Apartheid je výraz označujúci najmä rasistickú politiku tzv. oddeleného spolužitia obyvateľov rôznych rás. Výraz pochádza z holandčiny a znamená oddelenie alebo odlúčenie. Prvé doložené použitie tohto slova pochádza z prejavu Jana Smutsa z roku 1917. Apartheid v Juhoafrickej republike bol oficiálnou štátnou politikou v rokoch 1948 až 1990, neoficiálne sa táto politika uplatňovala už skôr.

V parlamentných voľbách v Južnej Afrike v roku 1948 zvíťazila tesnou väčšinou Národná strana, ministerským predsedom sa stal Daniel François Malan, ktorý bol vo funkcii až do roku 1954. Národná strana bola stranou nacionalistickou, nacionalisti už v predvolebnej agitácii predstavili víziu apartheidu – politiku územnej rasovej segregácie, ktorou si naklonili väčšinu belošského obyvateľstva, pre ktorú bolo nemysliteľné, aby černošská väčšina získala viac ekonomických a politických práv. Preto rok 1948 znamenal jednu z najväčších zmien v histórii krajiny na juhu Afriky.

Vláda čoskoro začala vydávať rasistické zákony. Medzi prvými bolo opatrenie o obmedzení imigrácie z Anglicka a Európy. V roku 1949 prijala zákon o juhoafrickom občianstve, ktorý sprísnil podmienky získania občianstva zavedením vysokých poplatkov, ktoré nemali obdobu v dovtedajšej praxi. Miešanci a čierni Afričania stratili perspektívu získať občianske práva. Nové zákony definovali medzirasové spolužitie, z roku 1949 pochádza zákon o zákaze zmiešaných manželstiev. V roku 1950 vyšiel zákon o registrácii obyvateľstva, ktorý rozdelil všetko obyvateľstvo do 4 skupín: biele, čierne, „farebné“ (miešanci) a indické. Kritériá rozdelenia boli však úplne nevedecké. Nasledovali: zákon o nemorálnosti (zákaz sexuálneho styku medzi príslušníkmi rôznych rás) a zákon o stanovení územia pre jednotlivé skupiny obyvateľstva (vyčlenil oblasti na obchodnú činnosť a bývanie pre rôzne rasové skupiny). V roku 1951 vyšiel zákon o bantuských predstaviteľoch a stal sa základným kameňom budúcej vládnej politiky samostatných černošských oblastí – domovín, resp. bantustanov.

V roku 1954 Malan odstúpil z funkcie a krátko nato zomrel. Jeho nástupcom sa stal Johannes Gerhardus Strijdom z Národnej strany. To už bola v plnom prúde realizácia ďalších zákonov. Novelizovaný zákon o domorodej pôde z roku 1952 vyhlásil všetky mestá za „bielu“ oblasť, kde sa bez platných povolení nesmel pohybovať žiaden černoch, Ind, či miešanec po dobu dlhšiu než 72 hodín. Zákon o domorodcoch stanovil povinnosť nosiť tzv. pasy, ktoré obsahovali príslušné povolenia. Od roku 1953 platil zákon o oddelení spoločných zariadení. Cieľom bolo čo najviac obmedziť styky rôznych rasových skupín prostredníctvom označení „len pre bielych“, „len pre farebných“.

