Emigrácia z Veľkej Británie a Írska bola od roku 1815 – 1845 doménou hlavne farmárov, remeselníkov a mešťanov ktorí cestovali predovšetkým v rodinných skupinách. Počas jedného storočia, zámorský exodus spôsobil odchod 5,5 milióna Nemcov do USA. Celkový počet vysťahovalcov z Holandska do Severnej Ameriky, počas 17. a 18. storočia tvorilo asi 10 000 ľudí. Okolo 20 miliónov ľudí z Východnej Európy prišlo do USA pred rokom 1914. Z toho bolo asi 200 000 Rómov.

UK/ Írsko

Emigrácia z Veľkej Británie a Írska bola od roku 1815 – 1845 doménou hlavne farmárov, remeselníkov a mešťanov ktorí cestovali predovšetkým v rodinných skupinách. Emigranti tohto popisu pokračovali v tomto trende počas celého storočia. S približujúcim sa hladomorom ktorý nastal v 50. rokoch 19. storočia narastal počet chudobných vysťahovalcov, predovšetkým z okresov Connaught a Muster, ktorý kulminoval exodusom v rokoch 1845 – 1853.

Boli to predovšetkým malí, írski nájomníci a poľnohospodári, ktorí stratili živnosť a ktorí utekali pred hladom. Veľa z nich bolo v stave extrémnej úzkosti. Emigrácia, poháňaná opakujúcimi sa potravinovými krízami pretrvala až do roku 1890. Z pôvodnej migrácie rodín, doménou po 40. rokoch bola emigrácia hlavne mladých írskych emigrantov, ktorí cestovali individuálne, ku ktorým sa neskôr pridali aj veľké počty mladých žien.

V porovnaní s 30 000 – 100 000 Írmi ročne, ktorí odišli v predchádzajúcich dekádach, pred rokom 1845, sa odliv počas hladomoru rovnal záplave takmer dvoch miliónov vysťahovalcov a v nasledujúcej dekáde ešte o milión viac. Migrácia do Kanady bola neporovnateľná s migračným pohybom do USA. Prvými osadníkmi boli Škóti, ktorí sa zaoberali hlavne obchodom s kožušinami, v prvej polovici 19. storočia.

Počas druhej polovice 19. storočia, sa veľké množstvo írskych prisťahovalcov usadilo vo veľkých východných mestách, kde žili predovšetkým na ich periférii.

Nemecko

Počas obdobia 1815 – 1914 Nemci pravidelne odchádzali do severnej Ameriky. Počas jedného storočia, zámorský exodus spôsobil odchod 5,5 milióna Nemcov do USA. Zatiaľ čo Bismarck zjednocoval krajinu (1866 – 1873), odišlo do USA viac ako 800 000 Nemcov.

Spočiatku opúšťali južné Nemecko, neskôr odchádzali zo severu a potom z východného Nemecka. Vidina neobmedzených možností života farmára na americkom západe, bola nepochybne veľkým lákadlom pre ohraničený a beznádejný život mnohých sedliakov v Nemecku, ktorí tvorili väčšinu emigrujúceho obyvateľstva. Veľmi „hlučnú“ a neprehliadnuteľnú minoritnú časť emigrantov tvorili politický liberáli, ktorí čelili represiám v dôsledku neúspešného povstania v roku 1848.

Zámorská masová migrácia z Nemecka (90% z nej tvorila migrácia do USA), bola podmienená najmä spoločensko-hospodárskymi problémami – nedostatočný súlad medzi prírastkom obyvateľstva a ponukou práce počas krízy prechodu od poľnohospodárskej k priemyselnej ekonomike. Navyše konkurencia priemyselných tovární nedávala priveľkú šancu uživiť sa domácou výrobou, ktorá bola dovtedy výrazným zdrojom príjmov.

V USA výrazne rozkvitala nemecko-americká kultúra, hlavne v období 1870 – 1914. Veľké aj menšie mestá mali vlastné noviny v nemeckom jazyku. V New Yorku, Chicagu a iných mestách bolo bežným javom vídať nemecké kostoly, salóny, mali vlastný orchester, speváckych skupín a nespočetné množstvo rôznych organizácií. Nemci slúžili v spojeneckej armáde, počas občianskej vojny a aktívne sa zúčastňovali politiky po vojne.

Po značnej emigrácii však už dve desaťročia pred 1. svetovou vojnou, napätie medzi prirodzeným prírastkom a pracovnými príležitosťami postupne klesalo, v dôsledku enormného ekonomického rastu a industrializácie. Od čias americkej hospodárskej krízy v roku 1893 sa počty emigrantov znížili na minimum.

