Podstata konfliktu spočívala v spore o Suezský prieplav. Suezský kanál bol spoločne vybudovaný francúzskou a egyptskou vládou. Prvá loď ním preplávala 17. februára 1867. Zahraničný dlh, ktorý Egypt nebol schopný splácať viedol k tomu, že svoj podiel v tomto projekte predal Veľkej Británii v roku 1875. Veľká Británia a Francúzsko boli teda dvomi akcionármi pred rokom 1956.
Prieplav bol strategický pre obidve krajiny nielen z hľadiska toho, že tvoril skratku (prieplav výrazne skrátil námornú cestu spojením Stredozemného a Červeného mora) pre obchodné lode a zároveň bol aj zdrojom príjmov a predstavoval zjednodušený prístup k ich kolóniám. Po druhej svetovej vojne prieplav vlastnený týmito dvomi krajinami stále pomáhal udržiavať ich imidž super mocností. Voľný prechod lodí kanálom v čase mieru i vojny bol stanovený Carihradskou zmluvou z roku 1888.
Podľa dohody sa vlastníctvo kanála malo vrátiť do rúk egyptskej vláde v roku 1968, kedy mala egyptská vláda odkúpiť aktíva firmy.
Samotný prieplav nachádzajúci sa na egyptskom území predstavoval obrovský finančný príjem od začiatku jeho otvorenia, pričom jeho význam a záujem o jeho rozšírenie narastal každým rokom. Väčšina zisku odchádzala do Veľkej Británie. Riadenie prieplavu zvyšovalo jej prestíž koloniálnej mocnosti. Vojenská základňa Veľkej Británie na brehoch Suezského prieplavu bola jednou z posledných významných pozícií jej impéria. ( www.fses.uniba.sk )
Suezská kríza
Suezská kríza začala v roku 1956, keď sa Spojené štáty rozhodli nefinancovať výstavbu Asuánskej priehrady. Priehrada mala veľký význam pre egyptského prezidenta Násira a jeho pozemkové a sociálne reformy. Vybudovaním priehrady na Níle by zabezpečil zavlažovanie rozsiahlych území, predišiel by nekontrolovateľným záplavám a získal by hydroenergiu potrebnú na rozvoj Egypta.
Problém bol však s financovaním, ktoré nebolo možné uskutočniť bez zahraničnej pomoci. Spojené štáty aj Británia sa najskôr rozhodli projekt výstavby priehrady financovať, pretože v nej videli prostriedok ako si pevne zviazať Egypt, aby sa nestal sovietskym satelitom a zotrval v západnej sfére vplyvu. S možnosťou anglicko – americkej pomoci pri výstavbe priehrady ako prvý prišiel Eden (britský premiér ), ktorý mal tak snahu zabrániť prenikaniu nielen sovietskej vojenskej, ale aj hospodárskej pomoci.
17. decembra 1955 prijal Egypt formálne ponuku na financovanie od Spojených štátov amerických, Veľkej Británie a Svetovej banky. Neskôr však Spojené štáty americké stiahli svoju ponuku z dvoch hlavných dôvodov:
- Silný tlak Kongresu na zníženie výdavkov na zahraničnú pomoc a bavlnárska loby, ktorá nemala záujem na zvyšovaní Egyptskej produkcie bavlny, k čomu by priehrada pomohla
- Ale aj z dôvodu, že Egypt spolupracuje so silami, ktoré nemajú priateľské postoje voči záujmom USA , so ZSSR ( www.fses.uniba.sk ).
