Nasledujúce obdobie neprinieslo žiadny pokrok z hľadiska urovnania vzťahov medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi. Izrael sa obával dať súhlas so stiahnutím svojich jednotiek na hranice z mája 1967 skôr, než bude mocť sám jednať so svojimi susedmi podmienky vzájomných vzťahov. Určitou nádejou dávali prvé náznaky Násirovho nástupcu Anvara Sadata z jari 1971, že Egypt by bol ochotný uzavrieť s Izraelom mierovú zmluvu.

Patová situácia prestávala vyhovovať rovnako samotnému Sadatovi, proti ktorého plánom na posilnenie postavenia Egypta (zjednotenie s Líbyou, Sýriou a Sudánom vo Federáciu arabských republík) vystúpila vnútorná prosovietsky orientovaná opozícia. Priame zásahy do vnútorných vecí, vynútená spojeneká zmluva so ZSSR z mája 1971, finančné nároky sovietskej vojenskej prítomnosti a nulové výsledky v konflikte s Izraelom viedli Sadata k prehodnoteniu vzťahov so ZSSR.

V júni 1972 egyptský prezident vypovedal z krajiny sovietskych vojenských poradcov vrátane vojenských jednotiek (okolo 15 000 mužov). Tým sa zbavil obtiažnej závislosti na sovietskom stanovisku, ktoré sa v priebehu posledných rokov stále menilo, ale zároveň oslabil svoju pozíciu vo vzťahu k ostatným zúčastneným stranám. Ak chcel dosiahnuť stiahnutie izraelských jednotiek z okupovaných území, bolo jasné, že sa mu to nemôže podariť bez účasti USA. USA malo ako jediné dostatočný vplyv na izraelskú politiku. K tomu účelu Sadat naviazal vtedy ešte tajné prvé kontakty s USA.

K účinnému tlaku na Spojené štáty však nestačili sily samotného Egypta, bolo treba získať ďalších spojencov. Situácia v susedných štátoch Izraela nebola z tohoto hľadiska príliž priazdnivá, napäté vzťahy medzi Jordánskom a Sýriou hrozili prerásť v otvorený konflikt práve z dôvodu rozdielneho vzťahu k palestínskym Arabom. Pomocným nástrojom politického tlaku sa mala stať nafta. Hospodrásky rozmah zápandých ekonomík bol totiž tak energeticky náročný, že blízkovýchodná nafta sa stala pre ich chod prakticky nepostrádateľnou. Aby táto zbraň mohla fungovať, bolo by treba urovnať vzťahy s veľkými blízkovýchodnými producentmi (Saudská Arábia a Irak).

Po týchto prípravných krokoch, ktoré boli zavŕšené schôdzkou Anvara Sadata, kráľa Husajna a sýrskeho prezidenta Hafíza Assada v septembri 1973 sa arabské štáty rozhodli k útoku. Uskutočnil sa na najväčší sviatok, deň zmierenia, 6. 10. 1973, kedy egyptské jednotky prelomili izraelskú obranu pri Suezskom prieplave a Sýrania súčasne zaútočili na Golanské výšiny. Doteraz sa vedú diskusie o motívoch postupu izraelskej vlády tesne pred vojnou. Je isté, že o pohyboch egyptských jednotiek vedela, ale predpokladala, že sa Egypt neodváži zaútočiť, arabský útok bol pre ňu prekvapením. Iná interpretácia však tvrdí, že izraelská vláda v čele s Goldou Meierovou zámerne nemobilizovala (jedna planá mobilizácia prebehla už v máji), lebo bola varovaná vtedajším americkým štátnym tajomníkom Henrym Kissingerom, aby nezačínala vojnu ako prvá. Vzťahy Izraelu so Spojenými štátmi ako hlavným garantom zachovania existencie a bezpečnosti štátu v tej dobe boli ovplyvnené snahou USA o zníženie napätia vo vzťahoch so ZSSR a taktiež i blízkovýchodná otázka mala byť podľa Kissingera riešená cestou vytvorenia ronováhy medzi oboma stranami, ktorá by ich donútila postupne k mierovej dohode.

