Články na Infoweby.sk

Územie Slovenska leží v miernom klimatickom pásme s pravidelným striedaním ročných období, čo je typickým znakom stredných zemepisných šírok. Atlantický oceán, Stredozemné i Baltické more sú od nás približne rovnako vzdialené. To ovplyvňuje aj počasie u nás.

edafón: tvoria živé organizmy v pôde a delia sa na:
• pedobionty - nemôžu mimo pôdy existovať
• pedoxény - časť života žije v pôde a časť mimo
• pedofili - náhodne migrujú do pôdy
edafón delíme na:
fytoedafón (huby, riasy, baktérie) a zooedafón (prvoky, červy, larvy, nálevníky)
makroedafón (pozorovateľný voľným okom) a mikroedafón (min 75x)

Jazerá sú prírodné zníženiny (jazerné panvy), vyplnené vodou (zo zrážok, ľadovca ...) Vznikajú len v zníženinách, do ktorých pritečie viac vody ako sa odparí alebo odtečie.

Umelé vodné nádrže sú vodné útvary, ktoré vznikli umelou akumuláciou vody. Medzi najvýznamnejšie úlohy v sociálno-ekonomickom rozvoji jednotlivých štátov, resp. ich regiónov patrí v súčasnosti zabezpečenie potrebného množstva vody primeranej kvality pre obyvateľstvo, priemysel, energetiku a poľnohospodárstvo. V tomto smere zohrávajú dôležitú úlohu rôzne vodné, resp. vodo-hospdárske diela, medzi ktoré patria aj umelé vodné nádrže.

Podpovrchová voda je voda vyskytujúca sa v zemskej kôre vo všetkých skupenstvách v priamom kontakte s horninovým prostredím, označovaná aj ako voda vo vodných útvaroch pod zemským povrchom.

- vyskytuje sa vo všetkých troch skupenstvách
- delí sa z hľadiska trvácnosti na:

Výskyt Podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen prijať ale ju aj odovzdávať. Musí obsahovať póry a pukliny väčšie ako kapilárne. Pohyb je vyvolaný výhradne gravitačnou silou. Prenáša hydrostatický tlak. Voda prirodzene preniká do väčšej hĺbky.

Georeliéf je plošné rozhranie medzi pevnými geosférami (litosférou, respektíve pedosférou) na jednej strane a tekutými geosférami (atmosférou alebo hydrosférou) na strane druhej. Je to jedno z najdôležitejších rozhraní krajinnej sféry, v okolí ktorého vzniká oblasť najintenzívnejšej interakcie jednotlivých prvkov krajiny. Táto oblasť, v ktorej prebieha väčšina geomorfologických procesov, sa označuje ako geomorfosféra.

Dnes už je všeobecne známe, že pravlasťou Rómov je India. V minulosti sa však viedli rôzne dohady o tom, odkiaľ títo kočovníci prišli. V tej časti Európy, kam prišli najskôr, nielenže nie sú nijaké správy o ich pôvode, ale kronikári sa nezmieňujú ani o mieste, odkiaľ bezprostredne prišli.

Celkove sú Dómovia skupinou, ktorá v dosiaľ neznámej dobe a z neznámych príčin emigrovala cez Pandžáb. Tento veľký pohyb nebol súvislý a organizovaný. Prebiehal v jednotlivých etapách po menších skupinách, ktoré však udržiavali medzi sebou kontakt. Títo ľudia, ktorých vyššia spoločnosť neprijala medzi seba, boli nútení stále ostávať na jej perifériách.

Z Indie postupovali Rómovia cez Perziu do Arménska. Z ich jazyka možno usúdiť, že sa tu istý čas zdržali. Jedna časť potom pokračovala cez dnešnú Sýriu a Sinajský polostrov k africkému pobrežiu Stredozemného mora. Popri ňom putovali k Gibraltarskému prielivu a odtiaľ na Pyrenejský polostrov do Španielska. Početnejšie skupiny však prechádzali Malou Áziou do dnešného Grécka.

Masové deportácie a úteky z jednej krajiny do druhej v snahe nájsť menej nebezpečné prostredie sa podpísali pod „roztrúsenie“ Rómov po celej Európe. Oslobodení z táborov boli často ponechaní bez pomoci ako osoby bez štátnej príslušnosti či vysídlenci, celkom odkázaní na úradnícku byrokraciu a zvláštne predpisy.

