Referáty

Termínom „migračná politika“ označujeme politiky smerujúce k priamej či nepriamej regulácii a koordinácii pohybu ľudí cez medzinárodné hranice (V prípade Európskej únie sa to týka jej vonkajších hraníc) a ich pobyte na území štátov, ktorými nie sú občanmi. Na migračnú politiku sa tiež vzťahuje regulácia a usmerňovanie legálnej migrácie, tak i riešenie problémov a prevencia voči nelegálnej migrácii (1). Imigračná politika predstavuje súbor migračných politík. Sú to politiky, ktorých cieľom je stanoviť, ktorí cudzinci a za akých podmienok sa môžu dlhodobo či trvalo usadiť v hostiteľskej krajine.

Niektoré prístupy skúmajú efekty zahraničnej migrácie osobitne aj na jednotlivca, t. j. faktického aktéra migračného pohybu. Okrem vyššie načrtnutých dôsledkov na makroúrovni tak zvlášť a detailne akcentujú napr. ekonomické vplyvy na mikroúrovni, individuálne psychologické účinky, kultúrne procesy spojené s integráciou migranta do spoločnosti, problém sociálnej exklúzie a diskriminácie atď. Uvedený pohľad je demonštrovaný v tabuľke takže špeciálne sa už dopadmi zahraničnej migrácie na jednotlivca nebudeme zaoberať.

Fenomén zahraničnej migrácie je na počiatku 21. storočia typickým prejavom globalizačných procesov vo svete. Navyše význam zahraničnej migrácie evidentne rastie, rozmanitosť migračných tokov sa zvyšuje, migračné vzorce sa modifikujú, manažment migrácie a migračné politiky sa stále viac zdokonaľujú. Už dnes je jasné, že zahraničnú migráciu nemožno zastaviť, ale pri správnej a efektívnej regulácii prispieva k prosperite migrantov, zdrojových i cieľových krajín.

Ilegálne prisťahovalectvo možno charakterizovať ako nepovolený pobyt na území štátu iného, než je vlastná krajina pôvodu. Príčiny explózie ilegálnej migrácie bezprostredne spočívajú v silnej ekonomickej polarizácii sveta. Charakteristickou črtou krajín hospodárskej periférie je politická a ekonomická nestabilita, všestranne nízka životná úroveň, ale najmä nezvládnuteľný demografický vývoj, čo vytvára výbušné prostredie pre ďalšie konflikty na regionálnej i medzinárodnej úrovni.

Zámorské vysťahovalectvo nadväzovalo v Európe na koloniálne migračné tradície, ktoré sa utvárali od rannej fázy zámorskej expanzie. Na rozdiel od južnej a strednej Ameriky, kde tamojšie hospodárske formy stavali predovšetkým na zotročovaní domorodého a neskôr importovaného čierneho obyvateľstva, v holandských, francúzskych a anglických dŕžavách a kolóniách neboli spočiatku zamestnávaní africký otroci, ale európsky zmluvní pracovníci (indenturned servants). Okrem slobodných osadníkov, ktorí si náklady na cestu hradili sami a zamestnancov štátu, cirkví a osídľovacích spoločností, zmluvní pracovníci tvorili značnú časť osôb, cestujúcich v 16. a 17. storočí zo severozápadnej Európy do Ameriky.

Štáty Európskej únie sú dlhodobo jednými z hlavných cieľových regiónov migrantov z rôznych častí sveta. Migranti však pri vstupe do členských štátov Európskej únie nevyužívajú len legálneho postupu, ale vo veľkej miere prichádzajú nelegálne. Závažnosť nelegálnej migrácie je dôsledkom nielen jej rozsahu, ale tiež z jej väzieb na organizovaný zločin a sním spojené bezpečnostné riziká vrátane terorizmu. Rizikom ilegálnej migrácie nie je iba nezákonný zisk organizátorov, neľudské podmienky transportovaných, ale aj ekonomické a sociálne dopady tejto činnosti pre celú spoločnosť „hostiteľského“ štátu.

Hlavné prúdy nelegálneho prisťahovalectva do krajín EÚ sa dlhodobo výrazne nemenia, dochádza však k modifikáciám trás a metód nelegálnej migrácie v závislosti na opatreniach prijatých v rámci EÚ. Vzhľadom k tomu, že nelegálna migrácia je veľmi dobre organizovaná a vo veľkej miere sú do nej zapojené prevádzačské siete, dokážu sa týmto opatreniam do určitej miery prispôsobiť.

