Michail Sergejevič Gorbačov (* 2. marec 1931, Privoľnoje, Stavropoľská oblasť), celosvetovo známy aj pod prezývkou Gorby, stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť). Zaslúžil sa o zmiernenie napätia vo svete, skončenie studenej vojny a rozpad sovietskeho bloku. V roku 1990 získal Nobelovu cenu za mier.

Domáce reformy

V roku 1985 Gorbačov vyhlásil, že sovietska ekonomika stagnuje a potrebuje zmenu. Pôvodne sa reformy zavádzané Gorbačovom označovali slovom „uskorenie“ ("zrýchlenie"), neskôr sa stal populárnejším termín perestrojka („prestavba“). Gorbačov dúfal, že jeho ekonomické reformy zvýšia produktivitu práce a životnú úroveň obyvateľstva. Veľa z jeho reforiem bolo však vládnymi špičkami vnímané negatívne.

Prvá reforma, ktorú zaviedol Gorbačov sa týkala alkoholu. Gorbačov sa ňou snažil bojovať s alkoholizmom, ktorý bol veľkým celospoločenským problémom v Sovietskom zväze. Ceny vodky, vína a piva boli zvýšené a bol obmedzený ich predaj. Ľudia prichytení v opitom stave v práci alebo na verejnosti boli súdne stíhaní. Bolo zakázané pitie alkoholu na verejnosti. Bolo zrušených veľa vinárskych závodov. Scény obsahujúce konzumáciu alkoholu boli vystrihnuté z filmov. Napriek týmto prijatým opatreniam sa nepodarilo výrazne ovplyvniť alkoholizmus v krajine, na druhej strane to malo obrovské negatívne ekonomické dôsledky. Produkcia alkoholu sa presunula hlavne do čiernej ekonomiky a výpadok v štátnom rozpočte spôsobený týmito opatreniami bol odhadovaný asi na 100 miliárd rubľov.

Oveľa úspešnejšou reformou sa stala reforma umožňujúca prvýkrát od čias Leninovej Novej ekonomickej politiky súkromné vlastníctvo podnikov v službách, výrobe a zahraničnom obchode. Bola uvedená Zákonom o družstvách z mája 1988 a bola asi najradikálnejšou reformou Gorbačovovej éry. Zákon pôvodne zavádzal vysoké dane a zamestnanecké obmedzenia, ale neskôr bol upravený, aby úplne nepotlačil aktivitu súkromného sektoru. Vďaka tomuto zákonu sa stali družstevné reštaurácie, obchody a výrobné podniky súčasťou sovietskej spoločnosti.

Zavedenie glasnosti dalo ľuďom väčšiu slobodu slova, čo bola zásadná zmena v systéme, v ktorom kontrola prejavu a hlavne kritiky režimu bola jednou z hlavných zbraní mocenského aparátu. Bola uvoľnená cenzúra tlače a bolo prepustených tisíce politických väzňov a disidentov. Cieľom Gorbačova pri zavádzaní glasnosti bolo predovšetkým vyvinúť tlak na konzervatívne sily v komunistickej strane, ktoré odmietali jeho politiku ekonomických reforiem. Dúfal, že vďaka novému prístupu k otvorenosti obyvatelia Sovietskeho zväzu podporia jeho reformné kroky.

Od januára 1987 požadoval Gorbačov zavedenie niektorých demokratizačných prvkov do politického systému Sovietskeho zväzu, napríklad voľby z viacerých kandidátov. V júni 1988 sa mu na na XIX. konferencii KSSZ podarilo presadiť zníženie kontroly komunistickej strany nad štátnymi orgánmi. V decembri 1988 schválil Najvyšší soviet zriadenie nového zákonodarného orgánu - Zjazdu ľudových zástupcov. Prvé voľby do tohto orgánu sa uskutočnili v marci a apríli 1989. 15. marca 1990 bol Gorbačov zvolený za prvého prezidenta ZSSR.

Tieto reformné kroky však sami osebe nemohli výraznejšie zmeniť situáciu bez toho, aby nedošlo k zmenám v organizácii, psychológii a hlavne v myslení ľudí. Bolo životne dôležité vykoreniť z povedomia spoločnosti heslá typu :“Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu.“ Gorbačov si na to trúfol, no je jasné, že jeho možnosti boli vzhľadom na ich zakorenenie v spoločnosti veľmi limitované.