Väčšina európskych Rómov zostala po druhej svetovej vojne v komunistických krajinách. Zdalo by sa, že sa tým ich situácia mohla o niečo zlepšiť. Krátkodobo tak skutočne bolo, pretože nové vlády vychádzali z predpokladu, že je úlohou štátu, aby zaostalým skupinám pomohol. V praxi štátna politika vyžadovala integráciu Rómov: každý mal nielen právo, ale dokonca povinnosť pracovať.

Rómske etnikum žijúce v Európe je napriek predstavám verejnosti o jeho jednoliatosti veľmi heterogénne. V rámci jednej krajiny môžu mať rozdielne skupiny kontrastné spôsoby života, ktoré sa premietajú do ich sociálneho postavenia.

Vzhľadom na zložité a neúplné rozčlenenie Rómov do rôznych skupín, možno len konštatovať, že určenie ich celkového počtu v európskych krajinách je nanajvýš problematické. Pri zisťovaní reálneho počtu Rómov sa nemožno spoliehať na oficiálne údaje, nakoľko len časť z nich sa hlási k rómskej národnosti. V niektorých prípadoch sa štatistické údaje a odhady, ktoré poskytli iné zdroje rozchádzajú v pomere 1 : 5. Príčin, prečo sa Rómovia nehlásia k svojej národnosti je viacero – od nedostatočne rozvinutého etnického povedomia, ktoré sa neraz prejavujú až snahou dištancovať sa od rómskeho etnika, až po obavy z postihu a diskriminácie. Na niektorých prípadoch sa pokúsime naznačiť relatívnosť čísel udávajúcich počty Rómov v jednotlivých krajinách.

Rómovia žijú na území Španielska už šesť storočí a počas tohto obdobia mnohí z nich úspešne dovŕšili integračný proces. Teda dosiahli uspokojivý životný štandard a plný občiansky rozvoj. Naďalej však rómska populácia zostáva najodmietanejšou skupinou španielskej spoločnosti, so zreteľnými sociálnymi a ekonomickými dopadmi týchto postojov.

Rómovia tvoria už tradične najviac marginalizovanú skupinu v bulharskej spoločnosti. Podľa posledného sčítania obyvateľstva v r. 2001 sa k rómskej národnosti v Bulharsku prihlásilo 365 797 obyvateľov. Podľa odborných odhadov však ich počet dosahuje 650 tisíc.

Podľa posledného štatistického sčítania obyvateľstva žije v Rumunsku 535 250 Rómov, čo predstavuje 2,5 % z celkového obyvateľstva. Po Rumunoch (89,5 %) a Maďaroch (6,6 %) ide teda o tretiu najvýznamnejšiu etnickú skupinu. Ako v iných štátoch, tak aj v Rumunsku, sú pre nás smerodajné podstatné skôr odhady ako oficiálne údaje. Mnohé bádania, ktoré sa uskutočňujú od roku 1992 kladú počet príslušníkov rómskej menšiny niekde medzi 1,5 (Inštitút pre kvalitu života) – 2,5 milióna (rómske asociácie). Rómske komunity žijú po celom Rumunsku. 60 % rómskej populácie hovorí v zmiešaných komunitách rómsky príležitostne.

Rómovia predstavujú v Maďarsku najväčšiu národnostnú menšinu. Pri poslednom štatistickom sčítaní sa k rómskej národnosti prihlásilo 48 438 obyvateľov. Podľa odhadov však v Maďarsku žije niečo medzi 400 – 600 000 Rómov. Sú rozptýlení po celej krajine, toto ich rozloženie však nie je rovnomerné. Najviac Rómov žije v troch severných krajoch, podstatne menej v západnej časti krajiny.

Zloženie dnešného rómskeho obyvateľstva v českých krajinách je dôsledkom jeho násilného vysťahovania najmä z oblastí východného Slovenska, keďže Rómovia boli po druhej svetovej vojne v Čechách takmer úplne vyhubení. Odhaduje sa, že sotva 600 predvojnových rómskych obyvateľov v Čechách a na Morave prežilo alebo ostalo na území republiky aj po druhej svetovej vojne.

Pri štatistickom sčítaní obyvateľstva v r. 2001 sa k rómskej národnosti prihlásilo 89 920 obyvateľov SR. Predpokladá sa však, že na Slovensku žije 350 – 400 tisíc Rómov, čo je jedna z najväčších rómskych menšín v Európe. Toto odhadované zastúpenie Rómov v slovenskej populácii (asi 8 %) sa v druhej polovici 20. storočia štvornásobne zvýšilo. Väčšina rómskej populácie žije na východnom a južnom Slovensku.