Počet ilegálnych prisťahovalcov v USA sa v súčasnosti odhaduje na 7-20 miliónov osôb. Najvyšší počet (57%) a to nielen legálnych, ale v tomto prípade aj ilegálnych prisťahovalcov prichádza z Mexika, ďalej potom zo Strednej a Južnej Ameriky. Rekordných 280 000 ilegálnych prisťahovalcov vyhostili vlani z územia USA, s odvolaním sa na údaje ministerstva pre vnútornú bezpečnosť USA. Rok predtým, teda v roku 2006, vyhostil spomínaný rezort, ktorý koordinuje opatrenia v boji proti terorizmu, 186 000 cudzincov, zdržiavajúcich sa nezákonne na americkom území.

Po určitom období pokoja, ktoré nasledovalo po ochorení Fidela Castra, začínajú Kubánci opäť utekať z ostrova. Ich cesta do Spojených štátov často zahŕňa obchádzku cez Mexiko. Od mája 2007 zaznamenala americká pobrežná stráž zvýšený počet ľudí, ktorí sa snažia na rozličných plavidlách odstať na Floridu. Americká pohraničná stráž takisto zaznamenala nárast počtu ľudí, ktorí sa snažia prekročiť hranicu s Mexikom.

V Spojených štátoch sa v súčasnosti nachádza 6 miliónov ilegálnych prisťahovalcov zo susedného Mexika. Každoročne sa ďalší milión ľudí snaží hranice prekročiť bez potrebných dokladov. Niektorí z nich sa na cestu za lepším životom vydávajú už po niekoľký raz. Nie vždy sa snaha o nelegálne prekročenie hranice vyplatí. Len v minulom roku zomrelo na hranici medzi Mexikom s Spojenými štátmi 473 osôb.

Do začiatku 20. storočia Mexiko poskytovalo len malé percento imigrantov. Mexická revolúcia v roku 1910 však vyhnala viacero ľudí na sever. Americká ekonomická depresia v roku 30. rokoch 20. storočia spôsobila veľkú nezamestnanosť. Zvýšil sa tak tlak na vyhostenie mexických pracovníkov a vláda dokonca prijala rôzne programy a opatrenia, ktoré tomu mali napomôcť. Niektorí Mexičania sa tak ochotne vzdali práce a odišli dobrovoľne, niektorí však boli násilne deportovaní do vlasti.

Koniec studenej vojny znamenal pre európsku migráciu a migračnú politiku dôležitý predel. Rozhodujúce v tomto ohľade neboli len migračné pohyby samotné, ale zároveň ich prezentácia vo verejných a politických diskusiách. Európa náhle stojí pred rastúcim migračným tlakom, prichádzajúcim teraz už nielen z juhu, ale tiež z východu. Sledovanie tejto migrácie, rôzne projekcie a predstavy určovali na konci 20. storočia migračnú politiku Európy. Vznik vnútorného trhu bez akýchkoľvek hraničných obmedzení šiel ruka v ruke so spoločným uzatváraním „pevnosti Európa“ voči nežiaducemu prisťahovalectvu zvonka.

Počet obyvateľov Kanady každoročne stúpa a veľkou mierou tomu prispieva práve imigrácia. Podľa štatistických údajov tvorili imigranti dve tretiny prírastku obyvateľstva v roku 2005. Pre porovnanie: v Spojených štátoch je to len 38%. Kanada je jedinou krajinou na svete s aktívnou prisťahovaleckou politikou. Multikulturalizmus považuje za jeden zo svojich najvýznamnejších a najcharakteristickejších znakov.

V Európe, v období ranného novoveku sa na veľké vzdialenosti presúvali po vode a po súši najrôznejšie skupiny dočasných migrantov a aj tých, ktorí boli na cestách trvalo. Niektorí sa sťahovali za zárobkom, napríklad architekti, umelci, technický špecialisti, sezónni pracovníci či kupci, ktorí sa zo svojich ciest za obchodom vracali do trvalého bydliska. Okrem iného tu boli ľudia, ktorí sa túlali za prácou a nemali stály domov a konečne príslušníci „potulných živností“, kam patrili vojaci, námorníci, zamestnanci koloniálnej správy a mnoho ďalších. Iní sa zúčastňovali osídľovacích kampaní v Prusku a v habsburskej podunajskej monarchii, alebo sa usadzovali ako kolonisti v Rusku za vlády Kataríny II.