Hlavné vojnové operácie skončili behom dvoch týždňov, keď Izrael svojím protiútokom opäť prekročil Suez a obklúčil egyptské jednotky a zároveň vytlačil spojené jednotky sýrskej, iráckej, saudskej, jordánskej a marockej armády z Golanských výšin. Arabské krajiny však zahájili tiež vojnu. Arabskí členovia OPEC zvýšili ceny ropy o 70 % a pohrozili, že budú znižovať dodávky ropy o 5 % mesačne, dokým sa Izrael nezaviaže k odchodu z okupovaných území a neuzná legitímne práva Palestíncov. Saudská Arábia zastavila dodávky do USA, Irak znárodnil časť niektorých zahraničných spoločností, Líbya hrozila úplným vyvlastnením.

Boli dve možnosti ako sa vyvliecť z vojnového konfliktu - multilaterálna konferencia alebo bilaterálna diplomacia. Konferencia sa stretla v Ženeve koncom roku 1973 za prítomnosti Kissingera, sovietskeho ministra zahraničia Alexeja Gromyka a generálneho tajomníka OSN Kurta Waldheima, ale riešenie bolo ďaleko viacej priblížené diplomatickou aktivitou Kissingera behom nasledujúce roku. Prvá dohoda z januára 1974 znamenala odpútanie izraelských a egyptských síl a vyslanie mierových jednotiek OSN. O rok neskôr bola platnosť dohody predĺžená.

Cieľom amerckej diplomacie v tomto období bolo využiť vplyvu na Moskvu k snaženiu ich vplyvu na Blízkom východe. Dlhodobý úspech tohoto prístupu bol v jednotlivých obdobiach vykúpený americkými ústupkami v iných oblastiach. Celkovo však USA dosiahli svojho cieľa v tom zmysle, že postupne zostali jedinou veľmocou , ktorá spolurozhodovala o postupe mierového procesu na Blízkom východe.

Jom Kippurská vojna

Táto vojna sa konala od 6. októbra (židovský sviatok Jom Kipur) do 22/24. októbra 1973 medzi Izraelom a koalíciou Egypta a Sýrie.

Po smrti egyptského prezidenta Násira na jeho misto zasadol Anvar Sadat, ktorý sa rozhodol získať spať od Izraela územia stratené v roku 1967. Po vojne v 1967 sa začali 3 roky trvajúce ozbrojené konflikty líniách medzi Izraelom a Egyptom na juhu, a Sýriou na severe. Izraelská strana si uvedomovala svoju vojenskú prevahu oproti Arabom, a tak ignorovala hrozby prichádzajúce z egyptskej strany. Od roku 1972 začal Egypt koncentrovať zbrane zo Sovietskeho zväzu a zlepšovať svoju vojenskú taktiku. Anvar Sadat pokračoval v diplomatickom jednaní s africkými, európskymi štátmi a Sovietskym zväzom na získanie podpory vo vojne proti Izraelu. Sovietsky zväz , ktorý sa snažil o zlepšenie vzťahov s USA, odmietol ďalšie dodávky zbraní a podporu Egypta. V roku 1973 arabské vojská viedli niekoľkokrát veľké manévre, ktoré mali informovať izraelskú armádu o chystanom útoku, ale izraelské vedenie bolo presvedčené, že prípadný útok ľahko odrazí.

Egypt sa spojil so Sýriou a na židovský sviatok Jom kippur (Deň zmierenia) sýrske vojská zaútočili na Golanské výšiny a egyptské vojská operovali v okolí Suezského prieplavu a Sinajského polostrova. Pri nečakanom útoku utrpela izraelská armáda ťažké straty, ale po troch týždňoch bojov a s neustálou podporou z USA sa izraelská armáda dostala späť na pôvodné línie.

