Charles André Joseph Marie De Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille, vo Francúzsku v rodine profesora literatúry, matematiky a filozofie, Henriho de Gaulla. Vyrastal v prostredí, kde vládol bezvýhradný kult nadšeného vlastenectva, dávnych tradícií a vypätej národnej hrdosti. Charles je potomkom dvoch rodov: aristokratického a buržoázneho, ktoré po Veľkej francúzskej revolúcii upadajú. V roku 1901 začal navštevovať jezuitskú školu.

Podarilo sa mu získať pomerne slušné literárne vzdelanie. Pre neho bola zmyslom politiky iba myšlienka jednoty národa. Bol republikánom. Urobil si kurz rétoriky a filozofie. V Belgicku navštevoval triedu so zameraním na matematiku. Tu, na tejto škole si uvedomil, že sa chce stať dôstojníkom. V roku 1909 sa dostáva na vojenskú školu do Saint - Cyre, ktorú ukončil v roku 1912 s hodnosťou podporučíka.

Počas 1. svetovej vojny padol do zajatia, v ktorom bol 32 mesiacov. Po skončení vojny boli zajatci prepustení. De Gaulle sa vracia do Francúzska. Za svoju účasť vo vojne bol vyznamenaný radom Čestnej légie. Oženil sa a v roku 1921 sa stal zastupujúcim profesorom vojenskej histórie v Saint - Cyre. Okrem prednášania sa zároveň pripravoval na skúšky v rámci konkurzu ako uchádzač o prijatie na Vysokú školu vojenskú, kde začína svoje štúdium v novembri 1922 a pokračuje v ňom 2 roky. Keď na jar 1930 prichádza veľká svetová hospodárska kríza kapitalizmu aj do Francúzska, de Gaulle poukazuje na nemeckú prevahu. Na začiatku 2. svetovej vojny de Gaulle prevzal velenie 4. tankovej divízie. V roku 1940 pod jeho vedením 4. divízia niekoľkokrát porazila nemecké tankové zbory. De Gaulle sa postupne svojimi úspechmi na fronte vypracoval z podplukovníka až na brigádnického generála a v júni 1940 bol menovaný do funkcie štátneho podtajomníka.

Aby Francúzsko a Veľká Británia mali vo vojne proti Nemecku väčšie šance, generál de Gaulle predložil Churchillovi návrh na spojenie Veľkej Británie a Francúzska do jedného štátu so spoločnou vládou, parlamentom, štátnym občianstvom atď. Churchill súhlasil. De Gaulle odletel do Londýna, aby sa stal šéfom emigrantskej vlády Slobodného Francúzska. Legendárna výzva generála de Gaulla z 18.júna 1940, keď vyzýval k pokračovaniu v boji, je najdôležitejším míľnikom de Gaullovho života. Vo Francúzsku sa jeho prejav vysielal celoštátne o 19. hodine, a stal sa jedným z najslávnejších príhovorov vo francúzskej histórii. Jeho slávna výzva zahájila formovanie francúzskeho zahraničného odboja.

Snaží sa sústrediť okolo seba čo najviac Francúzov, vybudovať ozbrojené sily Slobodného Francúzska, vytvoriť si základňu na území kolónií, zaistiť si podporu a získať úctu veľmocí. To sú hlavné smery jeho politiky, ktorou sa snažil obnoviť veľmocenské postavenie Francúzska. Napriek tomu, že Francúzsko si zvolilo Pétaina a jeho vládu vo Vichy, de Gaullovi sa podarilo vzkriesiť víziu, že skutočné Francúzsko vlastne nebolo porazené. De Gaulle musel čeliť aj nevraživosti zo strany Churchilla a Rooswelta, ktorý v de Gaullovi videl potenciálneho Napoleona. Po oslobodení Severnej Afriky odišiel de Gaulle do Alžírska, kde organizoval vznik francúzskeho výboru národného oslobodenia a postavil sa na jeho čelo. Prípravy na inváziu spojencov v Normandii na jar roku 1944 boli takmer hotové.

De Gaulle však o presnom dátume dňa D nevedel. Informovali ho len niekoľko hodín pred spustením operácie Overlord. 6. Júna 1944 sa spojenecké vojská vylodili na normandskom pobreží. Oslobodzovanie Francúzska sa začalo. De Gaulle vstúpil na francúzsku pôdu až o týždeň neskôr. Nevedel, čo ho bude doma vo Francúzsku čakať, ale de Gaulla sprevádzali úsmevy a kvety, ľudia mu podávali ruky. Z exilu sa vrátil ako hrdina. Na jeho nátlak Paríž oslobodzovala francúzska divízia. Po skončení oslobodzovacích bojov sa v uliciach začala uplatňovať spravodlivosť a zúčtovanie s kolaborantmi a zradcami Francúzska. V apríli 1946 starého maršala Pétaina obžalovali z vlastizrady a odsúdili ho na smrť, neskôr bol rozsudok zmenený na doživotné väzenie.

