Kultúrna ekológia bola v 90. rokoch 20. storočia veľmi produktívnym a rýchlo rastúcim smerom v rámci geografie. Jej predstavitelia prispeli ku mnohým témam a konceptom v geografii a príbuzných sociálnych a biogeofyzikálnych vedách. Príspevky severoamerickej školy 90. rokov sa dajú zhrnúť do 8 základných oblastí: historická kultúrna ekológia, manažment prírodných zdrojov, miestne znalosti, pastoralizmus (pastierstvo), environmentálna politika, chránené územia, gender (rodová) ekológia a pojednania (discourses) o životnom prostredí. Za najvýznamnejšiu odnož kultúrnej ekológie sa považuje politická ekológia.

Objektom štúdia kultúrnej ekológie je kultúra a spoločnosť vo vzťahu k životnému prostrediu, ktoré je menej časopriestorovo predvídateľné ako sa pôvodne predpokladalo. Zastrešujúcim procesom pre kultúrnu ekológiu je globalizácia, v rámci ktorej sa venuje témam ako trvalo udržateľný a alternatívny rozvoj, ochrana biodiverzity a životného prostredia, či ľudské práva.

Historická kultúrna ekológia: dlhodobý vplyv človeka na životné prostredie

Ústredným bodom vývoja tohto smeru bolo 500. výročie objavenia Ameriky (1492-1992). Americkí autori (Butzer, Doolittle, Gade, Whitmore, Turner, Denevan, Sluyter) skúmali vplyv starých amerických kultúr (Aztékov, Inkov, Mayov a ďalších) na životné prostredie a štruktúru krajiny poľnohospodárskou činnosťou, odlesňovaním, stavbou ciest, hrádzí a ďalších objektov. Techniky výskumu okrem iného tvorili aj analýza mikrofosílií, či letokruhov. Ich poznatky hovoria, že tieto kultúry sa neprispôsobovali prostrediu deterministicky, ale naopak, životné prostredie do značnej miery pretvárali. Zároveň vyvracajú mýtus, podľa ktorého španielska kolonizácia spôsobila bezprecedentné poškodenie miestnych ekosystémov.

Manažment prírodných zdrojov: história, kultúra a mierka

Výskum vzťahu človeka so životným prostredím poskytuje pochopenie komplexnosti historických a kultúrnych procesov v rôznej priestorovej mierke. S tým súvisí problematika ekologických limitov, nelineárnych vzťahov, združených efektov a závislosti väzieb. Manažment prírodných zdrojov považuje zmeny v charaktere využívania prírodnej krajiny za príčinu aj následok meniaceho sa charakteru ľudského živobytia a skúseností. Vo vzťahu k pôde sa venuje jej degradáciou intenzívnym obrábaním, chemizáciou a mechanizáciou, ako aj porovnaným tradičných techník obrábania s novodobými. V otázke využitia lesov sa autori venujú udržateľnému hospodáreniu s nimi, ale aj využitiu na neprodukčné účely. Názory sa rozchádzajú na kvalitu ekosystémov v produkčných lesoch. Ďalšie oblasti výskumu sú v ochrane divočiny a správe chránených území, agroekológií, obývateľnosti horských území, ale aj ekoetnológii.

Miestne poznatky: identita, sociálne hnutia a nové ekologické modely

Kultúrni ekológovia rozšírili výskum významu miestnych poznatkov o štúdium etnickej identity a nových sociálnych hnutí, ako aj o porovnanie, súvislosti, rozdiely miestnych poznatkov s vedeckými. Zdôrazňuje najmä význam miestnych poznatkov v otázke obhospodarovania pôdy v oblastiach Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky, a ich využitie v danom meniacom sa socioekonomickom, kultúrnom a historickom kontexte. Autori kladú dôraz na úlohu miestnych mimovládnych organizácií v opätovnom využití tradičných techník hospodárenia s pôdou. Prehodnocujú význam vertikálneho členenia poľnohospodárskych zón v horských oblastiach, opätovného zalesňovania afrických území (Pobrežie Slonoviny) proti hrozbe dezertifikácie, alebo pasenia dobytka.

Pastoralizmus (pastierstvo): nerovnovážna dynamika a ochrana

Štúdie tohto typu sa zameriavajú na sociálne a ekologické procesy fenoménu pastierstva súčasne, na rozdiel od tradičných prístupov, ktoré dávajú do protikladu množstvo dobytka na území a únosnú kapacitu tohto územia. Zdôrazňujú, že za zmenou kvality životného prostredia stojí predovšetkým štát a ekonomické globálne sily, ktoré narúšajú inštitúciu miestnych pastierov. Ako príklad sa uvádza región sudánskeho Sahelu, kde nepravidelnosť zrážok a prítomnosť požiarov súvisí s nevyhnutným priestorovou migráciou stád podľa umiestnenia potrebných zdrojov. Tejto migrácii však bráni štátna politika naklonená usadenému spôsobu poľnohospodárstva, súkromné vlastníctvo pozemkov a vylúčenie pastierstva z národných parkov. Kvôli dôrazu na uzavreté vidiecke oblasti tento sa tento geografický prístup obmedzuje na problematiku pastierskeho spôsobu života.

