V geografii a krajinnej ekológii sa pojem krajina definuje ako časť zemského povrchu s objektmi vnímanými človekom. Z tohto chápania vyplýva aj rozmer komplexity krajiny, ktorý implikuje dva ďalšie relevantné významy – materiálnu podstatu územia a jej vonkajší vzhľad. Hartshorne tvrdí, že krajina je obmedzená časť územia, ktorej vzhľad je vnímaný človekom.

 

Výskum obsahu krajiny výrazne ovplyvňoval najmä rozvoj poznatkov o jednotlivých materiálnych zložkách krajiny. Syntézové poznanie obsahu krajiny a jeho interpretácia boli konštrukciou, ktorá vyplývala z poznania vzájomných interakcií medzi prvkami a ich synergického efektu. Ku korektnosti a exaktnosti poznania obsahu krajiny prispel systémový prístup. Potreba jeho uplatnenia vyplynula aj z komplexity krajiny ako priestorovej a materiálnej entity. Chápaním krajiny ako geosystému sa koncipoval logický a exaktný prístup k jej poznávaniu a interpretácii. Prístup konkretizoval množinu prvkov ich vlastností ako stavových veličín a vzájomných vzťahov v krajine a prispel k systematizácii a precíznosti poznania krajiny prostredníctvom hmotného prejavu krajinnej sféry. V tomto zmysle je krajina, priestorovým systémom s konkrétnou polohou v rámci georeliéfu, ktorý vytvárajú vzájomne interagujúce prvky – substrát, vody, ovzdušie, pôdy, rastlinstvo, živočíšstvo, ako aj človekom vytvorené objekty. 

Materiálno-energetický obsah krajiny je zhmotnený v jednotlivých segmentoch krajiny, ktoré majú svoj fyziognomický prejav. Prostredníctvom fyziognomických znakov tieto objekty aj vnímame a identifikujeme.

K objektivizácii vnímania krajiny prispel technický pokrok. Možnosti využitia leteckých snímok dali podnet na jej celostné – integrované poznávanie.
Letecké a satelitné snímky predstavujú vhodný nástroj na analýzu reálnej štruktúry krajiny. Vertikálny nadhľad a rozlišovacia schopnosť snímok umožňujú identifikovať presnú priestorovú diferenciáciu a aj priestorovú koherenciu objektov krajiny.

Výsledkom interpretácie leteckých a satelitných snímok je aj identifikácia objektov biofyzikálnej podstaty súčasnej krajiny známych ako krajinná pokrývka (land cover). Krajinná pokrývka predstavuje zhmotnený priemet prírodných priestorových daností a zároveň súčasného využívania krajiny. t.j. spoločnosťou. Jej prejav sa na zemskom povrchu diferencuje svojím vzhľadom a morfoštruktúrnymi vlastnosťami. Krajinnú pokrývku možno preto chápať aj ako deskripciu – opis objektov zemského povrchu (napr. tráva, stromy, skaly).

Slovenský ekvivalent anglického termínu land cover sa používa vo viacerých obmenách, napr. ako fyziognómia krajiny, materiálno-fyziognomická forma alebo krajinný kryt.
Termín krajinná pokrývka preferujeme po kritike termínu krajinný kryt z hľadiska jeho obsahovej korektnosti. Termín krajinná pokrývka nám bol bližší vzhľadom na jeho korektné a v slovenčine často používané označenie vegetačnej pokrývky.

Pri termínoch

Spodná hranica krajinnej sféry na súši sa udáva približne v hĺbke 4 - 5 km litosféry a horná hranica v priemernej výške 10 – 12 km atmosféry. Nami chápaná krajinná pokrývka je vrchnou vrstvou – „pokrývkou“ pevných a tekutých zložiek krajinnej sféry.

Identifikácia krajinnej pokrývky je spojená predovšetkým s poznaním obsahovej kvality a vizuálnych znakov krajiny. Jednotlivé typy krajinnej pokrývky ako priestorové jednotky krajiny môžu mať jednu alebo viac funkcií. Interpretácia súčasnej krajiny prostredníctvom typov krajinnej pokrývky je len primárnym aspektom poznania jej komplexity.

Komplexné poznanie krajiny znamená okrem identifikácie krajinnej pokrývky aj identifikáciu jej funkcií alebo spôsobov využitia.

V regionálnej dimenzii morfoštruktúrne a fyziognomické vlastnosti krajinnej pokrývky, najmä urbanizovaných a intenzívne poľnohospodársky využívaných areálov korešpondujú aj so základnými funkčnými znakmi a indikujú tak priestorovú organizáciu kultúrnej krajiny. V procese vzájomného pôsobenia človek – príroda sa spoločenská činnosť premieta do prírodného priestoru, čo má za následok, že spoločenské činnosti, funkcie sa „materializujú“ prostredníctvom objektov kultúrnej krajiny. Analýza funkcií je dôležitá najmä v triedach extenzívnej poľnohospodárskej, lesnej a poloprírodnej krajiny, v ktorých „materializácia“ záujmov je vizuálne takmer nepoznateľná. Poznanie funkcií týchto areálov je dôležité aj z hľadiska stanovenia hierarchie ich ekologickej významnosti pre manažment a plánovanie krajiny.