Obyvatelia východoeurópskych krajín pravidelne odchádzali žiť a pracovať do západnej Európy (najviac z Poľska). Pred rozšírením Európskej únie až 90 % z nich zostávalo len v niekoľkých krajinách: v Nemecku (64 %), kde mali najmä sezónne zamestnanie, vo Francúzsku, Veľkej Británii, v Rakúsku, Taliansku a vo Švédsku, spolu išlo približne o 814 000 ľudí. Muži našli zamestnanie v poľnohospodárstve a stavebníctve, ženy pracovali ako pomocníčky v domácnostiach.

Okrem toho tu bolo ďalších približne 400 000 poľských migrantov s cestovným povolením. Pochádzali z východnej časti Poľska a obsadzovali okolo 75 – 100 tisíc pracovných miest na plný úväzok.

Okrem Poliakov prichádzali migranti aj z ďalších oblastí východnej, resp. juhovýchodnej Európy, najmä z Balkánu. Viacerí z nich, predovšetkým Rumuni, zostávali v Taliansku, kde ľudia z juhovýchodnej Európy vytvorili najväčšiu prisťahovaleckú komunitu. Typickým fenoménom severného Talianska a Ríma sú ženy z Chorvátska, Ukrajiny a Moldavska pracujúce ako opatrovateľky starých a nevládnych ľudí.

Možno povedať, že východoeurópski migranti sa orientujú viac na zárobok ako na usídlenie. Ťažia z platových rozdielov medzi ich pôvodnou krajinou a oblasťou, kde pôsobia, a zarobené finančné prostriedky investujú v ich materskej krajine.

Zvláštnou kategóriou prisťahovalcov sú etnickí Rusi pochádzajúci z krajín bývalého Sovietskeho zväzu, príslušníci menšinových skupín mimo súčasného Ruska. Vo všeobecnosti patria k veľmi vzdelaným ľuďom. Odchádzajú z obavy pred diskrimináciou vo svojej domovskej krajine. Z diskriminačných dôvodov odchádza aj rómska populácia, najviac z Rumunska (hlavne do Talianska), Bosny a čoraz viac z Bulharska.

V poslednom období sa taktiež zvyšuje napríklad podiel Ukrajincov v hraničných štátoch EÚ (a to či už prostredníctvom legálnej či nelegálnej imigrácie). Napríklad tak podľa údajov z Eurostatu vystriedali na prvom mieste Slovákov v počte cudzincov v Českej Republike.

V súčasnosti do krajín EÚ z východnej Európy emigrujú najmä Rusi a to prevažne z oblasti Čečenska. Do Nemecka ich každoročne od roku 1993 – 2001 prúdilo okolo 30 000. Po čase sa niektorí vrátili, fakt je však ten, že v roku 2002 ich v Nemecku žilo 156 000. Vo Fínsku asi 30 000 Rusov tvorí najväčší podiel cudzincov v krajine. V menších počtoch sa ešte nachádzajú v Česku či Maďarsku.

Migrácii z Balkánu výrazne napomohol rozpad bývalej Juhoslávie, keď v dôsledku vojen utieklo státisíce ľudí do zahraničia. Imigranti z bývalej Juhoslávie sa sústreďujú predovšetkým v štátoch strednej Európy. Imigrantov z krajín bývalej Juhoslávie však možno nájsť v podstate skoro v každej členskej krajine EÚ. Napríklad v Rakúsku tvoria imigranti zo Srbska a Čiernej hory takmer polovicu zo všetkých imigrantov v krajine. Ich počet je okolo 320 000. Najviac ich však žije v Nemecku, kde sa počty imigrantov z krajín bývalej Juhoslávie pohybujú okolo 600 tisíc.

V Británii je ich asi 52 000, Taliansku okolo 37 000, v Dánsku asi 35 000 (všetky údaje z roku 2001). Treba však pripomenúť že tieto počty sú značne kolísavé, vzhľadom na to že časť imigrantov sa po čase neskôr vracia späť na pôvodné územie. Okrem štátov bývalej Juhoslávie aj Albánsko sa výrazne podieľa na migračných počtoch, najmä v okolitých krajinách. V Taliansku žilo v roku asi 26 400 Albáncov, o desať rokov neskôr ich bolo už 144 000. V rokoch 1999 – 2001 ich prichádzalo každoročne do Talianska až 30 000. V neďalekom Grécku tvoria Albánci najväčšiu cudzineckú minoritu. Ich počet bol v roku 131 000. Dá sa však predpokladať že tieto počty v dôsledku nelegálnej imigrácie môžu byť až niekoľko násobne vyššie.