Zámorské vysťahovalectvo nadväzovalo v Európe na koloniálne migračné tradície, ktoré sa utvárali od rannej fázy zámorskej expanzie. Na rozdiel od južnej a strednej Ameriky, kde tamojšie hospodárske formy stavali predovšetkým na zotročovaní domorodého a neskôr importovaného čierneho obyvateľstva, v holandských, francúzskych a anglických dŕžavách a kolóniách neboli spočiatku zamestnávaní africký otroci, ale európsky zmluvní pracovníci (indenturned servants). Okrem slobodných osadníkov, ktorí si náklady na cestu hradili sami a zamestnancov štátu, cirkví a osídľovacích spoločností, zmluvní pracovníci tvorili značnú časť osôb, cestujúcich v 16. a 17. storočí zo severozápadnej Európy do Ameriky.

Zmluvní pracovníci sa museli zaviazať zmluvnému obchodníkovi, alebo kapitánovi svojou pracovnou silou. Náklady na prepravu potom podľa typu zmluvy odpracovali tri až päťročnou pracovnou činnosťou. Možno teda povedať že tento systém pôsobil niekedy ako skutočné dočasné otroctvo. Správy o nedodržiavaní zmluvných podmienok zo strany zamestnávateľa, o brutálnom vykorisťovaní a vysokej úmrtnosti európskych zmluvných pracovníkov spôsobovali relatívne nízky objem migrácie, čo nútilo zamestnávateľov k ústupkom, čo si však vyžiadalo náklady navyše. Výsledkom bolo nahradzovanie zmluvnej práce čisto otrockou prácou.

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia prvky „inderturned servants“ pokračovali, avšak v pozmenenej a flexibilnejšej podobe už ako „redemptioner system“, ktorý pretrval až do 19. storočia. Tento systém zabezpečoval lepšie podmienky prisťahovalcom (napr. ich dlh mohli odpracovať už aj ich deti). Aj napriek tomu však bol tento systém kritizovaný a stále považovaný za obchod s „bielymi otrokmi“. Navyše prepravné podmienky boli stále katastrofálne, mnoho emigrantov sa jednak nedožilo amerického kontinentu (Boli dokonca prípady, keď pri ceste cez Atlantický oceán vyše polovica ľudí na lodi zahynula počas plavby) a tí čo mali to šťastie že prežili, veľa krát ostávali uväznení na lodiach v prístavoch, pokiaľ nezaplatili prepravu, prípadne nezložili dobré záruky.

Mnohí rodičia tak museli obchodovať so svojimi deťmi a predávali ich ako dobytok, aby sa dostali von z lodi. Rôzna služba často rozdeľovala rodiny. Deti do päť rokov, ktoré by prekážali pri práci, museli byť odovzdané na výchovu a za to potom až do svojich 21 rokov slúžiť. Aj vďaka týmto podmienkam počty migrantov z Európy sa držali v prijateľných medziach a dokonca sa na chvíľu zdalo, že dochádza k útlmu vysťahovalectva.

Rok 1816 bol neobvykle vlhkým a studeným rokom. Tento rok priniesol minimálnu úrodu, čo malo za následok agrárnu krízu v období 1816/17. Táto kríza sa prejavila najmä v Nemecku a hlavne v oblasti južného Porýnia, ktorá tu spôsobila katastrofu. Nedostatok potravín a hladomor vyhnali ceny potravín neskutočne vysoko. Po tomto zdražovaní nastala kríza remesiel a priemyslu. Tradičné kontinentálne a transatlantické trasy sa zmenili na únikové cesty z krízových oblastí. Výsledkom masového náporu boli katastrofálne pomery v zámorských prístavoch na obidvoch stranách Atlantiku. Zmluvný systém, vzhľadom na veľký nápor sa postupne začal rútiť, následkom čoho bolo postupné zamietanie cesty cez Atlantik, pokiaľ si ju emigranti vopred nezaplatili, dôsledkom čoho boli tisícky čakajúcich emigrantov v holandských prístavoch. Mnohí z nich sa tak vracali naspäť do vlasti ešte chudší než predtým. V roku 1816/17 emigrovalo len z južného Nemecka do Spojených Štátov vyše 20 000 prisťahovalcov. Dôsledkom tejto krízy bolo jednak postupné zrútenie zmluvného systému a jednak zavedenie imigračných opatrení zo strany Spojených štátov.

Od 30. rokov 19. storočia, masová emigrácia z Európy naberá dlhodobý charakter. Financovanie preplavby sa uskutočňuje vopred. Komunikácia medzi oboma brehmi oceánu a kontakty na známych, umožňujú predbežné financovanie zabezpečiť (tzv. predplatené lístky). Emigrácii navyše napomáha rozšírenie transatlantických dopravných, obchodných a bankových spojov, ktoré výrazne zjednodušili peňažné prevody a zaistenie predplatených lodných lístkov.

Ďalšie zmeny sa týkali objemu prepravy a štruktúry cenovej ponuky. Vysoký dopyt po lodnej doprave znamenal prechod k väčším a rýchlejším lodiam, konštruovaných predovšetkým na osobnú či poštovú dopravu, ktoré oproti minulosti boli až 3 – 4 krát rýchlejšie (z pôvodných 44 dní cesty cez oceán plachetnicou skrátil parník cestu na 14 až 10 dní). Ceny lístkov sa v dôsledku skrátenia prepravného času a vysokého dopytu znižovali. Všetky tieto zmeny mali za následok hromadné sťahovanie, ktoré malo vlastnú zrýchľujúcu sa dynamiku, ktorá sa udržala až do prvej svetovej vojny, pokiaľ ju v povojnovom období nezačali obmedzovať migračné kontroly a reštrikcie.

