Ak sa chceme zaoberať perspektívami vidieckeho osídlenia, mali by sme najskôr vedieť, čo vlastne vidiecke sídlo je. Zatiaľ neexistuje jednotne na celom svete platná definícia vidieckeho sídla, lebo každá krajina má na jeho vymedzenie vlastné parametre od počtu obyvateľov cez funkcie až po infraštruktúru.
Na Slovensku chápeme pod vidieckym sídlom spravidla sídlo s počtom obyvateľov menším ako 5000, ktorých je na našom území 2759. Avšak vidiecke sídlo môžeme lepšie chápať ako určitý priestor (lokalitu), ktorá sa svojimi funkciami, skladbou obyvateľstva, architektúrou obydlí líši od mestských sídel.
- Tesne spojené vidiecke obce sa nachádzajú v priamom susedstve s mestom. V minulosti už mohli byť aj administratívnou súčasťou mesta, prípadne môžu sa stať v budúcnosti. Sem by sme zaradili aj všetky časti miest, ktoré sú všetkými znakmi vidiecke až laznícke (Detva, Myjava, Krupina, Čadca), ale ich obyvateľstvo sa štatisticky zaraďuje medzi mestské obyvateľstvo. Takéto sídla tvoria územie, kam by mohla pokročiť suburbanizácia. Veľkosť územia s týmito obcami, samozrejme, závisí od veľkosti a sily centra, napr. pri Bratislave môže byť teoreticky v okruhu 50km, pri Spišskej Starej Vsi teoreticky 1 km.
- Dochádzkové vidiecke obce majú denný kontakt s mestom, avšak istý vzťah existuje aj medzi susednými obcami navzájom, resp. je tu vyššia miera samostatnosti vo vzťahu k centru=k mestu. V tejto zóne sú jednak silnejšie a lepšie položené obce a tiež slabšie vybavené a horšie položené obce.
- Periférne obce sa nachádzajú veľmi ďaleko od centra, sú dopravne slabo dostupné s malým kontaktom na mesto, predstavujú tradičný obraz dediny s prevahou pôvodných zamestnaní. Sú štúdijnou plochou pre skutočný výskum vidieka. Patria sem obce v celkovo periférnych a zaostalých územiach s malým mestským centrom a so vzdialeným centrom druhého rádu (napr. krajským mestom).
Ešte do minulého storočia bola slovenská spoločnosť rurálna s ešte tradičnou sociálnou štruktúrou založenou na poľnohospodárstve a s rurálnym spôsobom života. V období 1930-40 žilo v mestách menej ako štvrtina obyvateľov Slovenska, v roku 1950 iba o málo viac. Nízkej ekonomickej úrovni zodpovedal aj nízky stupeň urbanizácie spoločnosti. V období 1950-1991 prešli vidiecke obce mohutnými zmenami, pričom Slovensko skončilo ako krajina s viac ako 50% podielom obyvateľov žijúcich v mestských obciach a s priemerným ročným poklesom počtu obyvateľov vo všetkých veľkostných kategóriách vidieckych obcí na počiatku 90.rokov. Konkrétne v roku 1991 žili na vidieku 43,9% obyvateľov Slovenska.
V roku 1989 nastal zlom, hlavne to bola politická zmena a nástup Slovenska ako samostatného štátu na cestu k demokracii. Socializmus využíval proces urbanizácie obyvateľov ako nástroj ich riadenia. Avšak po roku 1989 nastala zmena, uvoľnenie aj v sídelnej štruktúre. Mnohé vidiecke obce , ktoré boli počas socializmu umelo pričlenené k mestu alebo zlúčené, sa oddelili. Samotné obce sa dostali so nového postavenia s ktorým sa museli vysporiadať. Bola to napríklad konkurencia nielen medzi podnikmi ale aj medzi obcami a regiónmi. Obce zistili, že potrebujú zvýšiť svoju ekonomickú atraktivitu, aby sa mohli ďalej rozvíjať. Tento proces na jednej strane urýchlil skvalitňovanie systému osídlenia, posilnili sa medziobecné väzby a spoločné projekty, ale na druhej strane sa prehĺbili rozdiely medzi jednotlivými regiónmi najmä tam, kde viaceré obce vyšli z konkurenčnej súťaže ako neatraktívne.