Vplyv ostatných zložiek krajiny na pôdu:
a) pôdotvorný substrát
b) geomorfologické podmienky, erózia pôdy
c) klimatické podmienky
d) hydrologické podmienky
e) biotické faktory
f) antropogénne faktory

Hornina je rôznorodá anorganická prírodnina, zložená z jedného, alebo viacerých nerastov. Horniny sa rozdeľujú na tri základné typy (podľa procesov, ktoré ich vytvorili) - Magmatické horniny, sedimentárne a metamorfované horniny.

Cestovný ruch ako odvetvie hospodárstva predstavuje kombináciu rôznych služieb spojenú do komplexného produktu, ktorý zodpovedá požiadavkám jednotlivých segmentov účastníkov cestovného ruchu a uspokojuje ich potreby. Dôležitým prvkom cestovného ruchu je, ako už vyplýva zo samotného názvu zmena miesta spotreby služieb, ku ktorej dochádza mimo miesta trvalého bydliska, a preto doprava a priestorový aspekt hrajú významnú úlohu v celom procese.

Štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny vykonáva Ministerstvo životného prostredia SR v Bratislave, ako ústredný orgán štátnej správy vo veciach ochrany prírody a krajiny, Slovenská inšpekcia životného prostredia (člení sa na 4 hlavné inšpektoráty - ochrany vôd, ochrany ovzdušia, inšpektorát v odpadovom hospodárstve a inšpektorát ochrany prírody - so sídlom v Bratislave, Žiline, Banskej Bystrici a Košiciach), krajský úrad životného prostredia, obvodný úrad životného prostredia a obec. Štátnu správu vo veciach ochrany prírody a krajiny vykonáva aj Štátna veterinárna a potravinová správa.

Cestovný ruch môžeme na základe zvolených kritérií rozdeliť na viacero kategórií, aj keď jeho podstata uspokojovať špecifické potreby účastníkov cestovného ruchu sa nemení. Na základe priestoru, kde k realizácii cestovného ruchu dochádza môžeme hovoriť o domácom a zahraničnom cestovnom ruchu. Realizácia domáceho cestovného ruchu spočíva v poskytovaní služieb pre domáceho účastníka na území vlastného štátu, teda v našich podmienkach pre občanov Slovenskej republiky na Slovensku.

Služby cestovného ruchu majú tak ako ktorékoľvek iné ekonomické aktivity svoju podstatu v uspokojovaní potrieb špecifickému segmentu zákazníkov - účastníkom cestovného ruchu. Na nižšej hierarchickej úrovni sa však ani samotní účastníci cestovného ruchu nevyznačujú homogenitou svojich požiadaviek, nakoľko tieto odrážajú špecifické osobnostné, sociálne, kultúrne a ekonomické vlastnosti každého jednotlivca.

Podstatu rekreačného cestovného ruchu môžeme odvodiť od podstaty slova rekreovať, ktorá znamená znovu vytvorenie alebo obnovu. V prípade cestovného ruchu ide teda o znovu nadobudnutie fyzických a duševných síl človeka, nájdenie vnútornej stability a zmenu prostredia, ktoré funguje ako katalyzátor spomínaných procesov.

Kultúrno poznávací cestovný ruch sa orientuje na prezentáciu vzácnych alebo jedinečných kultúrnych, umeleckých a historických pamiatok za účelom prehlbovania a spoznávania minulých ale aj súčasných výtvorov prírody alebo človeka. Taktiež môže fungovať ako nástroj prehlbovania národného povedomia a pôsobiť pri výchove k úcte k histórii, tradíciám a základným etickým a morálnym hodnotám.

Medzi hlavné záujmy účastníkov kúpeľného a liečebného cestovného ruchu patrí predovšetkým snaha o zlepšenie zdravotného stavu a regenerácia organizmu. Dochádza tu k liečbe rôznych diagnóz od porúch pohybového ústrojenstva cez kožné ochorenia až po ochorenia dýchacích ciest a mnohé ďalšie.

Aj športovo turistický cestovný ruch sa často len málokedy vyskytuje v svojej čistej forme a je poskytovaný ako package spolu so stravovacími, ubytovacími poprípade regeneračnými službami. Avšak športové služby sa stávajú tou hlavnou zložkou package, pre ktorú sa účastníci rozhodli pre danú formu cestovného ruchu.

