19. marca 2003 americké a britské vojská začali Tretiu vojnu v Perzskom zálive, konflikt, ktorý sa stal známy ako Druhá vojna v zálive alebo Druhá iracká vojna, či pod inými označeniami. Americká vláda tento konflikt nazýva Operáciou za irackú slobodu. Bez ohľadu na to ako ju však nazveme bol to zďaleka prvý najväčší vojnový konflikt 21. storočia. Viacerými bola považovaná len za ďalšiu časť vojny proti terorizmu, ale v mnohých ohľadoch bola izolovaná a jedinečná vo svojej vlastnej pravde. V oblasti prípravy a potenciálnych dôsledkov, nová iracká vojna zďaleka zatienila skoršiu inváziu Afganistanu

Cesta k vojne 

Od schválenia „Zákona o oslobodení Iraku“ (Iraq Liberation Act) z 31. októbra 1998 podpísaného ešte Billom Clintonom bolo oficiálnym cieľom americkej politiky zbaviť Saddáma Husajna moci v Iraku. Po útokoch z 11. septembra 2001 hľadala administratíva Georga Busha spôsob, ako zabrániť ďalším možným útokom. Vytvorená koncepcia zahŕňala snahy obmedziť „manévrovací priestor“ pre teroristické skupiny (zmrazenie účtov, ...), tlak na všetky krajiny, aby aktívne vyhľadávali teroristov a snaha zamedziť tomu, aby takzvané „neposlušné“ štáty mohli podporovať terorizmus, alebo aby teroristi mohli získať nebezpečné zbrane od týchto štátov. Ďalším z vybraných smerov bola aj zmena pomerov na Blízkom východe, odkiaľ pochádzali všetci útočníci. Vláda vyhlásila, že situácia vo vzťahu k Iraku kvôli týmto dôvodom je vážna. Irak sa údajne snažil získať nukleárny materiál a neuviedol presnú dokumentáciu o svojom zbrojnom programe týkajúcom sa biologických a chemických látok, ktoré bolo potencionálne možné použiť ako zbrane hromadného ničenia (ďalej len ZHN). Tie mal podľa rezolúcií vydaných po invázii do Kuvajtu zakázané vyrábať alebo vlastniť. Medzi ďalšie uvádzané dôvody patrilo aj to, že Irak nedodržiaval podmienky dohodnuté v predchádzajúcich rezolúciách Bezpečnostnej rady, ktoré OSN vydalo po útoku na Kuvajt.

Medzi podporovateľmi a oponentmi vojenského zásahu do dnešných dní prebieha diskusia, či vláda USA mala dôkazy o vlastníctve zbraní hromadného ničenia a existencii blízkych väzieb medzi Irakom a Al-Káidou, hoci 30. septembra 2004 skupina poverená preverením údajov používaných pred začatím zásahu (Iraq Survey Group, ISG) vo svojom záverečnom stanovisku vyhlásila: „ISG nenašla žiadne dôkazy o tom, že Saddám Husajn vlastnil zásoby zbraní hromadného ničenia v roku 2003, aj keď existujúce dôkazy z vyšetrovania vrátane interview so zadržanými a z objavených dokumentov ukazujú možnosť, že nejaké zbrane existovali, aj keď nie vo vojensky významnom množstve“.

Bush tvrdil, že Saddám môže dodať ZHN teroristom, ako napríklad Al-Káide. Od začiatku roka 2002 až do vyvrcholenia na jar 2003, Bush tlačil na OSN, aby viac naliehalo na odzbrojenie Iraku. Pod tlakom USA sa podarilo v OSN presadiť novú rezolúciu 1441 o Iraku. Hans Blix a Mohamed El Baradei viedli obnovené inšpekcie v Iraku. Počas nich sa vyskytlo niekoľko problémov a obmedzení pohybu inšpektorov irackou vládou, keď napríklad nemali sprístupnené niektoré miesta, atď. Problémy viedli k diskusii o účinnosti inšpekcií. Neskôr, po chytení Saddáma sa ho vyšetrovatelia spýtali: „Ak ste nemali ZHN, prečo ste potom nepustili inšpektorov OSN do niektorých zariadení?“ Husajn odpovedal: „Nechceli sme, aby išli do našich prezidentských priestorov a narušovali naše súkromie.“

Minister zahraničných vecí Colin Powell sa snažil zabezpečiť pre operáciu podporu OSN. Administratíva sa pokúšala presadiť ďalšiu rezolúciu Bezpečnostnej rady, ktorá by povolila použitie vojenskej sily (podľa Kapitoly VII Charty OSN). Túto ideu zavrhli po tom, čo sa chceli vyhnúť zápornému rozhodnutiu, spôsobenému najmä použitím práva veta Francúzskom. Naopak, USA vytvorili skupinu približne 40 krajín, vrátane Spojeného kráľovstva, Španielska, Talianska, Poľska alebo aj Slovenska, ktorú Bush nazval „koalíciou ochotných“.