Dlhé 19. storočie európskych dejín trvalo od konca napoleonských vojen do prvej svetovej vojny. V dejinách migrácií bolo toto obdobie charakterizované predovšetkým „proletárskou masovou migráciou“, ktorá sa v ére liberalizmu mohla v európskom a atlantickom priestore do značnej miery slobodne rozvíjať. Európska cesta od agrárnej k priemyselnej spoločnosti bola daná veľkou rozmanitosťou foriem vývoja ekonomiky, populácie a migrácie.

Migračné pohyby, smerujúce do Európy po ukončení hromadných presunov povojnového obdobia, prichádzali vo vzájomne sa prekrývajúcich vlnách a z rôznych krajín smerovali do rôznych cieľových oblastí. V prípade koloniálnych národov zasiahnutých dekolonizačným procesom prevažovala s počiatku reemigrácia Európanov a imigrácia osôb mimoeurópskeho pôvodu zo zámorských teritórií, ktoré získali, alebo si získali vlastnú slobodu.

Nárast populácie v Maroku a Maghrebe (Arabský výraz pre západ; označenie západných častí arabskoislamského sveta v severnej Afrike, najmä Maroka, Alžírska a Tuniska) po roku 1974 prináša tiež zmeny rodinnej štruktúry (napr. vyššia pôrodnosť) a opätovné spájanie rodín. Napríklad z 1,4 milióna Maghrebčanov roku 1974 sa po 25 rokoch ich počet viac ako zdvojnásobil. Významná časť tejto migrácie pritom zmizla po príchode do novej krajiny zo štatistík, keď sa naturalizovali a získali novú štátnu príslušnosť.

Až do 70. rokov 20. storočia bol počet čínskych migrantov v západnej Európe relatívne nízky. Zmena nastala po smrti Mao Ce-Tunga roku 1976. Vtedajší čínski prisťahovalci pochádzali z veľkej časti z Hongkongu a Guangdongu. Prísnejšia kontrola migrácie spôsobila, že sa v domovskej krajine vytvorili siete na ilegálne prevádzanie.

Nové komunity z Južnej Ameriky sa najčastejšie sústreďujú do oblasti Pyrenejského polostrova a to hlavne do Španielska. Práve Španielsko, vďaka vstupu do Európskej únie zaznamenalo výrazné zvýšenie imigrácie a to najmä z krajín Latinskej Ameriky.

Po zastavení prisťahovalectva roku 1974 sa tradičná turecká migrácia silne obmedzila na vytváranie a spájanie rodín. Ak sa spomína nárast prisťahovalectva tureckých občanov nad tento rámec, ide o miestne minority, najviac Kurdov a kresťanov, ktorí smeli opustiť Turecko ako utečenci. Podľa údajov z roku 1998 žilo v Európskej únii 3,1 milióna Turkov, najviac v Nemecku – až 2 milióna osôb.

Obyvatelia východoeurópskych krajín pravidelne odchádzali žiť a pracovať do západnej Európy (najviac z Poľska). Pred rozšírením Európskej únie až 90 % z nich zostávalo len v niekoľkých krajinách: v Nemecku (64 %), kde mali najmä sezónne zamestnanie, vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Rakúsku, Taliansku a vo Švédsku, spolu išlo približne o 814 000 ľudí. Muži našli zamestnanie v poľnohospodárstve a stavebníctve, ženy pracovali ako pomocníčky v domácnostiach.

Štáty západnej Európy začali v 50. rokoch 20. storočia ekonomicky expandovať a dochádzalo k deficitu pracovnej sily. Už v tomto období prúdili do nich migranti za prácou, avšak menej organizovane, čo ekonomikám daných štátov nepostačovalo. Z týchto príčin vyvstala potreba aktívneho regrutovania pracovných síl v zahraničí.

Obdobie 145 rokov, od roku 1800 do roku 1945 (v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska a vo Francúzsku), resp. do roku 1960 (v ďalších európskych krajinách), možno opísať ako čas, ktorému dominovala „rovnakosť” ako pocit „zostávania medzi svojimi, teda ľuďmi z rovnakého kontinentu”. Tento pocit zásadne ovplyvnil chápanie migrácie v Európe. Dovtedajšia emigrácia z Európy bola bežná a imigrácia prebiehala predovšetkým v rámci Európy.

