Migračné pohyby, smerujúce do Európy po ukončení hromadných presunov povojnového obdobia, prichádzali vo vzájomne sa prekrývajúcich vlnách a z rôznych krajín smerovali do rôznych cieľových oblastí. V prípade koloniálnych národov zasiahnutých dekolonizačným procesom prevažovala s počiatku reemigrácia Európanov a imigrácia osôb mimoeurópskeho pôvodu zo zámorských teritórií, ktoré získali, alebo si získali vlastnú slobodu.

Následne po týchto migračných pohyboch (prípadne aj paralelne s nimi) sa od polovice 50. rokov rozvinula v štátoch, ktoré nezažili koloniálnu a postkoloniálnu imigráciu a z časti aj v bývalých koloniálnych krajinách, pracovná migrácia, prevažne vnútrozemského charakteru. V rokoch 1945 – 1961 prijalo Nemecko 3 milióny ľudí z východného Nemecka. Pohli sa aj ľudia zo Španielska a z Grécka (1960), Turecka (1961), Portugalska (1964) a z bývalej Juhoslávie (1968). Nielen Anglicko a Francúzsko, ale aj iné krajiny západnej Európy sa v 60. rokoch 20. storočia stali atraktívnym miestom mimoeurópskych gastarbeiterov, najmä z Turecka a zo severnej Afriky

Čoskoro sa vlády európskych krajín začali usilovať o úpravu právnych vzťahov v súvislosti s imigrantmi. Belgicko a Nemecko podpísali s Talianskom protokoly o organizovaní práce gastarbeitrov (1946, 1955). Z iniciatívy jednotlivých krajín sa roku 1968 umožnil voľný pohyb obyvateľov Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) v jeho rámci.

Zaujímavé je, že sloboda pohybu nepodnietila väčšiu migráciu medzi samotnými členskými štátmi. Rovnako pozoruhodné je, že sa prvýkrát definovala hranica medzi „občanmi” členských štátov a tými, ktorí sa neskôr začali nazývať „príslušníci tretích krajín”. Na obe kategórie sa uplatňovali rozdielne pravidlá. To potvrdili aj neskoršie zmluvy a viaceré európske summity. Začal sa proces, ktorý ďalej pokračoval v čoraz pestrejších variáciách.