Nemecko bol takisto tranzitnou krajinou a mnoho európskych emigrantov využívalo nemecké prístavy na to, aby sa dostali cez Atlantik. Migranti, križujúci Nemecko, boli prepravovaní v špeciálnych vlakoch, kde jednotlivé oddelenia boli dôkladne chránené a striktne kontrolované. Prísny prusko-nemecký tranzit bol aktívny počas 19. storočia a mal dvojakú úlohu. Jednak to bola prevencia proti epidémiám a taktiež sa tak malo zabrániť ilegálnej imigrácii z východu.

Holandsko

Najviac holandských vysťahovalcov (55% pred rokom 1855) pochádzalo z oblastí Zeelandu, Gronigenu a neskôr aj Frízska, čo sú oblasti, kde morská ílovitá pôda viedla k špecializácii obyvateľstva na pestovanie poľnohospodárskych plodín. Vysťahovalci boli z väčšej časti nádenníci, ktorí pracovali na farmách. Ďalšiu dôležitú skupinu tvorili predovšetkým malopoľnohospodári, so slabo piesčitých oblastí na východe a juhu krajiny. Medzi rokmi 1845 a 1849 tvorili takmer polovicu všetkých emigrantov z Holandska protestanti, označovaní ako Afgescheidenen – vystúpil. Prvá vlna vysťahovalectva z Holandska bola v období medzi 1847 a 1857.

Celkový počet vysťahovalcov z Holandska do Severnej Ameriky, počas 17. a 18. storočia tvorilo asi 10 000 ľudí. V 40. rokoch 19. storočia to bolo asi štvrť milióna ľudí, ktorí sa odsťahovali do severnej Ameriky. Holanďania osídľovali najmä oblasti, charakterom podobné ako vo vlastnej krajine. V 19. storočí prebiehala migrácia hlavne do vidieckych oblastí v okolí jazera Michigan.

Vlna holandskej emigrácie od roku 1847 až do roku 1857 bola dôsledkom hlavne slabej úrody pšenice a zemiakov, ktorá sa v tomto období vyskytla až tri krát. Podobne tak tomu bolo v 80. a 90. rokoch 19. storočia, kde okrem poľnohospodárskej krízy sa pridala aj reštrukturalizácia poľnohospodárstva.

Škandinávske krajiny

Prví škandinávski prisťahovalci boli predovšetkým zámožní a hlavne vzdelaní roľníci, nespokojní s vtedajšími náboženskými pomermi a nedostatkom príležitostí sebarealizácie v domovskej krajine. Fínske sťahovanie malo podobné črty ako priemyselná migrácia – veľká väčšina prisťahovalcov bola mladých a slobodných.

Príznačne pre priemyselnú migráciu do USA počas 19. storočia bola väčšia pravdepodobnosť spätného sťahovania. Táto stratégia bola praktikovaná hlavne jednotlivými škandinávskymi mužmi. Keď sa vrátili do Škandinávie, zvyčajne sa opäť vrátili k poľnohospodárstvu, avšak s väčším kapitálom, ktorý si privážali zo Severnej Ameriky a ktorý im umožnil nové spôsoby podnikania v domovskej krajine.

Začiatkom 19. storočia boli cieľom hlavne bohaté oblasti v Amerike. Nórski prisťahovalci prevládali v Illinois, Wisconsine, Iowe, Minnesote a Severnej a Južnej Dakote. Švédi sa koncentrovali hlavne v Minnesote a Severnej a Južnej Dakote. Takmer polovica fínskych prisťahovalcov smerovala do Minnesoty a Michiganu. Pre Islanďanov boli zaujímavejšie prérijné oblasti v Kanade.

Rozsiahla ekonomická a demografická transformácia v dôsledku uskutočňovaných zmien v škandinávskej spoločnosti sa premietla aj v migračných tokoch. Informácie o možnostiach práce a získania pôdy v USA a Kanade boli katalyzátorom vysťahovalectva v 19. storočí, hlavne obyvateľov z chudobných oblastí vidieka, ktorí tak neuprednostnili sťahovanie sa do miest v rámci vlastnej krajiny. Medzi rokmi 1825 – 1930 odišlo do USA asi 850 000 Nórov, 1 200 000 Švédov a 300 000 Dánov. V porovnaní s vtedajšou populáciou Škandinávie majú tieto čísla pomerne vysoký význam.

Po desaťročia v 19. storočí si Škandinávci udržovali ich materinský jazyk a náboženstvo. Sobáše prebiehali medzi ľuďmi vlastnej etnickej skupiny. Migrácia zo Škandinávie preto predstavovala aj určitý spôsob uchovania bývalého spôsobu života vo vzdialenom prostredí.

Fíni, viac ako ostatní Škandinávci, boli vysoko aktívni v rôznych robotníckych a socialistických organizáciách v USA.

Portugalsko

Portugalci, prichádzajúci do USA na prelome storočí tvorili veľmi homogénnu skupinu. Viac ako 90% z nich prichádzalo z Azorských ostrovov, 68% bolo negramotných, 88% bolo nekvalifikovaných. Tvorili vekovú kategóriu medzi 16. a 25. rokom. Ich finančné zdroje boli extrémne nízke.

