V geografii sa pre účelové vlastnosti krajiny zaužíval termín potenciál krajiny a uviedol ho E.Neef. „Potenciál krajiny chápeme a hodnotíme v zmysle komplexných vlastností skúmaného objektu ( krajiny ) ako ponuku, schopnosť, resp. vhodnosť krajiny poskytovať a plniť rôzne funkcie, s cieľom uspokojovať potreby spoločnosti v súlade s harmonickým fungovaním funkčných väzieb krajinného systému.“ Výskum potenciálu zahŕňa hľadanie jeho kvalitatívnych hodnôt, výber potenciálnych funkcií, ako aj ich kvantifikovanie, hľadanie pozitívnych hodnôt, poznanie limitov.

Výber potenciálov – potenciálnych funkcií predurčujú spoločenské potreby a ich hierarchia ( daná vývojovým stupňom a zákonitosťami fungovania socioekonomickej sféry ), vlastnosti (ponuka ) krajiny v regionálnej dimenzii, ako aj širšie priestorové ( nadregionálne ) vzťahy a ich hierarchia.

Diferencované potenciály sa kvantifikujú podľa typov prírodnej krajiny, foriem využitia krajiny a typov súčasnej krajiny ( pomocou mapových priesvitiek v mierke 1:50 000 ). Podstatou kvantifikácie jednotlivých potenciálov je exaktné zvýhodňovanie istej priestorovej jednotky (typu či formy s rovnakou homogénnou hodnotou vzhľadom na klasifikačný atribút) podľa použitých kritérií, ktoré tvoria normy alebo konvencie príslušných spoločenských a hospodárskych rezortov.

Na hodnotenie areálových jednotiek v geografií A.Bezák bližšie uvádza metódu exaktnej identifikácie multipreferencií priestorových jednotiek. Problematiku diferencuje do 2.okruhov

  1. Problém merania parciálnych preferencií
  2. Problém merania multipreferencií, pričom meranie definuje ako stanovenie štrukturálnej podobnosti medzi systémom reálnych predmetov s určenými vzájomnými vzťahmi a vhodným vybraným systémom relácií medzi číslami.

Základným princípom merania je, že medzi každými dvoma priestorovými jednotkami vzhľadom na ľubovoľne zvolený znak zistíme len dve relácie, ktoré majú svoj odraz medzi číslami : buď sú si podobné, alebo niektorá je menej vhodná.

Problém a podstata merania nie je ani tak v extrahovaní znakov relevantných z hľadiska cieľa hodnotenia ( vhodnosti danej aktivity, funkcie ) ako v determinovaní váhy týchto atribútov navzájom. Jedným z postupov na stanovenie relevancie, je metóda čiastočného párového porovnávania ( Fullerov trojuholník rozhodovania ). Logický postup tejto metódy využívame pri stanovení najmä kritických atribútov limitujúcich danú aktivitu ( potenciál ) a v procese integrácie, konečného usporiadania čiastkových meraní. Priestorovým jednotkám s kritickými limitujúcimi vlastnosťami bez merania iných atribútov jednoznačne priraďujeme najnižšiu, nulovú mieru, ktorá v nich vlastne vylučuje uplatnenie meraného potenciálu.

Pri meraní pozitívnych vlastností priestorových jednotiek vo vzťahu k jednotlivým potenciálom, usporiadavame priestorové jednotky od najmenej k najviac preferovaným. Pre každý potenciál usporiadaným priestorovým jednotkám priraďujeme postupne čísla 0 až 5. Uvedené čísla okrem poradia zároveň vyjadrujú hodnotu, mieru uplatnenia jednotlivých potenciálov v danej priestorovej jednotke od extrémne nízkej (0) po veľmi vysokú (5).

Hodnotenie krajiny z hľadiska celospoločenského využitia

Diagnóza základných potenciálov ( potenciálnych funkcií )

Antropogénna štruktúra krajiny vyjadrená formami využitia krajiny je prejavom uspokojovania potrieb a požiadaviek súčasnej spoločnosti. Prejav uspokojovania potrieb chápeme ako súčasný odraz, priemet socioekonomických procesov v krajine, zodpovedajúci stupňu vedecko – technického pokroku. Potreby a požiadavky spoločnosti môžu a často už prekračujú rámec súčasnej funkčnej štruktúry. Prekračujú ho nielen kvantitatívne, kapacitne (dopyt po ubytovacích zariadeniach CR, nápor na dopravné komunikácie ), ale aj kvalitatívne. Do popredia tu vystupuje vlastný problém potenciálu krajiny: zhodnotiť ponuku (predpoklady, vhodnosť ) a schopnosť krajiny poskytovať a plniť rôzne funkcie, s prognostickým cieľom uspokojiť potreby ľudskej spoločnosti.

