V Európe, v období ranného novoveku sa na veľké vzdialenosti presúvali po vode a po súši najrôznejšie skupiny dočasných migrantov a aj tých, ktorí boli na cestách trvalo. Niektorí sa sťahovali za zárobkom, napríklad architekti, umelci, technický špecialisti, sezónni pracovníci či kupci, ktorí sa zo svojich ciest za obchodom vracali do trvalého bydliska. Okrem iného tu boli ľudia, ktorí sa túlali za prácou a nemali stály domov a konečne príslušníci „potulných živností“, kam patrili vojaci, námorníci, zamestnanci koloniálnej správy a mnoho ďalších. Iní sa zúčastňovali osídľovacích kampaní v Prusku a v habsburskej podunajskej monarchii, alebo sa usadzovali ako kolonisti v Rusku za vlády Kataríny II.

Taktiež tu boli utečenci a vyhnanci z náboženských dôvodov, ktorých prílev chápala vrchnosť prijímajúcich krajín často krát ako vítaný inovačný transfer a v každom prípade ako zvýšenie produktívneho obyvateľstva a tým aj objemu vybraných daní. Niekde medzi pracovnou migráciou do zámoria a prúdom kolonistov stáli zmluvní pracovníci „indenturned servants“, ktorí si cestu cez Atlantik do „Nového Sveta“ odpracovali ako súčasť svojho záväzku voči novému pánovi, do ktorého služieb sa na určitú dobu upisovali. Po jej skončení často dostávali do začiatku menší kapitál, pôdu, alebo oboje.

V tomto období, pracovné migrácie a cesty za obchodom predstavovali dve najdôležitejšie formy migrácie. Mali rôzny rozsah, od ciest do najbližšieho okolia až k diaľkovým výpravám na stovky kilometrov. Ich trasy sa upevňovali prostredníctvom rodinnej, alebo skupinovej tradície, predávanej niekedy z generácie na generáciu. Na rozdiel od kočovníkov a potulných živností alebo iných okrajových skupín, ich mobilita vyplývala viac či menej z existenčných dôvodov a mala pokrývať nepostačujúci základný zdroj príjmov.

U pracovnej migrácie sa jednalo o dočasné zamestnanie zamerané výhradne na oblasti s dobrými zárobkami a sezónnym dopytom pracovnej sily. Na druhej strane, cesty za obchodom mali formu samostatného odbytu tovaru vyrobeného vlastnou domácou prácou, alebo nakúpeného inde, alebo nezávislého obchodu, väčšinou formou spojenia rovnoprávnych spoločníkov v tzv. obchodných spoločnostiach. Okrem migrácie živiteľov, ktorí zaisťovali obživu rodiny sa stretávame s cestami mladších členov rodiny v produktívnom veku za rovnakým účelom, alebo k zaopatrení prostriedkov pre založenie vlastnej domácnosti. Tieto cesty sa čiastočne prekrývali s rôznymi formami ciest na skúšku. Vedľa toho nájdeme aj množstvo miestne rozdielnych vyhranených foriem, kde boli členovia domácnosti dočasne posielaní z domu, aby sa o seba postarali sami a svojím skromným zárobkom prispeli tak do rodinného rozpočtu.

Vo vidieckych oblastiach so silným populačným rastom a nedostatočnou ponukou obživy a práce sa v rannom novoveku, hlavne od polovice 18. storočia prudko rozvíja pracovná migrácia pri značnej mnohotvárnosti foriem. Prevažne poľnohospodárske cieľové oblasti ležali spravidla v úrodných a výnosných nížinách, kde pri veľkovýrobnej tržnej produkcii prevažovali monokultúry. Tieto podniky (obilninárske, vinárske) vykazovali počas roku nízku potrebu pracovných síl, avšak ktorá prudko stúpla počas zberu. K jej pokrytiu bolo nutné vyplácať relatívne vysoké mzdy, ktoré často mnohonásobne prevyšovali mzdy v domácich oblastiach.

Systémy pracovnej migrácie sa udržovali vďaka dlhodobým migračným tradíciám sezónneho charakteru, prostredníctvom ktorých sa vytvárali pevné migračné trasy dlhé aj niekoľko sto kilometrov a sprevádzané taktiež stabilnými formami migrácie. Okrem severomorského systému existovali v 18. storočí v severozápadnej Európe dve ďalšie sústavy pracovnej migrácie a to vo východnom Anglicku a v oblasti Parížskej panvy. Vo všetkých troch systémoch sa ročne pohybovalo viac než 100 000 pracovných síl obidvoch pohlaví. Vedľa toho sa v rovnakej dobe zúčastnilo viac než 200 000 pracovníkov migrácie v štyroch juhoeurópskych systémoch, napríklad v Kastílii (okolo 30 000 ľudí) a na stredomorskom pobreží Katalánska, v oblastiach Languedocu a Provence (asi 35 000 migrantov). Podobný systém, avšak podstatne väčší, existoval v Pádskej nížine (asi 50 000 osôb) a k tomu pristupoval i zhruba dvojnásobne veľký systém stredotaliansky (asi 100 000).

Kolobehy systémov podomného obchodu a pracovnej migrácie sa vo svojom priestorovom vymedzení v 18. storočí vo viacerých ohľadoch prekrývajú. Vo východiskových oblastiach však spravidla predstavovali alternatívne možnosti, ako získať obživu mimo vlastný domov. Podobne ako u pracovnej migrácie, môžeme aj v tomto prípade vo vidieckej spoločnosti od polovice 18. storočia pozorovať ako odpoveď na dramatické roztváranie nožníc medzi populačným vývojom a možnosťami obživy.