Jeden zo špecifických znakov Portugalských usadlíkov bola neochota nadväzovať vzťahy mimo vlastnej komunity. Bolo to zjavné hlavne po roku 1870, keď portugalská komunita začala dosahovať výrazné počty a nemala preto potrebu sociálnej interakcie s anglicky hovoriacimi obyvateľmi.

Taliansko

Z celkového množstva talianskych prisťahovalcov medzi rokmi 1876 a 1974 pochádzalo 40% z južného Talianska, 20% zo stredného a 40% zo severného. Príčinou sťahovania boli hlavne zlá ekonomická a politická situácia a okrem iného vysoký populačný rast, hlavne v južnom Taliansku.

Periodizácia Talianskeho vysťahovalectva: Prvé – klasické obdobie: 1876 – 1914, tvorilo asi 50% celkového vysťahovalectva. Druhé – obdobie nízkej emigrácie: 1915 – 1945. Tretie – obdobie obnovenej migrácie, ktoré zodpovedalo 25% celkového úhrnu.

Východná Európa

Rýchly rast americkej ekonomiky v rokoch 1870 – 1914 viedol k stále väčšej potrebe prijímania nových zamestnancov. V dôsledku zníženej imigrácie zo Západných krajín, kde takisto prebiehal hlavne priemyselný rast, boli Spojené štáty ochotné prijímať nových zamestnancov aj z menej rozvinutých a preľudnených oblastí. Od 70. rokov to boli pracovníci, najmä farmári, drevorubači a baníci, ktorí vo veľkých množstvách prúdili do severovýchodných oblastí Spojených štátov a kanadských prérií, kde pracovali v doloch či drevorubačských táboroch. Po 1. svetovej vojne sa tento tok zastavil, resp. stratil na svojej veľkosti.

Väčšina východoeurópskych prisťahovalcov, ktorí cestovali do USA na prelome 19. a 20. storočia boli hlavne nájomní pracovníci a ani nie tak osadníci. Preto sa ich pobyt v Amerike spočiatku pokladal za dočasný. Preto bola väčšina migrantov mladých, slobodných a najmä mužov. Väčšina z nich však v krajine aj napriek iným predpokladom zostala. Kanadská imigrácia bola doménou predovšetkým celých rodín, ktoré sa tu snažili založiť usadlosť a ostať tu natrvalo, podobne ako aj rómske obyvateľstvo smerujúce do Severnej Ameriky.

Jednou z najvplyvnejších slovanských menšín bola Ukrajinská menšina, ktorá sa často aktívne zúčastňovala v americkej politike. Bolo to aj dôsledkom zvýšenia počtu ukrajinských prisťahovalcov v rokoch 1870 – 1914. Ukrajinci na rozdiel od iných východoeurópanov boli pomerne prispôsobivý, žili hlavne v urbanizovaných oblastiach a v dôsledku veľkej sociálnej mobility sa vcelku dobre asimilovali.

Väčšina židov, ktorí opustili východnú Európu, najmä Rusko emigrovalo hlavne z hospodárskych a politických dôvodov. Ich cieľom bolo usadiť sa v novej krajine natrvalo, preto počet migrujúcich žien bol pomerne vysoký (až 44% z celkovej židovskej migrácie). 2 milióny židov odišlo z Ruska a východoeurópskych krajín do USA medzi rokmi 1880 a 1913. V dôsledku vypuknutia druhej svetovej vojny odišlo cez 5,5 milióna vysťahovalcov z Ruska (hlavne Poliaci a židia).

V druhej polovici 19. storočia bolo súčasťou imigračných opatrení aj snaha o zamedzovanie prijímania rómskeho obyvateľstva. V roku 1924, americký kongres schválil prídelový systém, ktorý vo výraznej miere zredukoval imigráciu z východnej Európy.

Okolo 20 miliónov ľudí z Východnej Európy prišlo do USA pred rokom 1914. Z toho bolo asi 200 000 Rómov. Viac ako 4 milióny východoeurópanov pricestovalo v rozmedzí rokov 1880 a 1914. Rakúsko-Uhorsko prispelo v zámorskej migrácii zhruba 4,5 miliónmi vysťahovalcami.

Poliaci, Litovci, Rusi, Lotyši, Židia, Česi, Slováci a Maďari masovo utekali do Severnej Ameriky, hlavne počas druhej polovice 19. storočia. Zámorské sťahovanie začalo v 70 rokoch. 19 storočia a v 80. rokoch sa zmenilo na masové vysťahovalectvo, ktoré sta stále zväčšovalo, až do prepuknutia prvej svetovej vojny. Počas piatich rokov (1919 – 1924) vyše 4 milióny obyvateľov východnej Európy prišlo do USA, z čoho židov bola asi polovica a štvrtinu tvorili Poliaci.