Podľa aktuálnych údajov Eurostatu imigrácia zvyšuje klesajúcu pôrodnosť EÚ - v roku 2005 sa v EÚ usadilo takmer o 1,7 milióna imigrantov viac, než Úniu opustilo (graf 1). Zatiaľ čo v EÚ-25, v roku 2006 pribudlo prirodzenou cestou len 624 000 nových ľudí. Populácia EÚ na začiatku roka 2007 dosahovala 463 miliónov ľudí. Najviac imigrantov - 813 000 mierilo do Španielska a 662 000 do Nemecka.

V súčasnosti žije v USA 12 miliónov cudzincov s legálnym pobytom. Ďalších 12 miliónov tvoria naturalizovaní obyvatelia, pôvodom imigranti. Zvyšok zahraničných prisťahovalcov tvoria ilegálni migranti, ktorých počet sa odhaduje na 12 miliónov (i keď niektoré odhady hovoria až o 20 miliónoch).

V súčasnosti sú migranti z Ázie jednou z najrýchlejšie rastúcich etnických skupín v krajine, v roku 2006 predstavovali 33% všetkých prisťahovalcov. Dnes žije v Amerike viac ako 10 miliónov ľudí ázijského pôvodu. Napriek tomu že väčšina z nich prišla len v nedávno, môžeme ich už označiť za najúspešnejšiu etnickú skupinu.

Amerika je často označovaná ako taviaci kotol (melting pot). Tento pojem dobre ilustruje dve veci – jednak ukazuje spôsob tvorby americkej kultúry, zároveň však vystihuje aj spôsob naturalizácie prisťahovalcov. Ľudia, ktorí prichádzali do Spojených štátov, museli prijať určitý súbor kultúrnych pravidiel, medzi nimi angličtinu ako jeden z najdôležitejších. Popri tom si mohli ponechať mnohé svoje tradície a zvyky. Americká kultúra bola teda zmesou rôznych kultúr, na spoločnom základe jazyka a politickej kultúry.

Emigrácia z Veľkej Británie a Írska bola od roku 1815 – 1845 doménou hlavne farmárov, remeselníkov a mešťanov ktorí cestovali predovšetkým v rodinných skupinách. Počas jedného storočia, zámorský exodus spôsobil odchod 5,5 milióna Nemcov do USA. Celkový počet vysťahovalcov z Holandska do Severnej Ameriky, počas 17. a 18. storočia tvorilo asi 10 000 ľudí. Okolo 20 miliónov ľudí z Východnej Európy prišlo do USA pred rokom 1914. Z toho bolo asi 200 000 Rómov.

Migrácia, sťahovanie predstavuje zmeny v stave obyvateľov, vychádzajúce z priestorového pohybu, pri ktorom dochádza k zmene trvalého (obvyklého) pobytu obyvateľa. Podľa smeru, v ktorom sa prekračuje územno-správna hranica sa hovorí o prisťahovaní (imigrácii), resp. o vysťahovaní (emigrácii).

Poloha skúmaného regiónu akejkoľvek mierky má vždy obrovský vplyv jednak na vlastnosti daného regiónu a takisto širšie vzťahy s okolím. Mesto Galanta sa nachádza na juhozápadnom Slovensku. Stred mesta Galanta je daný súradnicami 48°11´20 ´´ s. g. š. a 17°43´35´´ v. g. d..

Podľa Geomorfologického členenia SSR a ČSSR, prechádza funkčným mestským regiónom (FMR) Dubnica nad Váhom hranica subprovincií Vnútornýh a Vonkajších západných Karpát. K Vnútorným západným Karpatom patrí celok Strážovské vrchy, zaberajúci približne polovicu sledovaného územia. Jeho podcelky Zliechovská hornatina a Trenčianska vrchovina zasahujú na toto územie najmä v jeho južnej a juhovýchodnej časti. Z morfologicko-morfometrických typov reliéfu rozlišujeme v západnej časti tohto celku pahorkatiny a vrchoviny s rôznou členitosťou, ktoré smerom k juhovýchodu plynule prechádzajú v silne členité nižšie hornatiny.

Podľa mapy Regionálneho geologického členenenia Západných Karpát a severných výbežkov Panónskej Panvy na území SR sa na geologickej stavbe funkčného mestského regiónu Dubnica nad Váhom podieľajú tieto jednotky:

V prvej polovici 20. storočia sa celé územie funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica vyvíja v súlade s celospoločenskými faktormi (prvá svetová vojna, hospodárska kríza atď.). Napriek tomu, že v druhej polovici 20. storočia sa na celom území Slovenska zaznamenal dynamický rast obyvateľstva, sú zmeny v sledovanom území v porovnaní s inými regiónmi Slovenska ešte výraznejšie. Prevažne poľnohospodársky región sa začína meniť na priemyselný, čo sa začalo prejavovať i na výraznej zmene podielu mestského obyvateľstva.