Priebeh vojny

Táto koalícia vstúpila po niekoľkodňovom ultimáte udelenom Saddámovi do Iraku 20. marca 2003, odvolávajúc sa na niekoľko rezolúcií OSN (1441, 1205, 1137, 1134, 1115, 1060, 949, 778, 715), na nespolupracovanie pri ich výkone, Saddámovo odmietanie spolupráce s inšpektormi OSN, Saddámov údajný pokus zavraždiť predchádzajúceho prezidenta Georga H. W. Busha v Kuvajte, a Sadámovo zneužívanie a nedodržiavanie prímeria uzatvoreného v roku 1991. Členovia koalície tvrdili, že tieto faktory umožňujú použitie sily. Iní svetoví vodcovia, ako napríklad Kofi Annan, s tvrdením nesúhlasili a označili vojnu za ilegálnu.

Koalícii sa dobre darilo pri porážaní konvenčných jednotiek irackej armády a rýchlo porazili oficiálnu armádu. Po 28 dňoch, pri minimálnych stratách vlastných vojakov a pri snahe minimalizovať straty životov civilistov bolo možné samotnú vojenskú akciu označiť za úspech. V porovnaní s Druhou vojnou v Perzskom zálive nebolo potrebné vytvoriť takú obrovskú armádu. V tom čase mali koaličné sily približne 500 tisíc vojakov, v roku 2003 si vystačili s približne polovicou.

Saddámova armáda nemala k dispozícii zbrane, ktoré by sa vyrovnali koaličným. Podarilo sa jej niekoľko minoritných úspechov, ktoré síce prilákali pozornosť médií, pre celkový výsledok však boli nepodstatné a postup koaličných síl neohrozili. Iracké tanky T-72, najlepšie obrnené vozidlá irackej armády boli zastarané a zároveň zle udržiavané. Pri stretoch s koaličnými vojskami boli pomerne rýchlo zničené, z veľkej časti vďaka ovládnutiu vzdušného priestoru koaličnými silami. Americké a britské vzdušné sily hladko pôsobili nad celou krajinou, vyhľadávali nepriateľské ciele a ničili ich pred tým, ako na miesto dorazili pozemné jednotky.

Bojové tanky koaličných síl, americký M1 Abrams a britský Challenger 2 sa osvedčili a umožnili rýchly postup po krajine. Aj napriek hrdinským útokom vedeným neregulárnymi irackými silami, len málo koaličných tankov bolo zničených a žiadny člen posádky nebol zabitý počas nepriateľskej paľby. Všetky tri nešťastia, ktoré sa stali britským tankovým posádkam boli výsledkom omylov a streľby na vlastných. Jediný stratený britský tank bol Challenger 2, ktorý bol zasiahnutý ďalším Challenger 2, keď zahynuli dvaja členovia posádky.

Iracká armáda trpela slabou morálkou, dokonca aj medzi elitnými Republikánskymi gardami. Dokonca sa často stávalo, že celé jednotky sa vzdali a opustili stanoviská pred príchodom koaličných síl. Časť irackých armádnych funkcionárov bola podplatená CIA alebo donútená vzdať sa koaličnými silami. Ďalej, iracká armáda mala nekompetentné vedenie - podľa niektrých údajov Kusai Husajn, poverený obranou Bagdadu, dramaticky zmenil pozície dvoch hlavných divízii chrániacich Bagdad niekoľkokrát počas dní predchádzajúcich príchodu amerických síl, čoho výsledkom bol zmätok a ďalšia demoralizácia keď americká armáda zaútočila. Podľa niektorých predpokladov, väčšina irackých vojakov buď opustila armádu a pripojila sa k irackému odporu alebo sa jednoducho vrátila domov.

1. mája 2003 Bush ohlásil koniec hlavných vojenských operácií, hoci povstalci spôsobovali väčšie problémy ako vláda a armáda USA pôvodne očakávali.

Úvodný útok

20. marca 2003 o približne 02:30 KSĆ (koordinovaného svetového času) alebo 90 minút po vypršaní 48-hodinového ultimáta, o 05:30 miestneho času, boli zaznamenané explózie v Bagdade; súbežne s inváziou austrálskych špeciálnych jednotiek do južného Iraku. O 03:15 KSČ, americký prezident George W. Bush oznámil, že vydal povel koaličným silám na začiatok útoku proti cieľom v Iraku.

