Pre účely tejto práce nepovažujeme za dôležité hlbšie zachádzať do najstaršej histórie funkčného mestského regiónu (FMR) Dubnica nad Váhom. Krátky exkurz do niektorých období minulosti regiónu ako i stručné oboznámenie sa s históriou jeho najvýznamnejších sídel však môže prispieť k lepšiemu pochopeniu súčasnej situácie ako i k citlivejšiemu resp. udržateľnejšiemu prístupu v niektorých otázkach týkajúcich sa ďalšieho rozvoja FMR Dubnica.

Z archeologických výskumov sa dozvedáme, že k najstarším dôkazom o osídlení na území dnešného FMR Dubnica patria nálezy dokladov hustého osídlenia z okolia Dubnice nad Váhom.

Toto nálezisko je súčasne považované za najsevernejší výskyt najstaršej neolitickej kultúry na území dnešného Slovenska (Bystrický, 1993). V Ilavskej kotline sa nachádza i niekoľko ďalších nálezov potvrdzujúcich výskyt ľudu lengyelskej, lužickej a púchovskej kultúry. Z obdobia, v ktorom na našom území pôsobili Kelti, nie je ich osídlenie v oblasti Ilavskej kotliny dokázané. V rímskom období sa riešené územie vyvíjalo v rámci pohraničnej oblasti Rímskej ríše. Podľa archívu mesta Trenčín patrila pod rímske impérium ešte aj Košeca. Rímske légie ju založili súčasne s Trenčínom a Lednicou. Pomenovali ju "kassa", čo latinsky znamená "chyža - stan." V Ilavskej kotline však v tomto období prežívalo najmä autochtónne obyvateľstvo, ovplyvnené kvádskou kultúrou, ale obohatené obchodným artiklom z rímskych provincií.

Z veľkomoravského obdobia pochádzajú dve slovanské sídliská, ktoré boli objavené vo Veľkom Kolačíne. Je pravdepodobné, že práve v týchto časoch vzrástol význam prechodu cez Vršatecké skaly (severnejším prechodom bola neďaleká Lednica a na juhozápade Vlársky priesmyk) ako kontaktného územia s Moravským kniežactvom, čím sa uskutočňovala obchodná a kultúrna výmena ako i migrácia obyvateľstva v rámci jednotlivých celkov Veľkej Moravy. V rámci Uhorska sa stredné Považie vyvíjalo ako pohraničné pásmo s Českým kráľovstvom a hradba Bielych Karpát predstavovala obrannú zónu.

Vzhľadom na fakt, že uhorskí panovníci nedôverovali domácemu obyvateľstvu a hranice strážili príslušníci príbuzných maďarských kmeňov nastal výraznejší kontakt so susednou Moravou pravdepodobne až v rokoch 1471 – 1490, kedy ju Matej Korvín pričlenil k Uhorsku. Napriek tomu, že šlo o nie príliš dlhé obdobie, možno i tieto časy intenzívnejších hospodárskych a kultúrnych vzťahov v súčasnosti využiť pri hľadaní spoločnej minulosti a prehlbovaní vzájomnej spolupráce (napríklad v rámci Euroregiónu Biele-Bíle Karpaty; ďalej len EB-BK). Prítomnosť etnickej hranice s Moravou vždy vytvárala predpoklady k zmiešaným manželstvám.

K ďalším kultúrnym vplyvom patrí i valašská kolonizácia, ktorá sa v horských oblastiach Trenčianskej župy začala prejavovať od 16. storočia. Napriek tomu, že sa na našom území nenachádza žiadna obec, ktorá by vznikla v dôsledku tejto kolonizačnej vlny, patrilo pasenie oviec v minulosti k akémusi hospodárskemu koloritu najmä podhorských obcí (individuálne rozhovory). Z uhorského obdobia pochádzajú tiež prvé písomné zmienky o súčasných obciach regiónu. Ak berieme v úvahu len historické doklady (nie archeologické nálezy) bolo osídlenie na ľavom brehu Váhu vyvinuté už v 12. storočí. K najstarším obciam vyvinutým na pravom brehu rieky patria Bohunice (1229) a Pruské (1244), ktoré získalo svoj názov od svojich najstarších obyvateľov, kolonizátorov z Pruska a Sliezska. Význam Pruského vzrástol v roku 1642, kedy tu bol v rámci rekatolizácie vybudovaný františkánsky kláštor a obec sa tak stala významným strediskom rehole františkánov. Vzhľadom na prírodné predpoklady je zrejmé, že lepšie podmienky pre celkový rozvoj mali sídla na ľavobrežných vážskych terasách, ktoré tvoria prirodzenú ochranu pred povodňami. Z „ľavobrežných“ obcí je najstaršou Dubnica nad Váhom, ktorá sa písomne spomína už v roku 1193. Neskôr sa stáva súčasťou trenčianskeho hradného panstva a zostáva ním až do konca feudalizmu. Koncom 16. storočia sa Dubnica stáva sídlom významného panovníckeho rodu Ilešháziovcov, čím sa začína jej najväčší rozkvet v uhorskom období.

