Podľa Geomorfologického členenia SSR a ČSSR, prechádza funkčným mestským regiónom (FMR) Dubnica nad Váhom hranica subprovincií Vnútornýh a Vonkajších západných Karpát. K Vnútorným západným Karpatom patrí celok Strážovské vrchy, zaberajúci približne polovicu sledovaného územia. Jeho podcelky Zliechovská hornatina a Trenčianska vrchovina zasahujú na toto územie najmä v jeho južnej a juhovýchodnej časti. Z morfologicko-morfometrických typov reliéfu rozlišujeme v západnej časti tohto celku pahorkatiny a vrchoviny s rôznou členitosťou, ktoré smerom k juhovýchodu plynule prechádzajú v silne členité nižšie hornatiny.

Dnešný tvar reliéfu vymodelovala hlavne erózia, ktorá tu účinkovala od neogénnych dôb, no značný vplyv mala i popaleogénna tektonika. Odlišnú odolnosť útvarov možno vypozorovať z nerovnomernej strmosti svahov. V málo odolných útvaroch sa vytvorili depresie. K najväčším patria zliechovská a kopecká depresia. Naopak najvyššie chrbty vypreparovala erózia v príkrovoch. Strmosť svahov taktiež determinuje podložie; vápence tu vytvárajú oproti dolomitom strmšie svahy. V okolí Strážova vyčlenil Hromádka niekoľko plošín, ležiacich stupňovite nad sebou. Súvisia so zbytkami dolinných nív, položených vysoko nad dnešnou nivou a Hromádka ich nazval vysokými terasami. Oblasť Strážova má krasový charakter reprezentovaný závrtmi a menšími jaskyňami. Lokálne sa tu vyskytujú aj menšie ponory a vyvieračky. Na styku hornín krasového charakteru s nepriepustnými vrstvami sa nachádzajú relatívne výdatné pramene.

Do Vonkajších západných Karpát začleňujeme Považské podolie, ktorého juhovýchodný okraj tvorí hranicu medzi spomínanými subprovinciami. Jeho podcelky Ilavská kotlina a Bielokarpatské predhorie zaberajú centrálnu časť sledovaného územia. Ilavská kotlina je pretiahnutá v smere SV –JZ pozdĺž stredného toku Váhu. Podľa bioklinických činiteľov patrí do skupiny nízko položených kotlín.

V doline Váhu medzi Žilinou a Trenčínom rozlíšil Andrusov tri skupiny riečnych terás v tomto odstupnňovaní: 12-15 m, 20-25 m, 40 m a 60-70 m relatívnej výšky. V sledovanom území naniesli na nízke a stredné terasy potoky zo Strážovských vrchov a Bielych Karpát náplavové kužele, ktoré neskôr zakryl pokrov spraší a sprašových hlín, uložených najmä vo wűrme. Na ľavej strane Váhu je takto modelovaná stredná akumulačná terasa, ktorá sa začína pri Tunežiciach, postupuje ďalej k Ilave, Dubnici nad Váhom a Novej Dubnici. Ďalšia stredná akumulačná terasa vo výške 20 – 25 m sa tiahne na pravom brehu Váhu popri svahoch Bielych Karpát a to od Horenickej Hôrky až po Pruské. Z praktického hľadiska majú v Ilavskej kotline najväčší význam nízka a stredná terasa, ktoré netrpia povodňami. Relatívne výškové rozpätia Ilavskej kotliny sa pohybujú najčastejšie do 30 m (na nive Váhu a nízkych terasách), po obvode dosahujú až 100 – 180 m. Nadmorská výška nepresahuje 300 m, na nive Váhu 215 m.

K Vonkajším západným Karpatom patria aj podcelky Bielych Karpát: Vršatecké bradlá, Kobylináč a čiastočne Kýčerská hornatina, ktoré na sledovanom území zaberajú jeho severnú časť.

Stredná akumulačná terasa rozprestierajúca sa na rovine Bielokarpatského predhoria náhle prechádza pri svahoch Bielych Karpát v stredne členitú pahorkatinu, ktorá sa severným smerom začína prudko dvíhať, až v oblasti centrálneho chrbta nadobúda charakter veľmi silne členitej hornatiny.

Na dnešný tvar povrchu vplývala hlavne sedimentácia a vrásnenie sprevádzané rozrušovaním a odnosom materiálu. Flyš v pieskovcovom vývoji a vápencové komplexy bradla sú odolnejšie voči erózno-denudačným procesom ako flyš s prevahou ílovcov. Na odolnejšie vrstvy pieskovcov sa preto viažu výraznejšie vyvýšeniny spolu s konvexnými formami reliéfu. Menej odolné sú vrstvy ílovcov a ílovitých bridlíc, ktoré ľahšie podliehajú erózii a vznikajú na nich sedlá a miernejšie svahy. Oblasť Podvršateckej brázdy patrí k územiam postihnutým intenzívnou vodnou eróziou.

Okrem klasickej mechanickej erózie, modelovala voda na styku s karbonatickými horninami bradlového pásma krasový reliéf. V sledovanom území sa kras viaže na ostrovy viackrát prevrásnených vápencov v podcelku Vršateckých bradiel. Pričinením fluviálno–krasových procesov tu vápence vystupujú v podobe tvrdošov, z miernejšie modelovaného reliéfu. Táto oblasť je jednou z mála miest výskytu krasu bradlovej štruktúry na Slovensku.