Zmeny odštartoval vo vedení, kde pristúpil k mnohým kádrovým presunom a príležitosť ponúkol mnohým mladým, perspektívnym ľuďom. Títo jasne videli, aká je situácia a mali snahu ju aj riešiť. Sám išiel príkladom. Začal nekompromisný boj proti porušovaniu zásad socialistickej spravodlivosti bez ohľadu na to, kto sa ho dopúšťal. Vyhlásil zásadu verejnosti v práci. Snažil sa odbúravať neodôvodnené obmedzenia a zákazy. Pochopil, že bez aktivizácie ľudského faktora, bez prihliadania na rozmanité záujmy ľudí sa mu nikdy nepodarí získať ich podporu a jeho reformy sa minú účinkom, ako už mnohé predošlé. Preto prvoradou úlohou prestavby, jej záväznou podmienkou úspechu bolo to, aby prebudila človeka, aby ho motivovala a zainteresovala na svojom úspechu. Išlo o to, aby ľudia uverili, že úspešná prestavba by im zabezpečila oveľa lepšie životné podmienky a že úspechy prestavby by tým pádom mohli pokladať za svoje vlastné úspechy. Dosiahlo by sa tým, že ľudia by podávali lepšie výsledky vo svojej práci bez toho, aby k tomu boli nejakým spôsobom nútení a aby sa im hrozilo sankciami. V konečnom dôsledku by sa každý pokladal za hospodára krajiny, svojho podniku alebo inštitúcie. Jadrom bolo dať opäť človeku pocit, že na ňom záleží, že spolurozhoduje o úspechu a o osude svojej krajiny. Pocit, ktorý sovietsky ľud nepoznal už po celé generácie.

Gorbačov si uvedomoval, že ide o ťažký, ak nie rovno o nesplniteľný cieľ. Pevne však veril, že sa mu to podarí. Hovorieval :“Ak chceme urobiť niečo lepšie, musíme pridať v práci“ Slovo pridať sa pre neho stalo akýmsi heslom, každodenným stavom, životnou filozofiou. Za najdôležitejšie považoval pozdvihnúť človeka duchovne, rešpektovať pri tom jeho vnútorný svet a upevniť jeho mravné postoje. Upozorňuje tu na jednu zvláštnosť socializmu. Vysoký stupeň sociálnych istôt zabezpečených rovnako pre všetkých. Na jednej strane to bol obrovský výdobytok. Na strane druhej to pre mnohých ľudí znamenalo možnosť priživovať sa na spoločnosti, keď jej ako pijavice odčerpávali životnú silu bez toho, aby jej niečo ponúkli na oplátku. Snaha o rovnaké zaobchádzanie spôsobila že aj keď niekto nepracuje dobre, aj tak zarobil dostatok. Každý poznal svoje práva, no mnohí zabúdali na svoje povinnosti. Politika prestavby stavala všetko na svoje miesto.

Princípom socializmu sa stalo heslo: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho práce.“ Toto heslo malo zabezpečiť skutočnú sociálnu spravodlivosť a skoncovať s tak veľmi rozšíreným príživníctvom. Malo zbaviť spoločnosť deformácií socialistickej morálky a v konečnom dôsledku išlo o starostlivosť o duchovné bohatstvo, kultúru každého človeka a celej spoločnosti.

Reformy v zahraničnej politike

Sovietsky zväz mimoriadne zaťažovali preteky v zbrojení a on rýchlo pochopil, že si to oslabená krajina nemôže dovoliť. Išlo by to totiž na úkor len ťažko dosiahnutej a pomaly sa zvyšujúcej životnej úrovne obyvateľstva. To by mohlo ľahko viesť k občianskym nepokojom a v krajnom prípade až k ozbrojeným stretom. Prístup k moderným technológiám bol tiež vďaka Reganovej politike obmedzený, čo malo nepriaznivé dopady na dlhodobý problém nízkej produktivity práce a nízkej efektívnosti. Vo svojom diele sa síce zastrájal, že Sovietsky zväz toto technologické zaostávanie hravo dobehne. No realita bola iná. Prezentuje to ako pozitívny jav, ktorý zmobilizuje rokmi zanedbanú vedu a výskum.