Zrušením ponuky na financovanie Asuánskej priehrady z obavy, že Egypt prejde do komunistického tábora, bol rozkol dokonaný a Egypt sa skutečne začal orientovat na zeme východného bloku. ZSSR využil príležitost a zapojil se do projektu Asuánské priehrady, komunistické státy (hlavne ZSSR, ČSSR) potom Egyptu poskytli tiež moderné zbrane. (www.valka.cz )
Násir chcel vyvážiť nákup zbraní z Východu finančnou a technickou pomocou Západu, pretože nechcel vydať egyptské hospodárstvo na milosť Moskve. (www.studentske.sk) Taktiež v roku 1955 uznal komunistickú Čínu, čo Spojené štáty považovali za protizápadný postoj. Toto rozhodnutie nefinancovania výstavby ovplyvnilo aj Svetovú banku a vládu Veľkej Británie, pretože ich rozhodnutie na spoluúčasti záviselo od financovania Spojenými štátmi americkými. Veľká Británia sa teda takisto stiahla z projektu pomoci a Svetová banka bez týchto dvoch krajín nebola v stave poskytnúť sľúbenú pomoc. ( www.fses.uniba.sk )
Nasír tak reagoval znárodnením Suezského prieplavu 26.7 1956. Urobil to aj napriek tomu, že v dohode podpísanej 19.októbra 1954 s Veľkou Britániou (Britské bojové jednotky mali opustiť Egypt do osemnástich mesiacov a mali právo návratu, ak Egypt alebo zmluvný partner Dohody o spoločnej obrane medzi štátmi Ligy arabských štátov bude napadnutý ale nie Izraelom ) prisľúbil, že po odchode posledných britských jednotiek zo zóny prieplavu ( odišli 18.júna 1956) bude Egypt garantovať voľnú medzinárodnú prepravu cez prieplav. Práve odchod britských vojsk podľa tejto dohody a dodávky zbraní z Československa uľahčili Násirovi zrealizovať znárodnenie.
Dňa 26.7.1956 vystúpil Násir pred obrovským ľudovým zhromaždením na oficiálnych oslavách výročia revolúcie. Vo svojom prejave použil slovo „De Lesseps“, čo znamenal signál pre vojenské jednotky, aby obsadili sídlo medzinárodnej Spoločnosti suezského prieplavu a všetky dôležité zariadenia. V tých chvíľach Násir znárodnil Suezský prieplav. Jeho postup bol úplne legálny, lebo ustanovil Správu Suezského prieplavu, nezávislý orgán s vlastným rozpočtom, ktorý prevzal zamestnancov Spoločnosti. Egypt tak neporušil nijakú zmluvu a nekonal protizákonne. Spoločnosť registrovaná ako egyptská totiž podliehala egyptskému právu a prezident vyhlásil, že akcionári dostanú náhradu na základe trhovej ceny.
Pre Veľkú Britániu bolo dôležité zjednotiť svetovú verejnú mienku v názore, že egyptský krok bol nezákonný, a preto sa musí buď podriadiť vôli západných mocností, alebo očakávať ozbrojený zásah. Svetová verejná mienka však bola rozdelená. Socialistický tábor a slobodné ázijské krajiny uznali zákonnosť egyptského kroku.
Briti v nasledujúcich dvoch týždňoch stáli pred problémom, ako privodiť pád egyptského režimu a zároveň si udržať priazeň svetovej verejnej mienky. Násir však reagoval na britské snahy veľmi pokojne a prezieravo. Uvedomoval si, že musí krotiť v krajine vzrastajúce protibritské vášne, pretože hocijaký útok na Britov žijúcich v Egypte alebo na ich majetok, by vyvolal okamžitú reakciu Veľkej Británie, keďže by si našli zámienku na zahájenie vojenských akcií.
Spojené štáty americké by nikdy nepodporili vojnu na Blízkom východe, čo by znamenalo ohrozenie amerických ropných záujmov. Odpoveďou Veľkej Británie bola spoločná vojenská intervencia spolu s Francúzskom a Izraelom. Francúzi mali svoje vlastné záujmy vyplývajúce zo spoluúčasti na vlastníctve prieplavu. Izrael videl v porážke Násira možnosť získať voľný prieplav. Navyše Izrael už od svojho vzniku sa cítil byť ohrozený arabským svetom a neskrýval túžbu zničiť Násira. (Sorby,R., K., 2003
Suezská vojna 29.10 – 6.11 1956 – operácia Kadeš