Environmentálna politika: zápas o kontrolu prírodných zdrojov

Dôraz kladený na konflikty o prístup k prírodným zdrojom a ich kontrolu viedol niektorých kultúrnych a politických ekológov k tomu, aby z tohto konfliktu spravili objekt svojho štúdia. Zameriavajú sa pritom na politické procesy, ktoré ovplyvňujú dynamiku zmien životného prostredia, predovšetkým na miestnej a regionálnej úrovni. Nevyhýbajú sa ani vzťahu zápasom o moc a chudobe v krajinách tretieho sveta. Zo štúdií problematiky na miestnej úrovni je možné spomenúť niekoľko príkladov. Carney a Watts skúmali štátom zavádzaný rozvoj poľnohospodárstva zavlažovacím systémom ryžových polí v Gambii a tamojší boj o pracovnú silu a kontrolu výroby. Ranfan a Watts skúmali zápas o osud odlesňovaných území v okolí Garwhal v Himalájach, ako aj ekologickú devastáciu ťažbou ropy v Ogoniland (Nigéria). Prístup má aj viacerých kritikov (Vayda, Walters), ktorí mu vyčítajú prílišné zdôrazňovanie moci štátu v zápase o prírodné zdroje a príliš malý dôraz na samotnú ekológiu.

Chránené územia: konflikty, trhy a ochranárske stratégie

Vytváranie národných parkov a iných druhov chránených území viedlo k odlúčeniu domorodých obyvateľov od svojej pôdy a zdrojom nevyhnutných pre ich živobytie. Tento prístup kultúrnej ekológie študuje konflikty v prístupe k prírodným zdrojom a ich kontrole medzi správami národných parkov, ochranárskymi organizáciami a miestnym obyvateľstvom. Stevens sa venuje histórii národných parkov a šírenia tejto koncepcie z Yellowstonského NP do celého sveta a zároveň predstavuje alternatívnu formu správy chráneného územia so zapojením miestnych komunít na príklade svojho pôsobenia v Nepále. Podobné príklady konfliktu miestnych komunít so správami chránených území popisuje Neumann (tradiční roľníci kmeňa Meru v Tanzánii) a Nietschmann (tradiční rybári kmeňa Miskito pri koralových útesoch NP Corcovado v Kostarike). Spoločnými témami tohto prístupu teda sú: zavádzanie západných ochranárskych ideálov do cudzích krajín, kritika kolonialistického pohľadu na manažment zdrojov ako nevyhnutne deštruktívneho, súvislosť medzi kultúrnou identitou a miestnou krajinou, význam miestnych poznatkov v ochrane prírodných zdrojov a nové modely manažmentu chránených území so zapojením miestneho obyvateľstva.

Gender ekológia

Gender (rodová) ekológia zaujala v kultúrnej a politickej ekológii 90. rokov významnú pozíciu. Rocheleau predložila globálno-lokálnu perspektívu feministickej politickej ekológie, ktorá je postavená na rodovo spravodlivých environmentálnych právach a zodpovednosti, využívaní zdrojov, politike a aktivizme. Pozoruhodný počet gender-ekologických štúdií sa sústredilo na tému zavlažovania ryžových polí, pestovania zeleniny a plantážnictva v Gambii.

Pojednania o životnom prostredí (Environmental Discourses): Postštrukturalizmus a politika

Analytické perspektívy spojené s postštrukturalistickou kritikou významne ovplyvnili kultúrnu ekológiu 90. rokov. Kultúrni ekológovia často napádali západnú environmentálnu a rozvojovú politiku, ktorá považovala miestny manažment zdrojov za škodlivý, neefektívny a zastaraný. Dominantným konceptom konca 20. storočia bol „trvalo udržateľný rozvoj“, ktorí autori kritizovali ako neurčitý pojem nesúci rôzne významy pre rôznych ľudí. Koncept vznikol z konfliktu „...medzi reformizmom a radikalizmom, medzi technocentrizmom a ekocentrizmom“ (Adams 1995), pričom hlavný prúd udržateľného rozvoja predstavujú technocentristi s dôrazom na reguláciu, plánovanie a racionálne využívanie krajiny. Kultúrni ekológovia najviac kritizujú neomaltuziánsky model, podľa ktorého za degradáciu životného prostredia je zodpovedný predovšetkým populačný rast. Na príklade odlesňovania Filipín uvádzajú, že tento predpoklad je chybný.

Záver

Kultúrna ekológia v 90. rokoch 20. storočia prešla významným vývojom. Do popredia sa dostali témy ako kultúrna krajina, miestne znalosti a obyvateľstvo, využitie krajiny a zmena životného prostredia. Ďalšie smerovania 90. rokov sa dajú zhrnúť nasledovne:

  • Začlenenie princípov „novej“ ekológie do výskumu kultúrnej ekológie
  • Syntéza teórií novej kultúrnej ekológie a teórií antropologickej povahy a využitia zeme
  • Dôraz na chránené územia, otázku vlastníckych práv, trhovo- a komunitne orientovaný manažment prírodných zdrojov, ľudské práva a environmentálnu spravodlivosť
  • Využitie nových technológií ako GIS na výskum čŕt využitia zeme
  • Postavenie štúdií kultúrnej ekológie v interdisciplinárnom výskume ľudskej dimenzie globálnych zmien životného prostredia
  • Rastúci dôraz na problémy životného prostredia mesta a začlenenie biogeofyzikálnych analýz faktorov ako koncept vedeckého manažmentu
  • Rastúci dôraz na vyspelé priemyselné spoločnosti a „ekologickú modernizáciu“ v dôsledku procesu globalizácie