Afričania sa bránili prostredníctvom bojkotov, v čom im pomáhali rôzne organizácie. Najúspešnejšou bol Africký národný kongres (African National Congress- ANC). V roku 1949 sa do jeho čela dostal Dr. James Moroka, a do národného výkonného orgánu bolo zvolených niekoľko členov z Ligy mladých – Walter Sisulu, Olivier Tambo a Nelson Mandela. V tom roku bol prijatý Akčný program zameraný proti všetkým formám segregácie a nadvláde „bielych“. Za prostriedky nátlaku volil stávky, občiansku neposlušnosť a odmietanie spolupráce. V roku 1952 prebehla jedna z najväčších akcií Afrického národného kongresu. 26. júna sa konala demonštrácia , ktorá bojkotovala rasistické opatrenia a povinnosť nosiť pasy, rešpektovať označenie „len pre bielych“ a pod. Zúčastnilo sa jej vyše stotisíc demonštrantov, počas nej zomrelo 26 Afričanov a 6 Európanov, 8 účastníkov bolo zatknutých. Polícia zatkla aj 35 hlavných aktérov, vrátane N. Mandelu, W. Sisulua a predsedu ANC Dr. J. Moroku. V decembri 1952 sa stal predsedom ANC náčelník Albert Lutuli, zástanca nenásilných akcií. 26. júna 1955 sa konal Ľudový kongres v Kliptowne neďaleko Johannesburgu. Zúčastnilo sa ho asi tritisíc zástupcov z celej krajiny . Kongres prijal Chartu slobody, podľa ktorej „všetci obyvatelia Juhoafrickej únie bez rozdielu etnickej príslušnosti sú si rovní“ a že „Afrika patrí všetkým“. Charta sa stala programom ANC. Na protest umiernenosti vystúpil z ANC Robert Sobukwe a v roku 1959 založil Panafrický kongres (Pan Africanist Congres – PAC) s heslom „Afrika Afričanom“.

Začiatkom roku 1960 sa obe organizácie spoločne podieľali na akciách proti noseniu osobných dokumentov. 21. marca 1960 sa v sídle Sharpeville pri Johannesburgu zhromaždilo 20 tisíc černošských demonštrantov, aby vyjadrili nesúhlas s nosením pasov - osobných identifikačných preukazov s odtlačkami prstov, údajmi o zamestnávateľovi, povolenky na vstup do určitých oblastí a pod. Pri demonštrácii bolo 69 demonštrantov zastrelených a 180 zranených. Podobná akcia sa neskôr konala v Lange pri Kapskom Meste, no iba 2 ľudia boli zastrelení. Albert Lutuli vyhlásil 28. marec za pamätný deň smútku za obete a na pohrebnom obrade verejne spálil svoj pas, za čo ho odsúdili na 5 mesiacov. Vláda reagovala na túto udalosť zakázaním Afrického národného a Panafrického kongresu, ktoré sa nato stiahli do podzemia alebo do zahraničia.

Druhá polovica 50. rokov a 60. roky sa niesli v prípravách na zavedenie úplnej územnej segregácie, zmyslom ktorej bolo čo najdôslednejšie sústrediť černošské obyvateľstvo podľa kmeňovej či národnej príslušnosti do vyhradených území – bantustanov/domovín. Základným kameňom tejto predstavy sa stala správa, ktorú vypracovala a v roku 1954 predstavila komisia pod vedením profesora F. R. Tomlinsona, podľa ktorej je nutné „poskytnúť všetkým rasovým skupinám možnosť, aby sa vyvíjali podľa svojich prirodzených zvyklostí a zákonov“ a nenútiť ich k asimilácii s ostatnými“. V rokoch 1957 a 1958 vyšli ďalšie doplňujúce zákony pre realizáciu segregácie. Pre černošských, „farebných“ a indických študentov boli určené zvláštne univerzity, napr. Bellville v Kapsku.

V roku 1958 sa novým premiérom stal Hendrik Frensh Verwoerd, ktorého zámerom bolo vyhlásiť republiku. V roku 1961 sa Juhoafrická únia zúčastnila zasadania Commonwealthu poslednýkrát. 15. marca 1961 Verwoerd oznámil vystúpenie z Commonwealthu a 31. mája 1961 bola vyhlásená republika.
V rokoch 1962-1963 sa pripravovalo vyhlásenie prvej samosprávnej domoviny Transkei. V roku 1962 polícia zatkla Nelsona Mandelu a jeho spolupracovníkov, čo ochromilo činnosť ilegálneho ANC. O rok neskôr bolo zatknuté celé vedenie ANC a v roku 1964 boli najvyšší predstavitelia ANC , W. Sisulu, Thabo Mbeki, N. Mandela a ďalší, odsúdení na doživotie.