Veľká Británia , Francúzsko a Izrael sa v tajnej dohode rozhodli, že v októbri 1956 uskutočnia spoločnú intervenciu proti Egyptu. V dôsledku zhromažďovania vojenských jednotiek Francúzska a Veľkej Británie na Malte a Cypre boli Egypťania nútení stiahnuť viaceré jednotky zo Sinajského polostrova. Izraelu sa teda naskytla šanca v danej situácii reálne obsadiť Sinajský polostrov a vytvoriť si tak väčšiu ochrannú zónu pre prípadné ďalšie konflikty. Primárnym cieľom bolo však odblokovať plavebnú trasu cez
Tiranskú úžinu do Akabského zálivu a opätovne tak otvoriť prístav Eilat, zablokovaný egyptským námorníctvom práve po znárodnení prieplavu. (www.press.sk )
Operácia s názvom Kadeš, naplánovaná na 29.10.1956, bola koordinovaná s operáciou francúzskych a britských síl pod názvom Musketeer. V noci z 28. na 29.10.1956 však operácii Kadeš predchádzal útok izraelskej nočnej stíhačky Meteor na dopravné egyptské lietadlo, vracajúce sa zo Sýrie s cenným „nákladom“ – pätnástimi vysokými dôstojníkmi egyptského generálneho štábu. Egyptské lietadlo zostrelili v medzinárodnom vzdušnom priestore 200 km južne od Cypru. Samotná operácia Kadeš začala popoludní 29.10.1956 výsadkom 385 parašutistov pod vedením plukovníka Ariela Šarona. Výsadok nasmerovali do priesmyku Mittla. Časť Šaronovej brigády prenikla do priestoru po súši, dobyla mesto Kuntila a ďalej smerovala na Thamad. Výsadkári v Mittle sa proti egyptským protiútokom za silnej leteckej podpory egyptských MiG 15 a „Vampírov“ bránili takmer dva dni, kým neprišli pešie posily. Bitka si vyžiadala päťdesiat životov a stopäťdesiat ranených.
Tu treba podotknúť, že izraelské vzdušné sily mali najskôr zákaz lietať nad západným brehom prielivu, preto nemohli zabrániť Egypťanom v ich náletoch zničením nepriateľského letectva priamo na zemi, tak ako to Chel´ha Avir urobila o pár rokov neskôr pri tzv. šesťdňovej vojne.(www.press.sk)
V utorok 30.10.1956 o štvrť na päť popoludní britská a francúzska vláda predložili ultimáta Egyptu a Izraelu: obe strany mali v priebehu 12 hodín zastaviť bojovú činnosť a mali stiahnuť svoje vojská na vzdialenosť 10 míľ od Suezského prieplavu, ktorý je skoro 200 km vzdialený od egyptsko-izraelských hraníc. Oznámili, že ak podmienky nebudú splnené, britské a francúzske vojská zasiahnu. Po vypršaní ultimáta o 18.00 káhirskeho času sa začal prvý nálet britských lietadiel na letisko Almáza. (www.studentske.sk )
Boje prebiehali i na mori. Dňa 31.10.1956 v skorých ranných hodinách napadol egyptský torpédoborec prístav Haifa. Proti nemu vyrazili torpédovky Jaffa a Eilath, ktoré mu úspešne prehradili cestu do prístavu Port Said. Za pomoci leteckého náletu sa egyptský torpédoborec podarilo poškodiť a úplne zastaviť. Nato bol odtiahnutý jedným z plavidiel do Haify, kde ho opravili a opätovne zaradili do služby pod Dávidovou hviezdou s názvom Haifa. Celkove sa však izraelskej armáde nedarilo tak, ako bolo naplánované, za 100 hodín dosiahnuť Suez. (www.press.sk)
V pondelok 5.11.1956 bol Eden prekvapený keď dostal správu, že Suezský prieplav je zablokovaný od Port Saídu po Suez. Okrem toho, jednotky sýrskych ženistov vyhodili v Sýrii do vzduchu tri prečerpávacie stanice životne dôležitého ropovodu Britmi kontrolovanej Iraq Petroleum Company. Ešte v ten istý deň prerušila Saudská Arábia diplomatické styky s Veľkou Britániou a Francúzskom a uvalila embargo na vývoz saudskej ropy do týchto dvoch krajín. Násir sa teda mohol spoľahnúť na svojich spojencov a priateľov, ktorí Britom značne skomplikovali situáciu, pretože vďaka týmto krokom sa znížili o dve tretiny dodávky ropy z Blízkeho východu do Veľkej Británie. „Od tejto chvíle sa Briti stali hospodárskym väzňom USA“, pretože bez americkej pomoci by len ťažko mohli zabrániť ekonomickému kolapsu. Za vrchol absurdity celej situácie možno považovať skutočnosť, že Briti a Francúzi začali vysadzovať parašutistov pri Port Said 5.11.1956, aby od seba oddelili Egypťanov a Izraelcov, ktorí však už deň predtým 4.11.1956 prijali rezolúcie OSN a v podstate zastavili paľbu, keďže zrážky ustali po tom, čo izraelské jednotky obsadili prakticky celý Sinaj.
