Štáty západnej Európy začali v 50. rokoch 20. storočia ekonomicky expandovať a dochádzalo k deficitu pracovnej sily. Už v tomto období prúdili do nich migranti za prácou, avšak menej organizovane, čo ekonomikám daných štátov nepostačovalo. Z týchto príčin vyvstala potreba aktívneho regrutovania pracovných síl v zahraničí.

Západná Európa sa tak v období 1961 – 1973 stala preferovanou destináciou pracovných imigrantov (tabuľka) z hospodársky menej vyspelých štátov južnej Európy, severnej Afriky, bývalej Juhoslávie a Turecka s vysokou nezamestnanosťou. Od tzv. gastarbeiterov sa očakávalo, že budú pracovať v hostiteľských krajinách len po určitú dobu a potom sa vrátia domov. Ekonomický rozmach však v Nemecku, Francúzsku, ako aj Švajčiarsku, krajinách Beneluxu a Škandinávii pokračoval a tak tlaky na návrat migrantov do materských krajín napriek ich rastúcemu počtu boli zanedbateľné. Uvedené krajiny sa práve v tejto fáze transformovali na spoločnosti s heterogénnou etnickou štruktúrou.

Počet imigrantov vo vybraných krajinách v r. 1950, 1970, 1982
Krajina 1950 1970 1982
Spolková rep. Nemecko 570000 3000000 4700000
Francúzsko 1800000 2600000 3700000
Veľká Británia - 2000000 2100000
Belgicko 370000 700000 886000
Holandsko - 260000 547000
Rakúsko 320000 - -
Švédsko - 410000 -

V čase ropnej krízy v rokoch 1973 – 1974 narástla v Európe štrukturálna nezamestnanosť. Viaceré európske krajiny sa rozhodli zastaviť migráciu. Tento zákaz neočakávane prispel k stabilizácii migrantov. Väčšina z nich sa hlasito domáhala trvalého pobytu v hosťujúcej krajine. Vlády viacerých krajín (Francúzsko, Holandsko, Belgicko a ďalšie) síce rozbehli niekoľko projektov na ich navrátenie, no tie boli neúspešné a napokon zastavené. Vyššia pôrodnosť v rodinách migrantov a príchod ďalších rodinných príslušníkov spôsobili, že počet nedomácich osôb narástol.

V tomto období tvorili migračné toky najmä ženy a deti. Výrazne stúpol aj počet žiadateľov o azyl.
Stabilizácia imigrantov z Maghrebu (región severnej Afriky), Turecka, Pakistanu, Bangladéša zapríčinila tiež islamizáciu európskych miest. Indovia prinášali hinduistickú kultúru, Sikhovia zase sikhské chrámy, vlastné spôsoby odievania atď. Vo väčšine západoeurópskych krajín sa začali diskusie o zastúpení týchto náboženstiev vo vzťahu k európskym úradom, o uznávaní ich imámov, hodžov (autorita v oblasti náboženstva) a kňazov. Niekde sa žiaci stručne oboznamovali s náboženstvom prisťahovalcov na vyučovaní v škole (napr. v Belgicku), niektoré krajiny zaviedli islamské školy (napr. Holandsko). Vo väčších mestách začali rásť štvrte s väčšou koncentráciou imigrantov z rôznych minorít.

Keďže sa proces reunifikácie rodiny do určitej miery postupne saturoval, od roku 1986 sa subjektmi migrácie stali predovšetkým žiadatelia o azyl, etnickí migranti a nelegálni migranti. Jedným z prvých prejavov bolo uvoľnenie emigračných reštrikcií v ZSSR čo malo okrem iného za následok emigráciu asi 100 tisíc etnických Nemcov za rok, v období 1985 – 1989 do Nemecka. V období 1990 – 1994 tento počet stúpol až na takmer 300 000 osôb za rok. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť tiež napríklad masovú emigráciu Poliakov alebo Rumunov v 80. rokoch. V r. 1980 – 1989 až 300 000 etnických Nemcov z Poľska získalo povolenie na vysťahovanie z krajiny, kým ďalších pol milióna osôb pravdepodobne odišlo nelegálne.

Relatívne vysoká pôrodnosť, spájanie rodín po schválení žiadostí o azyl alebo po legalizácii pobytu migrantov viedli k nárastu čoraz väčšej rôznorodosti komunít imigrantov z južnej Ameriky, Ázie, Afriky a v tom čase aj z východnej Európy. Asi od polovice 80. rokov 20. storočia stúpala koncentrácia nepôvodných obyvateľov v niektorých mestách severnej a západnej Európy. To tiež ovplyvňovalo zloženie školskej populácie a s výnimkou niekoľkých krajín aj zvýšenie počtu ľudí bez volebného práva. Narastali sociálne marginalizované skupiny, teda skupiny na okraji spoločnosti. V tomto kontexte sa najmä moslimovia začali správať rozhodnejšie, dožadovali sa rovnoprávnosti a stávali sa čoraz viditeľnejšou súčasťou najväčších európskych miest.