V roku 1966 sa konali voľby, ktoré po prvýkrát s dvojtretinovou väčšinou vyhrala Národná strana. Na miesto tesne po voľbách zavraždeného ministerského predsedu Verwoerda nastúpil Balthasar Johannes Vorster, zanietený obhajca apartheidu. Vláda začala s budovaním domovín, vyčlenila vysoké finančné čiastky na výstavbu černošských miest a zvláštnych sídiel. Práce boli pomalé, náklady neefektívne, zakrátko vyschli finančné zdroje. Vláda situáciu pred verejnosťou tajila, s cieľom za každú cenu vybudovať domoviny. V roku 1970 vyšiel Zákon o občianstve v bantuských domovinách, ktorý predeľoval čiernym Afričanom domovské právo podľa etnickej príslušnosti k jednej z domovín. Postupne bolo vytvorených 10 domovín:

  • Boputhatswana – národ Tswanov
  • Lebowi – národ Severná Sothoira
  • Ndebel – národ Ndebelov
  • Gazunkulu – národ Sangov a Tsangov
  • Vhavenda – národ Vedov
  • Swazi – národ Svazijcov
  • Basato – národ Qwa
  • Kwazulu – národ Zuluov
  • Transko – národ Xhose
  • Ciskei - národ Xhosa


Tieto domoviny boli roztrúsené po celej krajine, navzájom oddelené, položené na najhoršej, najmenej úrodnej pôde, bez významného priemyslu, zdrojov energie, bez nálezísk nerastného bohatstva v tejto na nerasty inak bohatej krajine. Vývoj v domovinách bol rozdielne rýchly, nie všetky mali vo vedení významné osobnosti.

Koncom 60. rokov vzniklo v Južnej Afrike Hnutie za sebauvedomenie černochov podľa amerického vzoru. Černoch už nebolo hanlivé označenie, naopak „nebiely“ znelo hanlivo. Najvýznamnejším predstaviteľom sa stal Steve Biko, zakladateľ študentských organizácií. V roku 1969 založil Juhoafrickú organizáciu študentov, v roku 1972 Konvenciu čierneho ľudu, ktoré na rozdiel od ANC a PAC boli legálne a vytvárali konštruktívnu opozíciu.

V polovici 70. rokov vzrástlo napätie medzi stredoškolákmi, ktorí sa organizovali a radikalizovali. Po zavedení Afrikáčiny ako vyučovacieho jazyka v domovinách vypukla 16. júna protestná akcia v Sowete, kedy počas pochodu začala polícia strieľať do davu študentov. To vyvolalo v krajine vlnu odporu. V roku 1977 zatkli Steva Bika, vodcu intelektuálnej opozície, a pri výsluchu ho umučili k smrti.

Zahraničie politiku apartheidu odsudzovalo a už od začiatku 60. rokov začali mnohé vlády alebo svetové športové organizácie bojkotovať juhoafrické športové kluby, nasledovalo vylúčenie z ďalších medzinárodných organizácií. Južná Afrika sa dostávala v 70. a na začiatku 80. rokov do čoraz väčšej medzinárodnej izolácie. Spojené národy presadzovali opatrenia voči vývozu juhoafrického tovaru.

V roku 1978 po páde premiéra Vorstera na základe škandálu s finančnými operáciami s tajnou službou nastúpil k moci Pieter Willem Botha, ktorý začal s reformami. Od roku 1979 mohli po dlhej dobe čierni opäť vlastniť súkromné pozemky v bielych mestách, uvoľnili sa zákazy a obmedzenia na trhu s pracovnými silami. Botha si získal aj určitú dôveru zahraničia.

V roku 1983 boli zriadené dve nové samostatné komory v parlamente pre farebné a indické obyvateľstvo, ale so zastúpením čiernych Afričanov sa opäť nerátalo.
V 80. rokoch vznikla napätá situácia v mnohých domovinách. Príčiny: preľudnenosť, dopad sucha na poľnohospodárstvo, nedostatok pracovných príležitostí a z toho prameniace sociálne napätie. Hospodársky rozvrat a politické napätie v domovinách ohrozovali situáciu v celej Južnej Afrike. Nepriaznivá situácia v školstve viedla v roku 1984 v mnohých mestách k mohutným demonštráciám školákov a rodičov, tiež robotníkov, často s krutými následkami. Situáciu v krajine zostrili aj narastajúce teroristické útoky exilového ANC.