Znížená atraktivita vidieckych obcí viedla, a tento proces stále pretrváva, k znižovaniu kvality ľudského potenciálu obcí. Vzdelaní ľudia so širokou perspektívou uplatnenia na trhu práce odchádzali do miest. V súčasnosti je celkový stav počtu obyvateľov miest i obcí už pomerne stabilizovaný a postupne dochádza k zastaveniu rastu počtu obyvateľov miest a zastaveniu poklesu, prípadne rastu vidieckych obcí. Je spôsobený najmä odchodom obyvateľov z miest, kôli nedostatku bytových priestorov najmä pre mladé rodiny a poklesom prirodzeného prírastku obyvateľov, čo môže byť dôsledkom vyššej kvality bývania ale zároveň aj vyšších výdavkov na život. Proces dezurbanizácie posilňuje počet obyvateľov obcí.
Toto je celoslovenská tendencia, avšak u jednotlivých typov obcí sú výrazné rozdiely v poklese prípadne raste počtu obyvateľov. Obce sa snažia pritiahnuť obyvateľov odchádzajúcich z miest, preto sa postupne snažia kultivovať svoje prostredie. Táto kultivácia vo vidieckych sídlach, a to najmä pokiaľ ide o technické infraštruktúry (najmä vodovod, plyn), prispieva k tomu, že tieto sídla vytvárajú popri svojich nesporných a neprehliadnuteľných sociálnych kvalitách resp. kvalitách svojho sociálneho i ekologického prostredia vhodné dispozície i pre dobré bývanie, rozvoj agroturistiky a poznávacej turistiky, ale i podnikanie.
Latentné dispozície vidieka sa začínajú pomaly aktivizovať najmä v oblasti bývania. Netýka sa to však všetkých vidieckych sídel, ale najmä tých, ktoré sa nachádzajú v zázemí väčších miest, ležiacich na hlavných komunikačných ťahoch, resp. dobre dostupných z miest. Často tu vystupuje i faktor prítomnosti, či neprítomnosti problémových skupín. Naopak najmä u malých periférnych vidieckych obcí pretrváva proces vyľudňovania vidieka sprevádzaný ďalšími nepriamymi faktormi (demografickými, sociálnymi, hospodárskymi, infraštruktúrnymi) a pod. Napriek značnému zlepšovaniu civilizačnej úrovne sídelných podmienok pretrváva nedostatočná aktivita väčšiny vidieckych sídel (najmä vzdialenejších od mestských centier) na čom sa podieľa i nedostatok pracovných príležitostí, súvisiace sociálne a ekonomické problémy a premieta sa do prehlbujúcej sa nízkej obývanosti bytového fondu na vidieku. Existuje síce vládou schválený Program obnovy dediny, ale na jeho naplnenie spravidla chýbajú finančné prostriedky. (Falťan,Pašiak, 2004)
Ako som už spomínala, migrácia medzi mestom a vidiekom je už pomerne stabilizovaná a dokonca v type obcí tesne spojených s mestom začal stúpať počet obyvateľov, sociálno-demografická situácia vidieka sa tým však veľmi nezmenila. Starnutie populácie rýchlo pokračuje so vštkými sprievodnými znakmi, ktoré oslabujú podieľanie sa obyvateľov obcí na verejnom živote. Najvyšší podiel poproduktívneho obyvateľstva je v malých sídlach do 500 obyvateľov (26%). Pre nedostatok primeraných pracovných príležitostí v týchto sídlach a spravidla aj v ich okolí, pokračuje aj emigrácia za prácou. práve aj nepriaznivá veková štruktúra vidieka podmieňuje aj úroveň kultúrneho kapitálu, v čom čoraz väčšiu úlohu zohráva dosiahnuté vzdelanie a profesijná kvalifikácia. Kultúrny kapitál týchto obcí už dnes nevyhovuje súčasným požiadavkám na trhu práce, čoho dôsledkom je vysoká miera nezamestnanosti, pokles životnej úrovne a šírenie chudoby.
Všetky tieto problémy oslabujú ekonomický kapitál vidieckych obcí a najmä periférnych obcí. Obce nachádzajúce sa vo vyššej nadmorskej výške, ďaleko od najbližšej železničnej zastávky a od mestského centra sa spravidla so vzrastajúcou vzdialenosťou zmenšujú. Takéto obce s malým počtom obyvateľov, obyčajne do 500 majú veľa existenčných problémov. Tvoria približne 43,3% zo všetkých vidieckych obcí. Ich problémy sa zakladajú nielen na nedostatku kvalifikovaných pracovníkov podieľajúcich sa na riadení obce, neochote obyvateľov zapájať sa do riadenia obce, vysokom podieli poproduktívneho obyvateľstva a následnom vymieraní obce, zlej infraštruktúre, kde často chýba základné vybavenie ako vodovod, nedobudovaná cestná sieť a slabé napojenie na mestské centrá elektrifikácia, plynové rozvody, o kanalizácii už ani nehovoriac.