Pri hľadaní odpovede na otázku (Aké funkcie v zmysle potrieb spoločnosti musí krajinný priestor plniť? ), musíme rešpektovať základné potreby ľudskej spoločnosti, vyplývajúce z jej podstaty ( biologickej, intelektuálnej a spoločenskej ) a aktivít, ktoré možno kategorizovať ako bývanie, práca, zaopatrenie, vzdelávanie, rekreovanie, spoločenský život a dopravovanie . Spoločenské potreby a ich hierarchiu špecifikuje jednak vývojový stupeň a zákonitosti fungovania socioekonomickej sféry a samozrejme ponuka prostredia, krajiny a jej zákonitosti ( najmä prírodné ), v ktorej sa záujmy majú realizovať.

Základné potenciály krajiny ako predpoklady uspokojovania potrieb spoločnosti:

  1. Potenciál krajiny na urbanizáciu podľa prírodných vlastností
  2. Potenciál krajiny na urbanizáciu podľa socioekonomickej ( sídelnej ) štruktúry
  3. Potenciál krajiny na výstavbu komunikácií
  4. Potenciál krajiny na poľnohospodárstvo
  5. Potenciál krajiny na vodné hospodárstvo na báze podzemných vôd
  6. Potenciál krajiny na vodné hospodárstvo na báze povrchových vôd
  7. Potenciál krajiny na rekreáciu
  8. Potenciál krajiny na cestovný ruch
  9. Potenciál krajiny na lesné hospodárstvo
  10. Potenciál krajiny na ochranu prírody

Meranie základných potenciálov a ich priestorový priemet

Potenciál krajiny na urbanizáciu podľa prírodných vlastností

Potenciál na urbanizačné zámery chápeme a hodnotíme v zmysle územného plánovania ako vhodnosť krajiny na výstavbu nenáročných občianskych a priemyselných objektov. Predstavuje meranie len prírodných predpokladov krajiny na uplatnenie urbanizačných záujmov. Je teda užším chápaním potenciálu krajiny na urbanizáciu.

Pri hodnotení sa vychádza z diagnostickej mapy typov prírodnej krajiny. Ako základné kategórie hodnotenia sa používali informácie a údaje o horninovom prostredí, podzemných vodách, sklone reliéfu a súčasných reliéfotvorných procesoch, zvyčajne hodnotené pri inžiniersko – geologickom mapovaní a rajónovaní. Zároveň sa aplikujú aj ďalšie atribúty ako vertikálna členitosť reliéfu, klimatické podmienky a priestorová dimenzia krajinných typov, ktoré sú súčasťou predovšetkým geografických výskumov a hodnotení krajiny.

Kritická hodnota 0 bola priradená nevhodným základovým pôdam (typy slatinísk, vrchovísk a prechodných rašelinísk ), skrasovateným horninám ( niektorým typom na vápencoch, dolomitoch a bazálnom paleogéne ), travertínovým kopám, strmým stráňam nad 20o a zosuvným oblastiam, ktoré sa v zmysle normy chápu ako nevhodné na výstavbu. Kritickej norme 0 tiež zodpovedajú aj poľnohospodárske územia s pôdami najvyššej bonity, ako aj prísne chránené územia.

Podľa týchto kritérií sa identifikovali a usporiadali prírodné priestorové jednotky v zmysle vhodnosti na urbanizačné zámery. Ich priestorový priemet poukazuje na výraznú preferenciu typov mierne zvlnenej pahorkatiny, najmä v častiach terasových a kužeľových plošín s menej úrodnými hnedými pôdami. Vysoké hodnoty dosahujú aj typy štrkových riečnych nív s hlbšou hladinou podzemnej vody a s nižšou bonitou pôd.

Najmenej preferované sú oblasti mierne rezanej pahorkatiny a stredne rezanej fluviálnej podvrchoviny s kritickými až limitujúcimi sklonmi, energiou reliéfu a nimi podmienenými zosunmi.