Obdobie 4. republiky 1946 – 1958

De Gaulle sa postavil na čelo dočasnej vlády Francúzska. Zdalo sa, že je to jediný muž, ktorý dokáže stmeliť národ. V januári 1946 však náhle odstúpil. Založil si vlastnú stranu republikánov Francúzska a vo voľbách v roku 1947 získal 40 % hlasov. Ako Francúzsko postupne hospodársky silnelo a spomienky na vojnu bledli, de Gaullov vplyv sa zmenšoval. V apríli 1947 de Gaulle prejavil novú snahu transformovať politickú scénu vytvorením Francúzskeho ľudového zhromaždenia (RPF). V máji 1953 odstúpil znovu z aktívnej politiky, hoci v RPF zostal až do septembra 1955. Odišiel do Colombey-les-deux-Églises, kde písal svoje spomienky z vojny. Počas tohto obdobia formálneho dôchodku však de Gaulle udržoval pravidelný kontakt s predošlými politikmi z obdobia vojny a dní RPF, vrátane stúpencov zapojených do politického vývoja v Alžírsku. Štvrtá republika bola poznačená politickou nestálosťou, jej neúspechmi v Indočíne a jej neschopnosťou vyriešiť alžírsku otázku.

V roku 1954 vypukla v Alžírsku vojna za nezávislosť. Francúzsko túto krajinu kolonizovalo už od začiatku 19. storočia. Schyľovalo sa k občianskej vojne. Politickí vodcovia Francúzska sa obrátili na de Gaulla ako na jediného, ktorý by mohol odvrátiť túto pohromu. V júni 1958 bol de Gaulle menovaný za premiéra vlády s právomocami na mimoriadne pohotovostné zásahy. Aby odvrátil nebezpečenstvo alžírskej časovanej bomby, musel kráčať po tenkom ľade. V tom čase mal de Gaulle už 68 rokov a preto musel zmobilizovať všetky rezervy svojej politickej obratnosti, aby zabránil rozpadu 4. republiky. De Gaulle využil svoje rozsiahle právomoci súčasne aj na to, aby pripravil novú ústavu, ktorá bola predložená na ľudové hlasovanie. Mohli sa na ňom zúčastniť aj obyvatelia zámorských teritórií Francúzska. Podľa novej ústavy mal mať prezident právo rozhodovať o hlavných smeroch národnej politiky a posilniť svoje zámery cez predsedu vlády, ktorého si sám vyberie. 28. septembra 1958 sa konalo referendum a 79,2% voličov hlasovalo za novú ústavu a vytvorenie 5. republiky a kolónie (nie však Alžírsko, to bolo oficiálne súčasťou Francúzska, nie kolóniou) dostali na výber medzi novou ústavou alebo priamou nezávislosťou. Všetky kolónie hlasovali za novú ústavu, iba Guinea nie.

Obdobie 5. republiky 1958 – 1969

21. decembra 1958 sa stal prezidentom 5. Francúzskej republiky. Dohliadal na ekonomické stabilizovanie a revitalizáciu krajiny, a začal tým, že zaviedol nový francúzsky frank. Na medzinárodnom poli odmietol spoluprácu s USA i ZSSR a snažil sa o vytvorenie nezávislého Francúzska s jeho vlastnými nukleárnymi zbraňami. Od Roku 1962 de Gaulle opäť začína budovať postavenie Francúzska ako jednej zo svetových mocností. Štátna návšteva amerického prezidenta Kennedyho s manželkou znamenala pre de Gaulla potvrdenie prestíže, akej sa nedostalo žiadnemu z jeho predchodcov. Jeho najväčším úspechom bolo dosiahnutie zmierenia so západným Nemeckom.