Pred inváziou veľa pozorovateľov očakávalo dlhú leteckú kampaň predchádzajúcu samotnej pozemnej akcii, keď ako príklad uvádzali Druhú vojnu v Perzskom zálive alebo Operáciu Trvalá sloboda v Afganistane. V skutočnosti však bol útok vedený hneď od začiatku simultánne s cieľom čo najskôr poraziť a zdecimovať aj pozemné jednotky. Armáda sa vyhýbala mestám a väčším jednotkám, ktoré jej bránili v postupe. Stratégia bola založená na predpoklade, že výrazná mobilita a dobrá koordinácia umožnia americkej armáde zaútočiť priamo na srdce irackého velenia a zničiť ho za krátky čas, čo by viedlo k minimalizácii civilných úmrtí a k malému zničeniu infraštruktúry. Koalícia očakávala, že eliminácia vedenia povedie ku kolapsu armády a hneď potom sa veľká časť obyvateľov odváži podporovať koaličné sily.

Kvôli tureckému rozhodnutiu oficiálne neumožniť využitie svojho územia boli Američania donútení zavrhnúť plány na simultánne útoky zo severu a juhu. Hlavné základne odkiaľ bola vedená invázia sa nachádzali v Kuvajte a v ďalších štátoch v Perzskom zálive. Dôsledkom bolo, že jedna z divízií plánovaných na nasadenie sa musela presunúť a invázie sa nezúčastnila počas prvých dní.

Ťažobná infraštruktúra Iraku bola silno chránená a v tom čase málo poškodená. V predchádzajúcej vojne v roku 1991, pri sťahovaní sa z okupovaného Kuvajtu, iracká armáda zapálila veľa vrtov s cieľom zamaskovať pohyby vojakov pred koaličnými silami. Zároveň, bočným efektom bolo veľa ekologických problémov v oblasti.

Podľa plánu rýchleho obsadenia celej krajiny sa americká tretia pechotná divízia presunula smerom na západ a potom na sever cez púšť k Bagdadu, zatiaľ čo Prvá námorná expedičná sila a Prvá britská obrnená divízia presúvali na sever cez bažinaté oblasti. Všetky sily sa vyhli hlavným mestám okrem tých, ktoré boli nevyhnutné na zaistenie riečnych priechodov cez Tigris a Eufrat. Britská 7. obrnená brigáda ('The Desert Rats') sa prebojovávala do druhého najväčšieho irackého mesta - Basry 6. apríla. Súčasne Tretí parašutistický pluk „čistil“ starú štvrť mesta, ktorá bola nedostupná vozidlami. Vstup do Basry sa podarilo dosiahnuť až po 2 týždňoch, aj vďaka najväčšej takovej bitke britských síl od Druhej svetovej vojny z 27. marca.

Po prvotnom rýchlom postupe vojská spomalili v okolí miest Hillah a Karbala. V týchto miestach boli zasiahnuté púštnymi búrkami, stretli sa s relatívne silnejším odporom irackých vojsk. Zároveň spomalili na pár dní kvôli potrebe obnoviť zásoby pred pokračovaním v ťahu na Bagdad.

Druhý prápor americkej piatej skupiny špeciálnych síl (časť takzvaných Zelených bariet) uskutočnil prieskum v mestách Basra, Karbala a niekoľkých ďalších. Na severe mala 10. skupina špeciálnych síl za úlohu podporovať kurdské jednotky odporu, ako napríklad Únia Kurdistanu alebo Demokratická strana Kurdistanu. Turecko oficiálne zakázalo využívanie základní na svojom území na operácie vedené proti irackému režimu, kvôli čomu 10. skupina musela urobiť niekoľko obkľúk; ich cesta mala trvať 4 hodiny, ale trvala 10. Zároveň však Turecko umožnilo aspoň využívanie leteckého priestoru, teda časť 10 skupiny sa na miesto dostala letecky.

Pád Bagdadu

Tri týždne od začiatku invázie sa americké vojská dostali do Bagdadu. Prvotné plány predpokladali obkľúčenie mesta a boje v uliciach s použitím jednotiek Airborne. Vyslanie asi tridsiatich amerických tankov na otestovanie irackej obrany na Bagdadské letisko sa stretlo so silným odporom, vrátane niekoľkých samovražedných útokov. Ďalší pokus o prienik o 2 dni neskôr bol tiež úspešný a podarilo sa dosiahnuť Paláce Saddáma Husajna, kde vytvorili základňu. Pár hodín po obsadení palácov, televízia rozšírila túto informáciu po Iraku, čo spôsobilo zrútenie celého irackého odporu. Členovia irackej vlády buď priznali porážku, alebo sa vytratili. 9. apríla 2003 bol Baghdad formálne obsadený americkými silami a moc Saddáma Husajna nad týmto mestom skončila. Veľa Iračanov oslavovalo pád Saddámovho režimu ničením jeho portrétov a sôch.