Potenciál krajiny na urbanizáciu podľa socioekonomickej ( sídelnej ) štruktúry

Predstavuje meranie predpokladov a zároveň potenciálnu intenzitu rozvoja urbanizácie predovšetkým na báze hierarchie súčasnej sídelnej štruktúry, vychádzajúcej z teórie centrálnych miest. Súčasné urbanizované a technizované formy využitia krajiny chápeme v tomto zmysle ako štruktúrne jadrá rozvoja urbanizácie ( priestorového rastu a organizácie sídiel), na ktorého intenzitu vplýva aj hierarchia v regionálnej, ale aj v nadregionálnej mierke. S hierarchiou sídiel úzko súvisí lokácia služieb, ktorá má spätný odraz na atraktivitu sídla a jeho rast. Sídla môžu byť z hľadiska ďalšieho rozvoja ( i lokácie služieb ) diferencované do 4 hierarchických kategórií – sídla obvodného významu, sídla miestneho významu ( strediskové obce ), nestrediskové sídla vyššieho významu a nestrediskové sídla ostatné. Tieto kategórie sa upravovali na základe týchto kritérií

  • .počet centrálnych funkcií
  • počet obyvateľov
  • susedstvo k hierarchicky vyšším typom.

Potenciál krajiny na výstavbu komunikácií

Podobne ako pri hodnotení vhodnosti na urbanizáciu sa používali informácie a údaje o horninovom prostredí, povrchovej a podzemnej vode, sklone a vertikálnej členitosti reliéfu, reliéfotvorných procesoch, klimatických danostiach a priestorových reláciách geoekologických typov. Tieto základné atribúty merania majú niektoré špecifické odchýlky od kritérií kvantifikácie potenciálu na urbanizačné zámery.

Substrátové podmienky typov prírodnej krajiny sa merali v zmysle inžiniersko – geologických rajónov, z hľadiska základových pôd a z hľadiska charakteru hornín.

Z hľadiska základových pôd sa kritická hodnota 0 priradila typom, ktoré boli nevhodné aj na urbanizačné zámery. Podľa predpisov je z hľadiska vhodnosti rozhodujúci podiel jednotlivých zrnitostných frakcií v hornine, ktorý determinuje ich charakter vzhľadom na stabilitu, súdržnosť, objemové zmeny, vzlínavosť podzemných vôd, namŕzavosť a pod. Toto kritérium sa uplatnilo znevýhodňovaním najmä prírodných typov s ílovcovým substrátom a s fluviálnymi sedimentami, s väčším podielom ílovitých a hlinitých frakcií, kde sa často ich vlastnosti zhoršujú v kombinácií s vysokou hladinou podzemnej vody.

Potenciál krajiny na poľnohospodárstvo

Vhodnosť krajiny na poľnohospodárstvo hodnotíme podľa štruktúry foriem využitia súčasnej krajiny, ale na báze ponuky prírodnej krajiny. Sídelná štruktúra v krajine svojim dynamickým rozvojom má tendenciu redukovať poľnohospodársku krajinu. Rozvoj poľnohospodárskej krajiny zase limituje minimálne zastúpenie lesných porastov a chránených území v kotline. Podľa klasifikácie súčasných foriem využitia krajiny hodnotíme možnosť a prípustnosť poľnohospodárskej, avšak len extenzívnej výroby v niektorých areáloch rekreačnej a lesnej krajiny. Inak nepoľnohospodárskym typom súčasného využitia krajiny priraďujeme kritickú hodnotu 0. Pri hodnotení vhodnosti krajiny na poľnohospodárstvo sa používali informácie a údaje o kvalite pôdy ( bonita pôdy ), podmienenej genetickými vlastnosťami, o pôdotvornom substráte, zrnitosti, skeletnatosti, hĺbke pôdneho profilu.

Potenciál krajiny na vodné hospodárstvo na báze podzemných vôd

Vhodnosť krajiny na vodné hospodárstvo sa meria na základe typov podzemných vôd a ich zásob. Vychádza sa z práce A. Porubského, ktorý klasifikoval typy podzemných vôd Slovenska a v rámci nich kategorizoval aj zásoby v l.s-1 na 1 km2. Kritická hodnota 0 z hľadiska zásob podzemných vôd bola priradená nevýznamným typom na ílovcových vrstvách paleogénu. Veľmi nízku hodnotu 1 mali aj hlinité nivy autochtónnych tokov a krajinné typy na pieskovcovo – ílovcových súvrstviach, ktorých výdatnosť prameňov sa pohybuje v desatinách l.s-1. Viac sa preferovali geoekologické typy nesúvislých riečnych terás a náplavových kužeľov. Vysokú mieru potenciálu majú ostrovy vápencov a dolomitov s výdatnosťou prameňov od 10 do 100 l.s-1.