6.11.1956 prebiehali v Port Saide zúrivé boje medzi egyptskými a anglo-francúzskymi jednotkami. Tieto udalosti však boli zatienené vyhlásením ZSSR predošlý večer, ktorý sa nepriamo vyhrážal útokom raketových jadrových hlavíc na Veľkú Britániu s cieľom obnoviť mier na Blízkom východe. Američania reagovali rýchlo a dali ZSSR najavo, že po prípadnom raketovom útoku na Britov a Francúzov bude nasledovať americká odveta.
Veľká Británia sa nachádzala v komplikovanej situácii, pretože hrozila devalvácia libry, desaťtisíce ľudí protestovali proti vláde a parlament sa obrátil proti Edenovi, ktorému sa rozsypal takmer celý kabinet. Američania mimo toho všetkého hrozili Britom hospodárskymi sankciami, preto britský predseda vlády 7.11.1956 oznámil, že dostal od OSN správu o zastavení paľby tak zo strany Izraela ako aj Egypta a Veľká Británia ukončuje svoje vojenské operácie do polnoci. Francúzom nezostávalo nič iné, len nasledovať Britov a zastaviť agresiu. Vojna sa skončila. Jadrové zbrane neboli použité. Následkom tlaku USA sa v decembri 1956 stiahli z Egypta britské a francúzske jednotky a vo februári 1957 aj Izraelčania zo Sinajského polostrova. ( Sorby.R.K 2003 )
Velká Británia a Francúzsko se stiahli aj po hrozbe Moskvy (bombardovať Londýn a Paríž ) a hrozbe USA, že zastaví pôžičky z Medzinárodného menového fondu. (www.encyklopedie.seznam.cz )
21.11.1956 začali byť na egyptskej strane izraelsko-egyptskej hranice rozmiestňované mierové jednotky OSN (UNEF).
Celková bilancia bola 189 mŕtvych a 899 zranených na strane Izraela a 1000 mŕtvych, 4000 ranených a 6000 zajatých v neprospech Egypta. ( www.press.sk )
Dopad suezskej krízy
Postavenie Veľkej Británie namiesto vzrastu po suezskej kríze kleslo. Intervencia v Sueze ponížila Veľkú Britániu a mala vplyv na budúci vývoj jej zahraničnej politiky. Veľká Británia utrpela porážku vlastnej hrdosti a stratila medzinárodnú prestíž. Naopak Nasír sa stal hrdinom v krajinách tretieho sveta a povzbudil nacionalistický anti-kolonializmus.
Vplyv Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu na strednom východe vzrástol. Spojené štáty americké sa nezapojili do boja na strane Veľkej Británie a po vojne ani nepodporili Edena a jeho stranu. Vzťahy však neochladli, ale výrazne sa zmenili. Veľká Británia už nebola schopná podniknúť výrazné kroky v zahraničnej politike sama. Veľká Británia (ako aj Francúzsko) na samotnom strednom východe stratili svoj vplyv a silu, ktorú naopak získali Spojené štáty americké a Sovietsky zväz.
Postupne nastal rozpad koloniálnych mocností. Egypt získal okrem prieplavu pod svoju správu aj medzinárodné uznanie a prestíž v arabskom svete.
Suezská kríza podnietila bližšiu spoluprácu Veľkej Británie a Francúzska, ktorých vzťahy boli predtým komplikované a tiež ovplyvnila zjednocovací proces na pevnine. Kríza viedla Veľkú Britániu k európskej integrácii, čo vyvrcholilo v marci roku 1957 podpísaním Rímskej zmluvy.
Suezská kríza ponížila nielen Britániu, ale aj samotného Edena. Eden veril, že Britská politika ako aj jeho kariéra bola zničená americkou neochotou podporiť Britániu, čo sa od lojálneho spojenca právom očakávalo. Koniec Suezskej krízy znamenal symbolické ukončenie hegemónie Veľkej Británie a ustanovil 2 nové veľmoci – USA a Sovietsky zväz. Upevnilo sa aj postavenie prezidenta Násira v arabskom svete ( www.fses.uniba.sk ). Suezský prieplav bol po svojom vyčištení od potopených lodí znovu otvorený všetkým lodiam sveta.