V roku 1790 žilo v Severnej Amerike 4 milióny obyvateľov, vrátane 700 000 čiernych otrokov. 60,9% z nich boli Angličania, 9,7% boli Íri (presbyteriáni), 8,8% bolo Nemcov a 8,3% Škótov. Od roku 1820 sa imigrácia stala masívnou. Medzi rokmi 1820 a 1860 prišlo do USA 5 miliónov prisťahovalcov, veľká časť z nich bola Írskeho (katolíckeho) pôvodu. Od roku 1860 – 1890 sa do USA prisťahovalo 13,5 milióna obyvateľov, veľká časť z nich pochádzala z Južnej Európy, Nemecka a vo veľkých počtoch prichádzali aj židia či otroci. Z podobných oblastí prišlo v období 1900 – 1924 asi 18 miliónov prisťahovalcov.

So zvýšenou ponukou pracovných miest v postupujúcom procese industrializácie sa znižovali aj počty migrantov smerujúcich do USA z centier priemyselného rozvoja v západnej, strednej a severnej Európe a zámorské vysťahovalectvo tu v deväťdesiatych rokoch 19. storočia – s výnimkou Veľkej Británie – výrazne pokleslo. O to výraznejšie sa však od 80. a predovšetkým 90. rokoch 19. storočia rozvinulo vysťahovalectvo z oblasti južnej, juhovýchodnej a východnej Európy.

V Spojených štátoch sa tejto novej prisťahovaleckej vlne dostalo označenia „new immigration“. V prvom desaťročí 20. storočia, behom ktorého dosiahlo európske vysťahovalectvo najväčších rozmerov, pochádzala už len tretina emigrantov z Veľkej Británie a severozápadnej časti kontinentálnej Európy, kde napríklad pôvodne silný podiel nemeckých vysťahovalcov poklesol asi na 2%. Zhruba 2/3 európskych vysťahovalcov teraz pochádzala z regiónu južnej Európy (41%), z východnej a juhovýchodnej Európy a z východnej časti strednej Európy (celkom asi 25%). Až do roku 1880 vykazovali americké imigračné štatistiky sotva 150 000 prisťahovalcov z Habsburskej monarchie a cárskeho Ruska. V 90. rokoch 19. storočia ich bolo už 593 000 a 602 000. V prvom desaťročí 20. storočia, keď „nová migrácia“ dosiahla svojho vrcholu, zaznamenali americké štatistiky 2 145 000 prisťahovalcov z Rakúsko-Uhorska a 1 597 000 z Ruska, medzi nimi celkom 976 000 Židov a 874 000 Poliakov.

S výnimkou židovskej imigrácie z východnej Európy patrilo v rokoch 1899 – 1909 zhruba 90% všetkých nových imigrantov z hospodársky málo vyvinutých oblastí južnej, juhovýchodnej a východnej Európy k nevyučeným pracovným silám, ktoré mali skúsenosti len s prácou v poľnohospodárstve a v zaostalých výrobných podmienkach. Okrem iného boli slabo začlenený do spoločnosti a relatívne negatívne zle vnímaný v očiach verejnosti. Následkom bola pomerne vysoká miera reemigrácie obyvateľstva.

Až do začiatku 20. storočia, americká vláda nejakým výrazným spôsobom neobmedzovala prisťahovaleckú politiku, prinajmenšom čo sa týka ľudí bielej farby pleti. Úrady nevenovali príliš pozornosti tomu, či je prisťahovalec Ukrajinec, alebo Slovák. Koncom 19. storočia Spojené Štáty začali odmietať niektorých ľudí. Od roku 1875 to boli prostitútky a kriminálnici, neskôr sa pridali zaostalí a postihnutí ľudia a alkoholici. Od roku 1882 bol obmedzovaný príchod Číňanov, 1907 – Japoncov a od roku 1917 všetci Aziati. Pod vplyvom darvinizmu v období 1907 a 1911, USA vytvorili zoznam krajín, ktoré mali a ktoré nemali právo vysielať migrantov do USA. Od roku 1921 až 1930 obmedzenia ešte narástli.

Po roku 1924, keď sa začal plniť národnostný prideľovací systém sa migrácia z východnej Európy, Číny a Mexika takmer úplne zastavila. Bola to reakcia hlavne na záplavu migrantov a ochrana vlastnej ekonomiky, ktorá v tom období čelila viacerým krízam. Imigrácia sa však nikdy úplne nezastavila a ľudia prichádzali, aj keď v menších počtoch počas 30. rokoch, či už zákonne alebo nezákonne. Európania si našli cestu do USA aj počas druhej svetovej vojny, aj keď už nie v takej miere ako v 19. storočí.

Reakcie Američanov na prisťahovalcov boli spočiatku pozitívne, pretože boli hlavne lacnou pracovnou silou. V druhej polovici 19. storočia, najmä farmári (Nemci, Škandinávci) boli prijatí s otvorenou náručou, vzhľadom na to, že ich považovali za určitý, civilizačný prínos. Takisto, veľmi rýchlo začali jedlom zásobovať mestá, kde prebiehala rýchla urbanizácia a industrializácia. Koncom 19. storočia sa však postoj Američanov voči Nemcom sčasti naštrbil. Prezident Roosevelt ich označil za zradcov, vzhľadom na to, že nie všetci chceli prijať americké občianstvo.

Reakcie, hlavne anglických Kanaďanov na prisťahovalectvo boli tiež dobré, pretože takto mohli znížiť prevahu francúzskych Kanaďanov, ktorí mali vysoké prirodzené prírastky a tak ich populácia pomerne rýchlo rástla.