Ako skúsený politik si však určite uvedomoval, že bez cudzích technológií to len tak ľahko nepôjde a táto propaganda mala len povzbudiť sovietsky ľud a dodať mu dôveru v plánované reformy. Ak sa mal vyriešiť problém nedostatkových tovarov, čierneho trhu a životnej úrovne obyvateľstva tieto nevyhnutne museli prísť. Predpokladom úspechu domácich reforiem, ktoré chcel Gorbačov zaviesť, bolo preto zlepšenie vzťahov so Západom. Ak sa mali znížiť výdavky na obranu, a to bolo nevyhnutné, museli sa uzavrieť zmluvy o kontrole zbrojenia. Na to však bolo treba obnoviť dôveru medzi veľmocami. Navyše, užšia vzájomná spolupráca by opäť oživila už vyschnuté pramene obchodných stykov, najmä v dovoze spomínaných najmodernejších technológií. A tak Gorbačov pochopil, že nastal čas vrátiť do života uvoľňovania medzinárodného napätia. Gorbačov bol pripravený urobiť aj výrazné ústupky. To, že sa chystá uskutočniť dôležité zmeny spočiatku jeho politika nenaznačovala. Predstavoval si, že najprv treba so Spojenými štátmi obnoviť spoluprácu na úrovni odzbrojenia, z toho že sa odvinie všetko ostatné.

Gorbačov si uvedomil, že všetko je navzájom úzko previazané. Že sa nedá tvrdiť, že ľudské práva sú vnútornou záležitosťou a nikto do toho nemá čo hovoriť a zároveň chcieť pokračovať v odzbrojovaní. Pochopil, že všetko treba riešiť spolu. Toto všetko prispelo ku najväčšiemu prielomu v jeho zahraničnej politike. Dva roky pred týmto prielomom Gorbačov urobil jeden zo svojich brilantných kúskov, keď namiesto veterána studenej vojny Andreja Gromyka, ktorý bol ministrom zahraničných vecí 28 rokov, vymenoval Eduarda Ševardnadzeho.

Prvé iniciatívy v zahraničnej politike na jar a v lete 1985 zahŕňali zmrazenie ďalšieho rozmiestňovania rakiet stredného doletu v Európe a moratórium na skúšobné jadrové pokusy pod zemou. Hoci obidva tieto kroky mali vyvolať väčšiu dôveru, ani jeden z nich nebol radikálny, podobné návrhy ponúkli už predchádzajúci predstavitelia. A Reaganova bola zameraná príliš antikomunisticky. S presviedčaním priamo osobným stykom sa začalo v Ženeve v novembri 1985. Od stretnutia Brežneva s Carterom vo Viedni to bola prvá sovietsko – americká schôdzka na najvyššej úrovni po šiestich rokoch. Ženevské vrcholné stretnutie neprinieslo žiadne podstatné výsledky.

Druhé stretnutie Reagana a Gorbačova na najvyššej úrovni sa uskutočnilo v Reijkijavíku v októbri 1986. Po ňom sa vzťahy medzi Gorbačovom a Reaganom výrazne zlepšili. Stalo sa jedným z najdramatickejších stretnutí tohto druhu, lebo na návrh amerického prezidenta, aby Washington a Moskva v priebehu 10 rokov zlikvidovali všetky svoje balistické strely, odpovedal Gorbačov nečakane protinávrhom, aby sa zlikvidovali všetky jadrové zbrane. Oboch sklamalo, že nedospeli ku dohode. Gorbačov totiž trval na tom, že práce v rámci SDI by sa mali obmedziť na laboratórny výskum a Reagan nebol na takýto krok pripravený.

A predsa priniesol rok 1986 dôležitú dohodu, ktorá významne znížila napätie v Európe. Mesiac pred začiatkom vrcholnej schôdzky v Reykjavíku sa v Štokholme zišli na zasadnutí Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe ( KBSE ) predstavitelia 35. štátov aby odsúhlasili opatrenia, ktoré mali zvýšiť dôveru vo vojenskej oblasti. Jedným z nich bolo ustanovenie, že sa musí dopredu oznámiť akýkoľvek väčší pohyb vojenských jednotiek. Po prvý raz súhlasili krajiny Varšavskej zmluvy s povinnou inšpekciou svojich vojsk priamo na mieste zástupcami NATO a neutrálnych štátov. Bol to odraz Gorbačovej politiky – otvorenosti, ktorá si aj v Sovietskom zväze rýchlo získavala podporu. Skutočná zmena vo vzťahoch medzi Východom a Západom sa začala po fiasku v Reykjavíku. Definitívne sa to ukázalo počas Gorbačovej návštevy v Spojených štátoch v decembri 1987. Toto rokovanie viedlo k podpísaniu Zmluvy o likvidácii rakiet kratšieho a stredného doletu (INF) vo Washingtone 8. decembra 1987.