V prípade vidieckeho cestovného ruchu ide o relatívne mladú formu, ktorá sa vyvinula len nedávno ako reakcia na vysokú mieru urbanizácie v niektorých rozvinutých častiach sveta. Ide o oboznamovanie sa alebo znovu objavovanie vidieckeho spôsobu života so všetkými javmi a činnosťami patriacimi k rurálnemu obyvateľstvu.

Orientuje sa na účastníkov cestovného ruchu vyhľadávajúceho rôzne formy adrenalínových športov s túžbou po vzrušení a stavov eufórie.

Ekoturizmus patrí tiež k mladým formám cestovného ruchu a predstavuje veľmi čistú formu cestovného ruchu s pohľadu vplyvu na životné prostredie a pôvodné obyvateľstvo daného regiónu. Jeho základnou črtou je trvalá udržateľnosť a primeranosť daným podmienkam prostredia s ohľadom na stabilitu existujúcich ekosystémov, využívania dostupných prírodných zdrojov.

Stratégia rozvoja cestovného ruchu Slovenskej republiky sa tiež zaoberá zadefinovaním základných, alebo ťažiskových foriem cestovného ruchu, ktoré treba v priebehu najbližších rokov prednostne podporovať, rozvíjať a skvalitňovať, a ktoré sú v prípade Slovenska nasledovné:

Či už hovoríme o produkte cestovného ruchu na úrovni regiónu alebo strediska, máme na mysli komplexnú ponuku služieb, ktorú môže čerpať počas jeho pobytu v regióne. Regióny, strediská ale aj samotní poskytovatelia služieb cestovného ruchu už v dnešnej dobe neponúkajú jednotlivé služby, ale snažia sa o tvorbu rôznych kombinácií týchto služieb s cieľom oslovenia rôznych segmentov klientov.

Rozvoj infraštruktúry cestovného ruchu ako základného predpokladu pre jeho samotnú existenciu a rozvoj podlieha územnému plánovanu na jednotlivých úrovniach, od územného plánovania obcí až po štátnu stratégiu rozvoja jednotlivých regiónov. Územné plánovanie alebo aj krajinné plánovanie ako sa v poslednom čase tieto postupy nazývajú predstavuje vyčleňovanie funkčných typov krajiny, za účelom jej najlepšieho využitia a zhodnotenia. Na základe daností, či už prírodných alebo socioekonomických, sú v krajine vyčlenené jednotlivé areály ku ktorým sa následne priraďujú možnosti ich funkčného využitia s cieľom využitia potenciálu toho ktorého typu krajinného typu.

Medzi základné územnoplánovacie dokumenty v oblasti cestovného ruchu a riešenia jeho ďalšieho rozvoja patrí dokument Regionalizácia cestovného ruchu v SR. Zaoberá sa jednak vymedzením regiónov cestovného ruchu ako funkčných a priestorových jednotiek s vhodnými predpokladmi ich komplexného rozvoja, ďalej rieši ocenenie územia pre cestovný ruch a ich kategorizáciu, význam a rozvojové priority regiónov ako aj implementáciu tohto dokumentu v praxi.

Každý región alebo stredisko cestovného ruchu je bez ohľadu na všetky ostatné "obmedzujúce" faktory akými sú legislatíva, územné plánovanie, ochrana prírody, infraštruktúra, dopravná dostupnosť atď. limitovaný jedným základným rozmerom a tým je priestor. Priestor a jeho štruktúra ako východisková pozícia udávajú hlavné smery a možnosti rozvoja cestovného ruchu ale aj iných aktivít v danom území.

Termín región sa všeobecne používa v troch rozdielnych - i keď vzájomne prepojených významoch, ktoré odpovedajú trom rozdielnym chápaniam časti oblasti. V prvých dvoch významoch sa delenie priestoru na regióny používa, chápe ako prostriedok, nástroj na určitý výskum, predovšetkým na účely poznávacie a v druhom prípade sa takáto schéma regiónov využíva pre organizačné účely, pre organizáciu určitých činností spoločnosti v priestore. V treťom prípade predmetom skúmania samotné členenie územia, t. z. že cieľom je vyhraničenie resp. delimitácia priestoru.

Predmetom, čiže objektom záujmu ochrany prírody je "príroda" so všetkou rozmanitosťou životných foriem, podmienených geochemickými cyklami, ktorá je v neustálom dynamickom vývoji a na ktorú priamo a nepriamo pôsobia antropogénne vplyvy.