Pôvodným zámerom Štefana Ilešháziho, vtedy hlavného župana Trenčianskej stolice, bolo vytvoriť z Dubnice hospodárske a sídelne stredisko celého panstva. V tomto mu však zabránila jeho predčasná smrť. No napriek tomu sa z Dubnice stáva hlavné sídlo Ilešháziovských panstiev. Na tieto účely bol postavený kaštieľ, ku ktorému neskôr pribudla záhrada s parkom a významnou oranžériou. Posledný člen Ilešháziovského rodu odpredal v prvej polovici 19. storočia Dubnicu bankárskej rodine gréckeho pôvodu, ktorá sa tu síce zaslúžila o rozvoj priemyslu a obchodu, no nemala k mestu taký vzťah ako predchádzajúci vlastníci a tak sa z nej postupne stáva radové mestečko. Zo súpisov ľudu v krajine sa dozvedáme, že Dubnica mala v tomto období prevažne poľnohospodársky charakter s významným zastúpením ovocinárstva (4500 stromov) a lesného hospodárstva, o čom svedčí výstavba úzkokoľajnej železničnej trate v údolí dubnického potoka pre potrebu ťažby dreva. Čiastočne sa na hospodárskom živote podieľali i remeselníci (hlavne tkáči a súkeníci) a neskôr sa objavujú i prvé náznaky priemyslu (strojníctva) a obchodu. Mnoho chudobných roľníkov odchádzalo za prácou do úrodnejších oblastí Rakúsko-Uhorska. Takýto charakter si mesto zachováva až do tridsiatych rokov 20. storočia. Ďalším sídlom, vyvíjajúcim sa na vážskej terase tiahnucej sa od Ladiec až po Novú Dubnicu sú Klobušice, ktoré sú písomne doložené v roku 1229 už ako jestvujúca (nie novozaložená) osada. Taktiež Košeca aj s hradom sa takto spomína v r. 1272. Pomerne neskorého dáta (14. storočie) sú najstaršie priame údaje o minulosti Ilavy.

Význam mesta vzrástol v 16. storočí s rozvojom remesiel, už organizovaných do cechov. Tak ako v Dubnici nastal jej najväčší rozkvet pričinením Ilešháziovcov, zaznamenala Ilava najväčší rozmach vďaka bratom Ostrožičovcov, ktorí ju dostali do držby. Založili tu šľachtickú školu (1560 – 1684), čím významne pozdvihli kultúrnu úroveň mesta. V tomto období tu vzniklo i 19 remeselníckych cechov, čo prispelo k tomu, že sa z Ilavy vyvinulo kultúrno-remeselné centrum jej bezprostredného okolia. Ďalšia, už menej výrazná, etapa hospodárskeho vývoja prišla s rozvojom priemyselnej výroby (najmä súkenníctva a pivovarníctva) koncom 19. storočia. Napriek týmto faktom si Ilava udržiavala až do polovice 20. storočia ráz remeselnícko-poľnohospodárskeho mestečka.

V začiatkoch 20. storočia sa aj do histórie tohto regiónu podpísala prvá svetová vojna a hospodárska kríza. Zmena prichádza až v tridsiatych rokoch s výstavbou záložnej továrne Akciovej spoločnosti Škodových závodov v Plzni. Nielen samotná výstavba, ale i sprievodné investície tak pomohli obnoviť hospodársky rast mesta a celého regiónu. Výstavba Škodovky ako celoštátne dôležitého zbrojného závodu sa tak natrvalo zapísala do histórie nielen samotnej Dubnice, ale i celého regiónu. Táto udalosť výrazne mení doterajší význam mesta a charakter celej oblasti, čím sa okrem iného vytvárajú aj predpoklady pre existenciu nami sledovaného územia FMR Dubnica nad Váhom.

Po druhej svetovej vojne zaniká spôsob sezónneho hospodárenia (niektorí členovia rodín odchádzali v letnom období aj s dobytkom do horských oblastí, kde rozvíjali poľnohospodárstvo) a vývoj regiónu v druhej polovici 20. storočia sa už nesie v duchu socialistickej industrializácie s jej vyvrcholením v 60-tych a 70-tych rokoch. So vzrastajúcim hospodárskym významom zbrojárskeho závodu súčasne vzrastá i potreba pracovnej sily. V dôsledku toho vyrastá krátko po druhej svetovej vojne na vážskej terase ďalšie sídlo - Nová Dubnica ako satelitné mestečko Dubnice nad Váhom. V roku 1953 sa do nej sťahujú prví obyvatelia resp. robotníci.

Niekoľko nasledujúcich desaťročí sa Nová Dubnica vyvíja ako monofunkčné mesto. Dôležitou črtou histórie regiónu sú nepochybne i významné osobnosti. Spomeňme teda aspoň troch, ktorí sa čiastočne podieľajú aj na povedomí celého slovenského národa. V Dubnici nad Váhom pôsobil v rokoch 1719 – 1735 katolícky kňaz a básnik Ján Baltazár Magin. Je považovaný za autora Apológie, významného spisu, ktorý je najstaršou politickou, národnou a kultúrnou obranou Slovákov v Uhorsku. Toto dielo sa stalo okrem iného dôležitým zdrojom argumentov slovenskej šlachty, zemianstava a meštianstva v boji za rovnoprávne postavenie v politickom živote Uhorska. Na dubnickej fare pôsobil i významný predstaviteľ prvej generácie bernolákovcov Andrej Mesároš. Obec Pruské je hrdá na to, že v nej pôsobil františkánsky kňaz Hugolín Gavlovič, najvýznamnejší autor slovenskej barokovej literatúry. V tomto období i na jeho odkaz nadväzujú súčasné snahy o oživenie kultúrno-historických štruktúr mikroregiónu Zdroje Bielych Karpát.

Odporúčané weby