Koaličné jednotky ihneď po získaní kontroly nad územím začali viesť pátranie po kľúčových členoch Husajnovej vlády. Armáda vytvorila hracie karty s najhľadanejšími osobami.
22. júla 2003 počas vzdušného útoku Stoprvej vzdušnej divízie boli zabití synovia Saddáma Husajna Udaj a Kusaj spolu so Saddámovým vnukom. Saddám bol zajatý 13. decembra 2003 počas operácie „Red Dawn“.

Ďalšie oblasti

Na severe kurdské sily už niekoľko rokov okupovali autonómnu oblasť v severnom Iraku. V spolupráci s americkými špeciálnymi silami a vzdušnými útokmi tieto sily dokázali 10. apríla obsadiť na ropu bohatý Kirkúk. Bez väčších problémov sa jednotkám podarilo toto mesto ovládnuť. Americké špeciálne sily pôsobili aj na západe Iraku, kde sa snažili ovládnuť kľúčové cesty do Sýrie a letecké základne. 15. apríla americké sily prevzali takmer úplnú kontrolu nad mestom Tikrít, poslednú baštu v strednom Iraku.

Rabovanie a bezpečnosť

V nasledujúcich dňoch sa v Iraku rozšírilo rabovanie. Americká armáda chránila nemocnice, zdroje vody a ministerstvá potrebné na zabezpečenie chodu štátu. Nedokázala však zabrániť rabovaniu v ďalších objektoch, napríklad ani v Irackom národnom múzeu.

Podľa rozhodnutia bola FBI zavolaná do Iraku, aby pomohla vypátrať dôležité ukradnuté predmety. Podľa ich zistení boli mnohé pôvodné odhady o rabovaní nafúknuté. Pôvodné správy napríklad uvádzali, že z Irackého národného múzea bolo ukradnutých 170 000 predmetov. Následné revidované odhady hovorili už len o 15 000. Odvtedy bolo 5 000 ukradnutých kusov nájdených. Podľa niektorých špekulácií bola časť objektov odcudzená už počas vlády Saddáma Husajna. Iracké národné múzeum bolo jedno z mnohých múzeí a dôležitých kultúrnych pamiatok, ktorých sa rabovanie dotklo. Aj keď skutočnosť bola omnoho lepšia ako pôvodné odhady, rabovanie znamenalo nenapraviteľnú stratu významných historických pamiatok.

Rovnako dôležitým pre povojnové obdobie v Iraku boli tisícky ton ukradnutých zbraní, neskôr používaných v útokoch proti americkým silám, irackým úradníkom a civilistom. Podľa niektorých informácií aj americké vojenské jednotky znehodnotili časť historických pamiatok, keď napríklad vytvorili pristávaciu plochu pre helikoptéry v srdci starodávneho mesta Babylón.

Koniec „hlavných vojenských operácií“

1. mája 2003 pristál George W. Bush na vojenskej lodi USS Abraham Lincoln, na stíhačke Lockheed S-3 Viking. Po pristáni predniesol reč, kde oznámil koniec hlavných vojenských operácií vo vojne v Iraku. Bushovo pristátie bolo kritizované ako príliš drahý kaskadérsky kúsok vhodný skôr pre hollywoodske filmy. V pozadí bol jasne viditeľný transparent s textom „Mission Accomplished“, teda „Misia splnená“. Transparent bol vytvorený zamestnancami Bieleho domu a zavesený vojakmi U.S. Navy. Neskôr, so vzrastajúcim odporom v irackej rebélii bol plagát často kritizovaný v médiách.

Koniec „hlavných vojenských operácií“ neznamenal pre Irak mier. Krajina bola ďalej zmietaná násilnými konfliktmi medzi Koalíciou ochotných a silami označovanými ako iracký odboj. Ten bol najsilnejší v oblasti označovanej ako sunitský trojuholník, t. j. oblasť medzi Al Ramádí, Falúdžou a Tikrítom a v Bagdade. Existujú dôkazy, že časť útokov bola organizovaná fedajínmi a inými silami lojálnymi Husajnovi. Veľkú časť tvorili náboženský radikáli alebo zahraniční bojovníci