V roku 1985, 20. júla, bol v celej krajine vyhlásený mimoriadny stav, ktorý trval až do začiatku 90. rokov. Vláda sa snažila o kompromis s exilovým ANC, avšak pod podmienkou zastavenia všetkých násilností v krajine. ANC v tom čase spolupracoval so zakázanou Komunistickou stranou v spojení so ZSSR a jeho východoeurópskymi satelitmi, s Kubou a niektorými arabskými krajinami, ktoré mu tiež poskytovali materiálnu pomoc a výzbroj.

Situácia sa ani po vyhlásení mimoriadneho stavu neukľudnila, Botha nenachádzal východisko, stratil dôveru USA a ekonomickú podporu ChaseManhattanskej banky, čo spôsobilo obrovský pokles hodnoty juhoafrickej meny - randu - na burzách.

Vo februári 1989 sa P. W. Botha musel zo zdravotných dôvodov vzdať predsedníctva Národnej strany, do čela ktorej sa dostal minister vnútra Frederik Willem de Klerk. 14. augusta sa Botha vzdal aj funkcie prezidenta, do ktorej nastúpil de Klerk, odhodlaný doviesť spoločenskú reformu do konca. 2. februára 1990 nový prezident otvoril prvé zasadanie nedávno zvoleného parlamentu odvolaním zákazu ANC a PAC a súčasne aj zákazu Juhoafrickej komunistickej strany.
11. februára bol prepustený z väzenia Nelson Mandela. Začiatkom roku 1992 si prezident de Klerk vyžiadal referendom súhlas bieleho obyvateľstva na realizáciu zmien. Nato boli postupne zrušené všetky diskriminačné zákony apartheidu. Na jednaniach Konvencie o demokratizácii Južnej Afriky (CODESA I. a CODESA II.) sa podarilo dosiahnuť vzájomného porozumenia medzi belošskými a černošskými politickými predstaviteľmi a zhodli sa na ďalšom prijateľnom postupe k dosiahnutiu budúceho štátoprávneho usporiadania. W. de Klerk a N. Mandela preto v roku 1993 spoločne prevzali Nobelovu cenu za mier.

Podľa ústavy z roku 1993 sa Južná Afrika stala jednotným suverénnym a demokratickým štátom so zakotvenými všetkými ľudskými právami pre všetkých obyvateľov bez rozdielu rasy, vrátane volebného práva pre občanov nad 18 rokov. Stanovila 11 úradných jazykov. Hlavným komunikačným jazykom ostala angličtina.

V roku 1994 sa konali voľby, novým prezidentom sa stal N. Mandela a jeho zástupcami Thabo Mbeki a W. de Klerk. Južná Afrika bola rozdelená na 9 provincií: Kapsko sa rozdelilo na západné, východné a severné, z Transvaalu vznikli 3 provincie, z ktorých východná bola premenovaná na Mpumalanga (Východ slnka). Najmenšia, ale najľudnatejšia a najpriemyselnejšia provincia, zahŕňajúca Pretóriu a Johannesburg, sa nazvala Gauteng (Zlato). Vznikla tiež provincia Slobodný štát a KwaZulu-Natal.

Na vysporiadanie sa s minulosťou apartheidu vznikla Komisia pravdy a uzmierenia, ktorá riešila previnenia oboch strán po dlhé desaťročia. Jednotlivci dostali možnosť priznať svoju vinu a tak sa vyhnúť trestnému konaniu. Na čele komisie bol arcibiskup Desmond Tutu, blízky priateľ N. Mandelu. 8. mája 1996 bola prijatá ústava, ktorá oficiálne vstúpila do platnosti 4. februára 1997. Ňou sa zmenil Senát na Národnú radu provincií, v ktorej bude zasadať po 6 reprezentantov zo všetkých 9 provincií. Prvé spoločné zasadanie oboch komôr sa konalo 7. februára. Tým sa Južná Afrika stala štandardným demokratickým štátom.

Použitá literatúra:

  • Hulec, O. (1997): Dĕjiny Jižní Afriky, Nakladatelství Lidové noviny, Praha
  • Tomko, J. (1980): Boj za odstránenie rasovej diskriminácie a apartheidu z hľadiska medzinárodného práva, Veda Vydavateľstvo SAV, Bratislava