Zdroje zámorskej migrácie v 19. storočí ležali – okrem Francúzska, ktorého sa masové emigrácie takmer nedotkli – až do konca osemdesiatych rokov v regiónoch, ktoré mali pri svojom smerovaní do priemyselného veku výrazný náskok. Hromadné zámorské vysťahovanie však vychádzalo v oblastiach západnej, strednej a severnej Európy len v nepatrnej miere z vlastných priemyselných centier, ktoré boli sami cieľom migrácie. Vysťahovalci pochádzali najmä z okrajových zón.

Najdôležitejšie cieľové priestory zámorského vysťahovalectva ležali až do konca 19. storočia v Severnej Amerike, s veľkým náskokom pred Kanadou. Od šesťdesiatych rokov sa zvyšuje záujem o Austráliu a Nový Zéland a od osemdesiatych rokov o juhoamerické imigračné krajiny, obývané od koloniálneho obdobia zmiešaným obyvateľstvom. Argentína a Brazília hrali dôležitú úlohu vo vysťahovalectve z južnej Európy (hlavne Španielsko, Portugalsko), ktoré nadobudli významu v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Spolu s tým sa znižoval podiel vysťahovalcov prijímaných v Spojených Štátoch: zo zhruba 4/5 európskeho vysťahovalectva v období pred rokom 1850 cez ¾ podiel v rokoch 1851 – 1890 až na približnú polovicu v nasledujúcom období.

Veľká Británia / Írsko

V Európskom porovnaní, pochádzala až do prvej svetovej vojny väčšina vysťahovalcov z britských ostrovov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia klesá význam migrácie do USA a do popredí sa dostáva hlavne koloniálna migrácia. Taktiež podiel spätnej migrácie bol relatívne vysoký, v 80. rokoch 19. storočia to bolo 35% a v 90. rokoch dosiahol 60%.

Iný obraz však dávalo oveľa silnejšie Írske vysťahovalectvo. S celoeurópsky najvyšším podielom reemigrácie Anglicka, kontrastuje najnižší podiel návratov z Írska. Až do polovice 19. storočia obyvateľstvo Írska rýchlo rástlo. Zavádzanie textilnej veľkovýroby začiatkom 19. storočia však mal za následok krach mnohých domácich výrobcov. Už v rokoch 1815 – 1845 sa zo svojej domoviny odsťahovalo asi 1,5 mil. Írov a väčšina z nich do Severnej Ameriky (asi 900 000).

Ďalšiu vlnu emigrácie Írsko zažilo v rokoch 1846 – 1848, keď hniloba zemiakov likvidovala možnosť obživy a ľuďom tak ostávali len dve možnosti. Buď ostať a umrieť hladom, alebo sa odsťahovať. Už len v rokoch 1846 – 1854 odišlo do Severnej Ameriky asi 1,75 mil. Írov, z čoho asi 80 – 90% tvorili drobní nájomníci poľnohospodárskej pôdy a asi 1/5 celkovej populácie. Do konca 19. storočia sa počet írskych vysťahovalcov zvýšil na 4 milióny.

Prusko/Nemecko

Nemecká zámorská migrácia, ktorá v 19. storočí predstavovala z 90% cesty do Severnej Ameriky, dosiahla stáleho maxima v tretej vlne v rokoch 1880 – 1893. Oblasť zdroja migrácie na juhozápade Nemecka sa od prvej vlny (polovica 19. storočia) zmenila hlavne na oblasť severovýchodnej ríše v tretej vlne. V rokoch 1880 – 1893 sa len do Spojených Štátov vysťahovalo takmer 1,8 milióna Nemcov.

Poľsko

Postupné zvyšovanie počtu poľských emigrantov začalo v 50. rokoch 19. storočia. Poľskí vysťahovalci 50 – 80. rokov 19. storočia pochádzali hlavne z oblastí Pruska. Z pruskej časti sa do USA vysťahovalo cez 400 000 Poliakov. V 90. rokoch sa vysťahovalo z rakúskej časti Poľska zhruba 400 000 osôb a rovnaké množstvo nasledovalo do prvej svetovej vojny. Z ruskej časti sa do vojny vysťahovalo okolo 800 000 obyvateľov. Celkovo sa do USA vysťahovalo v rokoch 1870 – 1914 asi 1,8 – 2 milióna Poliakov. Krivka ročných odchodov sa postupne vyšplhala z približne 30 000 osôb v roku 1890 cez 50 000 rokov na prelomu storočí až po 130 000 v roku 1910.

Taliansko

Od počiatku 60. rokov 19. storočia do konca 20. rokov 20. storočia bolo Taliansko po britských ostrovoch druhou najvýznamnejšou krajinou európskeho vysťahovalectva. Počas týchto šiestich desaťročí opustilo Taliansko takmer 18 miliónov osôb. Len v rokoch 1871 – 1914 ich bolo celých 14 miliónov, pričom asi tretina z nich smerovala do USA, 24% do Južnej Ameriky a 44% ostalo v Európe a niekoľko desiatok tisíc ich odišlo do kolónií v Severnej Afrike. Zo 7,3 mil. vysťahovalcov do zámoria odišlo v rokoch 1871 – 1914 4,2 milióna do USA, nasledovala Argentína s 1,8 mil. a Brazília 1,2 mil.