Do vojny proti Izraelu sa zapojili aj ostatné arabské štáty. Irak poslal do vojny 18 000 mužov, niekoľko sto tankov a lietadlá MIG. Saudská Arábia a Kuvajt poskytli finančnú pomoc a 3 000 vojakov. V rokoch 1971-73 Líbia poskytla lietadlá Mirage a 1 mld USD. Vojenskú podporu poskytli aj Alžírsko (bombardéry, tanky), Tunisko (1000 vojakov), Sudán (3500 vojakov), Maroko (3 brigády).

Sýrska armáda zaútočila na Golanské výšiny a rýchlo postúpila k izraelskému hlavnému stanu v Nafahu. Po príchode posíl sa situácia zmenila a sýrske vojská boli zatlačené 40 km za hranice. Izraelský protiútok nasledoval už 48 hodín po začiatku vojny, pričom ho doplnili nálety izraelských lietadiel na Káhiru, Damask a Libanon. Prvý útok smeroval proti sýrskym postaveniam na Golanských výšinách, kde Sýrčanov zatlačili až na líniu prímeria z roku 1967.

Ďalším postupom popri Mŕtvom mori prenikli izraelské jednotky do tyla Egypťanov. Útoky ani jednej strany však nemali nádej na okamžité víťazstvo. Preto sa znepriatelené štáty dohodli na prestávke v boji a 11. novembra Izrael a Egypt podpísali oficiálne prímerie.

Do vojny zasiahli aj arabskí ministri ropného priemyslu, keď 17.10. vyhlásili, že budú znižovať vývoz ropy, kým bude trvať izraelská okupácia arabských území. Najcitlivejšie tento krok zasiahol USA a Holandsko, kam sa dodávky úplne zastavili, pocítili ho však aj ostatné západné štáty, ktoré začali dostávať obmedzený prídel. Ropná kríza vyvolala najmä reguláciu spotreby pohonných látok. A hoci arabské štáty exportné obmedzenia už v decembri zrušili, normálne dodávky ropy sa obnovili až v marci 1974.

Útoky boli zastavené 22. októbra a hranice sa vrátili do stavu z 1967. Ako odpoveď na podporu Spojených štátov Izraelu arabské krajiny zaviedli ropné embargo na ,,západné,, krajiny, čo vyvolalo celosvetovú ropnú krízu.

Na juhu egyptské vojská rýchlo postúpili na Sinajský polostrov a pomocou nových protitankových a protilietadlových striel odrazili izraelské útoky. Nemali však rozvinutý plán, ako pokračovať po počiatočnom úspechu. To využili divízie vedené Arielom Šaronom a v noci 16/17 októbra preskočili Suezský prieplav a postúpili 101 km smerom na Káhiru. Boje ustali až po nasledovnom tlaku USA a Sovietskeho zväzu. Boje na línii sporadicky pokračovali 5. marca 1974 sa izraelské jednotky stiahli zo západného brehu prieplavu a Egypt prevzal nad ním kontrolu. 31. mája Sýria a Izrael podpísali prímerie a izraelské a sýrske línie oddelili Medzinárodné jednotky UNDORF. Od roku 1975 izraelské vojská začali ustupovať zo Sinaja a v izolačnom páse prebrali kontrolu mierové jednotky.

Celosvetový dopad arabsko- izraelského konfliktu sa prejavil v 70. rokoch. Počas 60. rokov dopyt po rope rástol rýchlejšie ako ponuka. Ako reakciu na jomkippurskú vojnu v 1973 ropné štáty Stredného východu zvýšili cenu jedného barelu ropy z 3 na 10 USD. Koncom roku 1977 to bolo už 12,68 USD. Počas rokov 1979- 1980 došlo k ďalšiemu trojnásobnému cenovému rastu a koncom roku 1980 stál barel ropy 38,63 USD. Táto ropná cenová revolúcia zvýšila arabské ropné príjmy viac ako 10- násobne a umožnila Arabom vydávať obrovské čiastky na nákup zbraní a na financovanie protiizraelského terorizmu. Vyvolala tiež upevnenie arabských diplomatických zväzkov ako so západnými krajinami, ako aj s krajinami tretieho sveta.