Väčšina domov je starých a v minulosti nebolo nariadenie týkajúce sa povinnosti vybudovať pri stavbe rodinného domu aj odpadovú žumpu. Dodnes nie je povinnosť ju dobudovať a tak naďalej odpadové vody z domácností znečisťujú vodné toky a spodnú vodu. Dnes sa pri rozhodovaní najmä mladých obyvateľov o mieste bývania kladie veľký dôraz aj na estetickú stránku, preto sú tieto obce v značnej nevýhode. Okrem iného sú tu aj veľké ekonomické problémy, lebo najmä vďaka zlej infraštruktúre a dopravným komunikáciám nie sú obce atraktívne ako sídla firiem a výroby. Mladí sa sem nechcú sťahovať, lebo perspektívy pracovných príležitostí v malých obciach a ich okolí sú momentálne mizivé a bude trvať ešte dlhé obdobie, kým sa situácia zmení. Územne ide najmä o malé okresy na severe, juhovýchode a východe Slovenska ako: Bánovce nad Bebravou, Banská Štiavnica, Rožňava, Snina, Revúca, Svidník, Levoča, Rimavská Sobota, Sobrance, Stropkov, Krupina, Medzilaborce, Turčianske Teplice, Námestovo, Tvrdošín, Myjava...
Jednou z možností pomoci a pozdvihnutia jednak malých obcí na periférii, ale platí to pre všetky vidiecke obce je vzájomná podpora, spolupráca a pomoc medzi obcami. Istá aktivizácia rozvoja obcí zvnútra. Je možná nielen cez rôzne medziobecné združenia a vládne programy, ale aj prostredníctvom vytvárania mikroregiónov. Situácia dnes je však taká, že najmä malé obce, ktorým by to najviac pomohlo, sa do takýchto mikroregiónov združujú len zriedka. Vždy je všetko založené na ochote ľudí a hlavne starostov obcí spolupracovať. Často vládne medzi nimi nerozumná súťaživosť a snaha pomôcť si sám aj keď to nie je možné. Na druhej strane existuje ale veľa vidieckych obcí, ktoré pochopili výhody združenia sa do mikroregiónov a vzájomnej podpory.
Poznáme množstvo dôvodov prečo mikroregióny vznikajú, jedným z nich môže byť aj čerpanie finančných prostriedkov zo špeciálnych fondov vlády SR a tiež EÚ. EÚ vydáva 3/4 svojho rozpočtu na poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka. Postupne však narastá tlak a potreba vytvárať mikroregionálne zoskupenia, pričom táto potreba rastie smerom od západu SR na východ. Spôsobila to hlavne lokalizácia veľkých vidieckych obcí v blízkosti Bratislavy a na Záhorí, kde potreba združovať sa nie až tak silná ako na východe alebo strednom Slovensku.
Výrazná väčšina skúmaných mikroregionálnych združení je zameraná na komplexnejší, najmä ekonomický rozvoj vidieka a necelá 1/5 je ich orientovaná na riešenie špecifických spoločných záujmov, tu ide najmä na vodné hospodárstvo (pitná voda, kanalizácie a ČOV, ochrana vôd a pod.),na rozvoj cestovného ruchu a vidieckej turistiky, na riešenie problémov odpadového hospodárstva, a na problematiku životného prostredia. Účelové spojenia obcí v oblasti realizácie kompetencií miestnej samosprávy- zamerané hlavne na technickú infraštruktúru tvoria len 12% z celkového počtu združení.
Druhou perspektívou rozvoja v mnohých najmä periférnych obciach je využiť práve ich odľahlú polohu na turizmus a agroturizmus. Tým sa vytvára možnosť zamestnania obyvateľstva priamo v mieste bydliska. Mnohé z týchto obcí majú ešte aj ten problém, že v ich prípade ide o roztratené vidiecke osídlenie. Teda k centrálnej časti obce prislúcha jedna alebo viac osád nachádzajúcich sa v extraviláne obce. Rozptýlené najmä kopaničiarske osídlenie , ako typ druhotnej sídliskovej sústavy na Slovensku vzniklo ako osídlenie s obytno-výrobnou funkciou.
Rozptýlené, kopaničiarske osídlenie sa rozvinulo v piatich horských oblastiach. Ide o oblasti: Slovenské rudohorie a Krupinská vrchovina, Javorníky a Slovenské Beskydy, Biele Karpaty, Pohronský Inovec a Strážovská hornatina. Celkovo rozptýlené kopaničiarske osídlenie na Slovensku sa rozprestiera na ploche 4610 km², čo tvorí približne desatinu jeho územia, s počtom 162 obcí a 2899 kopaníc. Dnes mnohé z osád plnia len obytnú, prípadne relaxačno-rekreačnú funkciu, alebo bez úžitku chátrajú a zanikajú.