De Gaulle, veľký nacionalista, bol aj realista, preto viedol Francúzsko k tomu, aby hralo úlohu v novej zjednotenej európskej spoločnosti. Začal budovať základy Európskeho hospodárskeho spoločenstva (dnešná Európska únia) a vetoval prvý pokus Británie o vstup do spoločenstva v januári 1963. Situácia v Alžírsku bola už medzinárodne neudržateľná, a tak Alžírsko získalo nezávislosť. Tento postoj vyvolal obrovský hnev medzi francúzskymi osadníkmi a de Gaulle bol nútený potlačiť dve povstania v Alžírsku. Po podpísaní Evianských dohôd, ktoré dali nezávislosť Alžírsku (3. júl 1962), mohol de Gaulle obrátiť svoju plnú pozornosť na zahraničnú politiku, v ktorej napr. Francúzsko pod jeho velením i druhý krát vetovalo vstup Veľkej Británie do EHS. V septembri 1962 sa pokúšal vsunúť do ústavy článok, podľa ktorého by ústava dovoľovala voliť prezidenta v priamych voľbách. Nasledovala porážka v národnom zhromaždení, ktoré de Gaulle následne rozpustil a vypísal nové voľby, ktoré vyhral Gaullists. Ministerským predsedom sa stal Georges Pompidou. V decembri 1965 sa de Gaulle ešte pokúsil vrátiť do prezidentského kresla, a v druhom kole porazil Françoisa Mitterranda.

V zahraničnej politike pokračoval v budovaní nezávislej politiky, odsúdil vojnu vo Vietname, odsúdil aj Izrael za Šesťdňovú vojnu a Francúzsko opustilo vojenskú štruktúru NATO (február 1966). Na návšteve v Kanade sa mu podarilo pobúriť celý anglosaský svet, keď podporil snahy Quebecku o nezávislosť, za čo ministerský predseda Kanady Lester B. Pearson zrušil jeho návštevu hlavného mesta a požiadal ho, aby opustil krajinu.

De Gaullovo výslnie sa vo francúzskom národe udržalo do mája 1968. V máji 1968 vypukli vo Francúzsku demonštrácie a štrajky. S nástupom revolučných nálad sa jeho majestátny piedestál začal drobiť. V období najvyššej krízy sa de Gaulle jednoducho vytratil zo scény. Išiel do Baden – Badenu za generálom Massuom, ktorý bol francúzskym veliteľom v Nemecku (de Gaulle bol obvinený, že išiel preberať možnosť zásahu armády proti demonštrantom), zatiaľ čo Pompidou poslal na predmestia Paríža ako bezpečnostné opatrenie tanky. Po návrate do Paríža prehovoril k národu. V priebehu dvoch hodín bolo v uliciach mesta viac ako 0,5 milióna Parížanov. De Gaulle sa napokon rozhodol prijať niektoré reformy, ktoré demonštranti žiadali. Vyhlásil všeobecné voľby. V júni 1968 zaznamenali voľby obrovský úspech de Gaulla a jeho prívržencov – keď postrašil verejnosť obrazom možnej občianskej vojny, väčšina krajiny sa pripojila k nemu. Jeho strana voľby vyhrala, no Pompidou bol znenazdania nahradený v júni Mauricom Couve de Murville. Voľby boli posledné víťazstvo generála de Gaulla. 28. apríla 1969 odstúpil z funkcie prezidenta, keď v referende odmietli jeho návrhy na viaceré ústavné reformy.

V roku 1970 podnikol cestu do Španielska. 9. novembra 1970, 13 dní po oslave svojich 80-tych narodenín zomrel. Pohrebná omša sa konala v chráme Notre – Dame za prítomnosti predstaviteľov 84 štátov.

Charles De Gaulle stál pri vzniku „Slobodného Francúzska“ a pomohol udržať tvár svojej krajiniy i po vojne, hoci jej časť, známa ako Vichy, kolaborovala s nemeckými nacistami. Ľudia sa k nemu obrátili ešte raz, na konci 50. rokov, keď malo Francúzsko opäť problémy – tento krát kvôli alžírskej kríze. Na jeho počesť boli po ňom pomenované medzinárodné letisko Charlesa de Gaulla, lietadlová loď, námestie a veľa ulíc vo Francúzsku. Medzi jeho veľkých prívržencov patrí aj súčasný francúzsky prezident Francois Mitterand. V roku 2005 bol zvolený svojím národom za najväčšiu osobnosť Francúzska, a zaujímavé je, že na prvý desiatich miestach rebríčka sa neumiestnil okrem neho žiaden politik a nedostali sa tam ani také mená ako Napoleon Bonaparte či ktorýkoľvek z francúzskych kráľov. Podľa svojej poslednej vôle je pochovaný na cintoríne v Colombey vedľa svojej dcéry Anny, ktorá zomrela vo veku 20 rokov.