Celé územie funkčného meststkého regiónu Dubnica nad Váhom je vzhľadom na členitosť reliéfu a ďalšie faktory podmieňujúce vegetačný kryt (podnebie, geologická stavba atď.) veľmi bohaté na množstvo rastlinných druhov. Strieda sa tu horská vegetácia s alpínskymi prvkami s teplou a suchomilnou panónskou vegetáciou. Osobitnú pozornosť si zaslúžia bielokarpatské lúčne spoločenstvá, ktoré tu vznikli pričinením človeka.

Komplexný rozvoj regiónu je v nadväznosti na rozvoj výrobných činností a infraštruktúry neodmysliteľne spätý s rozvojom služieb. Služby môžeme vo svojej podstate rozdeliť na komerčné a nekomerčné.

Ku klimageografickým činiteľom, ktoré najviac ovplyvňujú podnebie funkčného mestského regiónu Dubnica nad Váhom patrí poloha v miernom klimatickom pásme, vplyv Atlantického oceánu zo západu, Jadranského mora z juhu, vplyv rozsiahlej pevniny od východu a vzhľadom na členitosť reliéfu je podnebie na území funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica nad Váhom do značnej miery determinované i nadmorskou výškou.

Ochranou prírody sa vo všeobecnosti rozumie starostlivosť o ekosystémy. Na inštitucionálnej úrovni je riadená Štátnou ochranou prírody (ŠOP), ktorá prostredníctvom svojich zastúpení Správy CHKO Biele Karpaty a CHKO Strážovské vrchy dohliada na dodržiavanie zákonom stanovenej ochrany najvýznamnejších prírodných lokalít nášho regiónu. Táto ochrana sa na celom území SR riadi najmä Zákonom č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý stanovuje 5 stupňov ochrany.

Človekom najviac premenená a využívaná je centrálna časť nášho FMR Dubnica nad Váhom. V tejto oblasti sa nachádzajú najúrodnejšie pôdy, čo v kombinácii s minimálnym sklonom reliéfu a pre rastlinnú produkciu vhodnou klímou, predurčuje toto kotlinové územie na jeho poľnohospodárske využitie. S úrodnou pôdou je úzko spätý človek, ktorý ju začal kultivovať a vystaval na nej i svoje prvé sídla. Zástavba bola v minulosti sústredená mimo záplavové územie Váhu. Zregulovanie väčšej časti jeho toku neskôr umožnilo usmerňovať rozvoj sídiel i týmto smerom.

Napriek tomu, že zmienka o Dubnici nad Váhom a jej okolí evokuje skôr predstavy vzťahujúce sa k priemyslu a urbanizácii socialistického typu, nachádzame tu mnoho historických dôkazov ako i súčasných prejavov kultúry, ktoré dokumentujú iné, výrazne odlišné obdobie vývoja tohto regiónu. Niektoré z nich sme spomenuli už v historickej časti.

Rieka Váh tvorí hydrografickú os územia funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica a celé toto územie je súčasťou základného hydrologického povodia 4-21-08, ktoré tvorí dolnú časť Váhu. Táto časť povodia Váhu hraničí na území FMR Dubnica, v jeho juhovýchodnej časti, s povodím Nitry.

Primárny sektor sa vo všeobecnosti definuje ako súhrn odvetví, ktorých výroba je spätá s využívaním prírodných zdrojov. Vzhľadom na zložitosť získavania údajov a v niektorých prípadoch ich nedostupnosť, je náročné vytvoriť ucelený obraz o stave a vývoji hospodárenia v tomto sektore. Z nám sprístupnených údajov sa teda pokúsime o aspoň čiastočnú analýzu niektorých odvetví a posúdiť ich stav a rozvojové predpoklady vzhľadom na prírodné podmienky funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica nad Váhom

Každé odvetvie hospodárstva, i keď v rôznej intenzite a s odlišným časovým oneskorením, reaguje na zmeny životného prostredia. Cestovný ruch (CR) však patrí k tým, ktoré sú na takéto zmeny najcitlivejšie. A to najmä vtedy, ak je jeho bázou skôr prírodné dedičstvo. Takýto stav je v súčasnosti evidentný práve v našom regióne. Napriek tomu, že funkčný mestský región (FMR) Dubnica je výrazne urbanizovaný, týka sa to len jeho centrálnej časti a vo svojich okrajových oblastiach disponuje vzácnym a atraktívnym prírodným potenciálom.