Veľa problémov osád spôsobuje veľmi vzdialená poloha, zložitý dopravný prístup kvôli nevybudovanej cestnej sieti, takmer neexistujúcej technickej vybavenosti. Až po 2. sv. vojne boli elektrifikované aj osady, dnes už je elektrifikovaných 90% osád. Pitná voda sa získava z vlastných studní alebo skupinových vodovodov. Postupne osady vymierajú, zostávajú tu dožívať len pôvodní obyvatelia, ktorí hospodária na pôde. Jedným z významných faktorov revitalizácie a oživenia kopaničiarskeho osídlenia je rozvoj agroturistiky a vidieckej turistiky.
Úspešnosť tohto procesu však predpokladá vytvorenie priaznivých podmienok na rozvoj základných sídlotvorných činiteľov ako sú: ustálenie perspektívnej siete a štruktúry rozptýleného osídlenia, zabezpečenie racionálnej demografie obyvateľstva, budovanie vhodného bytového fondu, poskytnutie primeranej občianskej vybavenosti a služieb obyvateľstvu, vybudovanie technickej vybavenosti a ostatnej infraštruktúry na úrovni súčasnosti, zabezpečenie racionálneho a zmysluplného využívania sociálneho a hospodárskeho potenciálu územia a podobne. Rentabilnosť práce na pôde môže podporiť aj transformácia roľníckych gazdovstiev na rodinné farmy rozličného ekologicko-výrobného a agroturistického typu.
Žiaduce je pritom spolupráca so správou ochrany prírody príslušného územia. Možno rozvinúť chov športových a ťažných koní, lovnej zveri v zverniciach a vo voliérach, chov kožušinových zvierat a podobne. Rozvoj pracovných aktivít založených na ľudovoumeleckých tradíciách a remeselníckej zručnosti obyvateľov v oblastiach s rozptýleným osídlením môže výrazne prispieť k zabezpečeniu príjmov obyvateľov i v mimosezónnom období, počas zimného vegetačného pokoja, keď je práca na pôde utlmená.
Ak by sme celkovo zhodnotili, ktoré oblasti Slovenska majú najlepší potenciál pre rozvoj, dnes by to boli najmä obce v blízkosti Bratislavy, ktoré majú prevažne vidiecky charakter aj zástavby, prípadne v nich vznikajú vilové štvrte. Druhý typ, ktorý je netypickou vidieckou obcou, často typu "závod-sídlisko"-Nižná, Podbrezová a pod., alebo so špeciálnou funkciou - Demänovská Dolina. Ďalej nasledujú regióny s rovnako dobrým rozvojovým potenciálom, ale slabšou bytovou vybavenosťou, najslabšia zóna je zväčša v pohraničných oblastiach so slabým centrom a v oblastiach s rozptýleným osídlením.
Nasledujúce perspektívy vývoja vidieckeho osídlenia vidím predovšetkým v stratégii ekonomického oživenia obcí, prostredníctvom firiem a výrobných podnikov, ktoré musia obce nejakým spôsobom pritahnuť. Obce môžu ponúknuť lacnejšie stavebné pozemky pre výstavbu nových firiem, daňové úľavy. V obciach sa nachádza kvalifikovaná pracovná sila len infraštruktúru treba dobudovať, ako aj napojenie na cestnú sieť a hlavne skvalitniť ju. Potom budú aj takéto oblasti atraktívne pre sídla a pobočky firiem. Pre rozvoj hospodárskeho rastu vidieckych obcí nastáva čas pre väčšiu medziobecnú spoluprácu založenú na využití hospodárskeho potenciálu mikroregionálnych a medziobecných združení.
Inou perspektívnou cestou je využitie potenciálu obcí na agroturistiku a vidiecku turistiku. Z nej obce môžu profitovať okamžite, avšak k tomu treba dobudovať technické vybavenie a zlepšiť služby. Tiež by sa malo zmeniť zmýšľanie samotných obyvateľov obcí, čo ide veľmi ťažko. Musia sa naučiť prijať turistu do svojho kolektívu a nebrať ho ako cudzieho. Návštevník je spokojný iba tam, kde ho vedia prijať do svojho spoločenstva, aj keď iba na krátky čas, len tak sa rád vráti a privedie aj svojich známych.