Koniec studenej vojny znamenal pre európsku migráciu a migračnú politiku dôležitý predel. Rozhodujúce v tomto ohľade neboli len migračné pohyby samotné, ale zároveň ich prezentácia vo verejných a politických diskusiách. Európa náhle stojí pred rastúcim migračným tlakom, prichádzajúcim teraz už nielen z juhu, ale tiež z východu. Sledovanie tejto migrácie, rôzne projekcie a predstavy určovali na konci 20. storočia migračnú politiku Európy. Vznik vnútorného trhu bez akýchkoľvek hraničných obmedzení šiel ruka v ruke so spoločným uzatváraním „pevnosti Európa“ voči nežiaducemu prisťahovalectvu zvonka.

Zrútením železnej opony sa po r. 1989 inkorpolovali do textúry európskych migračných pohybov aj ďalšie stredo a východoeurópske krajiny. K dovtedy existujúcim formám migrácie na kontinente pribudla migrácia generovaná rozsiahlymi ozbrojenými konfliktami (krajiny bývalej Juhoslávie, ZSSR) v dôsledku čoho šokujúco vzrástol počet žiadateľov o azyl.

Tlak nelegálnych migrantov z preľudnených regiónov Ázie sa začal stupňovať a dovtedy emigračné krajiny na periférií Európskej únie (Írsko, Španielsko, Portugalsko, Taliansko či Grécko) sa postupne stali krajinami imigračnými. Už pred vstupom 10 nových členských krajín, vrátane Slovenska do Európskej únie sa niektoré z nich evidentne stali priestorom pomaly meniacim svoj charakter z tranzitného na takisto imigračný. Katastrofické scenáre migrácie obyvateľstva po otvorení hraníc na začiatku 90. rokoch 20. storočia - očakávané v západnej Európe s citeľnými obavami - sa z regiónu strednej a východnej Európy napokon neuskutočnili.

Približne od roku 1989, viaceré krajiny zaregistrovali zvýšený nárast žiadostí o azyl. To viedlo k verejným rozpravám a napokon k takej migračnej politike, ktorá rozlišovala medzi akceptáciou menšieho počtu žiadostí o azyl a zamietnutím väčšieho počtu žiadostí tzv. ekonomických migrantov. Avšak z času na čas v niektorých krajinách nasledovala legalizácia ich pobytu, ak počet ilegálnych migrantov príliš narástol. V 90. rokoch sa problém s nelegálnymi alebo stálymi „novými” migrantmi stal aktuálnym. Medzinárodné pašeráctvo a obchod s ľuďmi sa natoľko rozrástli, že politici boli donútení hľadať riešenia a preventívne opatrenia. Taliansko a Španielsko sa začali nazývať „nárazníkovými” krajinami pre nechránený vstup imigrantov z Maroka (do Španielska), Tuniska a Albánska (do Talianska).