Do terciárneho sektoru zaraďujeme širokú škálu nevýrobných činností. Viacerými autormi je tento sektor považovaný za akúsi nadstavbu nad primárnym a sekundárnym, teda výrobnými sektormi. Rozvoj terciéru súvisí najmä s mobilitou obyvateľstva, transportom výrobkov, celkovým rozvojom priemyselnej výroby, sociálnej starostlivosti, kultúrno-osvetovej činnosti, zdravotníctva a školstva.

Pre účely tejto práce nepovažujeme za dôležité hlbšie zachádzať do najstaršej histórie funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica nad Váhom. Krátky exkurz do niektorých období minulosti regiónu ako i stručné oboznámenie sa s históriou jeho najvýznamnejších sídel však môže prispieť k lepšiemu pochopeniu súčasnej situácie ako i k citlivejšiemu resp. udržateľnejšiemu prístupu v niektorých otázkach týkajúcich sa ďalšieho rozvoja FMR Dubnica.

Ako sme už v historickej časti naznačili, mestečká funkčného mestského regiónu Dubnica nad Váhom mali v minulosti agrárno-remeselný charakter, ktorý bol odrazom ich prírodných predpokladov a či už chcene alebo nechcene, v podstate rešpektoval únosnosť tunajšej krajiny. Podobne tomu bolo i na vidieku, ktorého hospodárstvo a sídelná štruktúra boli ešte väčšmi späté s prírodou. Okrem poľnohospodárstva (s významným zastúpením ovocinárstva) a čiastočne i rybolovu (ako zdroj obživy zanikol so zregulovaním Váhu), sa i vidiečania zaoberali remeslami. Bolo to najmä súkenníctvo, tkáčstvo, hrnčiarstvo, košíkarstvo a ďalšie. Rozšírené bolo i liehovarníctvo a pivovarníctvo. Veľmi dlhú tradíciu malo pálenie vápna a spracovanie dreva.

Do sekundárneho sektoru zaraďujeme priemysel, výrobu a rozvod elektriny, plynu a vody a stavebníctvo. Priemyselné podniky sú skoncentrované pozdĺž celej hospodárskej osi funkčného mestského regiónu Dubnica nad Váhom. Najmä po výstavbe diaľnice začali prúdiť zahraničné investície i do ďalších miest regiónu (Dubnica nad Váhom mala dovtedy akýsi priemyselný monopol) a posilnila sa i pozícia väčších obcí, napríklad Ladiec.

Z hľadiska makropolohy sa funkčný mestský región Dubnica nad Váhom nachádza v severozápadnej časti stredoeurópskeho štátu Slovenská republika. Územie regiónu má pretiahnutý tvar v severo-južnom smere. Na celkovej ploche regiónu (358,5 km²) sa nachádza 21 obcí, z ktorých tri: Dubnica nad Váhom, Nová Dubnica a Ilava majú štatút mesta.

Najväčšiu časť pôdneho krytu v Ilavskej kotline, vo funkčnom mestskom regióne (FMR) Dubnica nad Váhom, zaberajú fluvizeme. Tento azonálny pôdny typ sa tu vytvoril na aluviálnych sedimentoch Váhu. Na miestach, kde bola pôvodná fluvizem modálna poľnohospodársky využívaná sa vyvinul subtyp fluvizem kultizemná s ornicovým horizontom do hĺbky 35 cm. Táto je v oblastiach s vyššou hladinou podzemnej vody sprevádzaná fluvizemou glejovou. Menšiu časť pôdneho krytu kotliny zaberajú hnedozeme, ktoré sa tu vyskytujú na sprašových sedimentoch vážskych terás.

Historická geografia zažíva v poslednom období výrazný rozmach a to aj napriek tomu, že predpovede ohľadom jej budúcnosti v 80. rokoch dvadsiateho storočia boli viac než pesimistické. Dnes počet publikácií utešene narastá i keď s publikáciami GIS, ktoré sú dnes tak populárne sa nemôže porovnávať.

Na základe histórie geografie obyvateľstva a empirických analýz v najdôležitejších geografických časopisoch je možné načrtnúť 6 súčasných smerov geografických štúdií:

Odporúčané weby