Cieľom ochrany prírody, ako spoločenského hnutia v 19. storočí, bola snaha zachrániť pôvodnú prírodu s jej estetickými hodnotami "pre potešenie ľudí". Na čele tohto hnutia v rozličných krajinách sveta stáli poprední prírodovedci, ktorí svojou publikačnou a spoločenskou činnosťou podstatnou mierou prispeli k praktickej činnosti ochrany prírody.

Od vzniku ľudskej spoločnosti v centre záujmu človeka vo vzťahu k prírode bolo využívanie jednotlivých zložiek prírody z miestnych dôvodov (využívanie dreva, hliny, piesku nerastných surovín apod. na bývanie a výrobu nástrojov) a potravinových dôvodov.

Príroda v širšom zmysle je celý hmotný (anorganický i organický) svet, nachádzajúci sa v ustavičnom pohybe v čase a priestore. Ide teda o celú hmotnú náplň priestoru biogeosféry bez výtvorov človeka a bez uzavretých areálov ľudských ekumén. Prírodu možno na systémovej úrovni chápať ako súhrn všetkých človekom nevytvorených prírodnín, ktoré vnímame zmyslami, i ako proces, ktorým prírodniny vznikajú.

Napriek tomu, že sa v Európe rozvíjali myšlienky ochrany prírody už od 18. storočia, do konca 19. storočia sa národné parky vyhlasovali len v USA. Význam amerických národných parkov pre rozvoj ochrany plošne väčších území prírody spočíva hlavne v tom, že sa tieto osobitne chránené územia chápali ako národné bohatstvo a vlastníkom pôdneho fondu bol štát. Ak sa na vybranom území pre národný park už nachádzalo súkromné či obecné vlastníctvo pozemkov, štát sa snažil ich odkúpiť, alebo dlhodobo prenajať.

Životné prostredie je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy, energia a ekosystémy (KLINDA, 2000). Táto definícia však nevystihuje celú podstatu životného prostredia. Pojem "životné prostredie" vychádza od jedinca, taxónu organizmu a populácie, v súčasnosti sa však v hovorovom jazyku používa v plnom znení v prípade prostredia človeka. Subjektom tohto vzťažného pojmu je človek ako jedinec i ako spoločnosť. Objektom pojmu životné prostredie je pracovné, obytné a prírodné či rekreačné prostredie.

Anglický výraz sustainable sa do slovenčiny prekladá ako trvalosť alebo trvalá udržateľnosť. Termín trvalá udržateľnosť sa prvýkrát objavil v roku 1972 v prvej správe Rímskeho klubu Hranice rastu. Vzťahoval sa na hľadanie nového typu vývoja (rozvoja) ľudskej civilizácie súvisiacej s rastom obyvateľstva a problematikou únosnej zaťažiteľnosti Zeme. Bola to reakcia na poznanie, že akýkoľvek neregulovaný a nekonečný rast v prostredí obmedzených a konečných zdrojov Zeme jednoducho nie je možný. Od čias priemyselnej revolúcie naša civilizácia má neregulovaný charakter.

Kľúčovým filozofickým a pragmatickým problémom vo formovaní zodpovedného vzťahu človeka k prírode je chápanie "hodnoty prírody". Dnes existuje mnoho, často až protichodných axiologických teórií. Filozofické zamyslenie nad pojmom hodnota nám priblížil KOHÁK (1998). Stredovekí myslitelia rozlišovali hodnotu účelovú (čiže extrinsic) a hodnotu vlastnú (intrinsic). Účelovú hodnotu bytosť nadobúda tým, že slúži dajakému účelu. Vlastnú hodnotu má bytosť preto, lebo je samostatnou entitou bez ohľadu na subjektívne hodnotenie tretej strany.

Cieľom poslednej časti mojej diplomovej práce je predovšetkým poukázať na možnosť rozvoja cestovného ruchu v chránených oblastiach alebo v ich predpolí, pri minimalizácii škodlivých vplyvov na prírodné ekosystémy bez nadmerného obmedzovania odvetvia cestovného ruchu. Tento predpoklad je založený na základe princípoch trvalo udržateľného rozvoja so zámerom vytvoriť vyvážený model funkčného a priestorového usporiadania riešeného územia postaveného na troch pilieroch trvalo udržateľného rozvoja - environmentálnom, ekonomickom a sociálnom.

V súlade so zákonom č. 49/2001 Z. z. je v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) v regióne Vysokých Tatier zapísaných 981 národných kultúrnych pamiatok. Sú to objekty jednak v podhorských obciach a taktiež aj v meste Vysoké Tatry.

Odporúčané weby