Vo februári 1988 Gorbačov ohlásil stiahnutie sovietskych vojsk z Afganistanu, ktoré sa ukončilo v nasledujúcom roku. Odhaduje sa, že počas okupácie Afganistanu sovietskymi vojskami v rokoch 1979 až 1989 zahynulo až 15 tisíc občanov ZSSR.

Európa v sovietskej zahraničnej politike

Gorbačov chcel dať vzťahom so socialistickými krajinami nový rozmer. Chcel aby boli pružnejšie, rovnoprávnejšie a aby si medzi sebou navzájom pomáhali. Zmena v prístupe Moskvy k jej spojencom sa udiala takmer okamžite po zvolení Michaila Gorbačova na uvoľnený post generálneho tajomníka strany po Černenkovej smrti. „ Do roku 1985 mohli mať vzťahy iba jeden rozmer „ – hovorí Gorbačov. Socialistické krajiny museli nasledovať svoj vzor – Sovietsky zväz, či sa im to páčilo alebo nie. Problémy so spojencami Varšavskej zmluvy však nespočívali v ich túžbe nadväzovať kontakty zo Západom.

Pre Gorbačova bolo najväčším problémom, aby prijali zásady jeho perestrojky vo vzťahu k Sovietskemu zväzu, ale i na domácej pôde. Poľský prezident Wojciech Jaruzelski a Maďarský prezident János Kadár, boli jediný ochotný prijať tieto reformy. Pomaly ale iste sa Gorbačov rozchádzal s praxou svojich predchodcov – diktovať východoeurópskym súdruhom, ako majú vládnuť a vymieňať neposlušných. Namiesto toho zvolil diplomaciu, čo malo za následok postupné rozpadanie sa sovietskeho impéria.

V roku 1988 Gorbačov tiež oznámil, že ZSSR sa zrieka Brežnevovej doktríny a umožní krajinám východnej a strednej Európy rozhodovať o svojich vlastných záležitostiach, čo sa ukázalo ako najvýznamnejšie rozhodnutie v oblasti reformy zahraničnej politiky. Koniec Brežnevovej doktríny viedol k sérii politických prevratov vo východnej a strednej Európe v priebehu roku 1989 a kolapsu komunistických režimov v týchto krajinách. S výnimkou Rumunska, prebehli tieto demokratické revolúcie pokojne. Tieto zmeny umožnili ukončenie studenej vojny a zánik bipolárneho delenia sveta, za čo dostal Gorbačov 15. októbra 1990 Nobelovu cenu za mier. Varšavská zmluva (ako vojensko-politický pakt bývalých európskych komunistických spojencov) bola definitívne zrušená na pražskom zasadnutí 1. júla 1991.

Puč a kolaps ZSSR

Kým Gorbačovove reformy v politickej oblasti mali pozitívny dopad na slobodu a rozvoj demokracie v ZSSR a v ďalších krajinách východného bloku, ekonomická politika jeho vlády viedla krajinu do katastrofy. Koncom 80. rokov vážny nedostatok základných potravín (mäso, cukor) viedol k znovuobnoveniu vojnového systému distribúcie potravín na lístky, ktoré limitovali spotrebu každého občana. V porovnaní s rokom 1985 štátny deficit vzrástol z 0 na 109 miliárd rubľov, zásoby zlata klesli z 2 000 na 200 ton a zahraničný dlh vzrástol z 0 na 120 miliárd dolárov.

Okrem toho, demokratizačné reformy mali negatívny vplyv na moc komunistickej strany a Gorbačova samotného. Nečakaným dôsledkom týchto reforiem bolo aj znovuprebudenie dlho potlačovaného nacionalizmu a protiruských nálad v sovietskych republikách, kde sa začali čoraz hlasnejšie ozývať hlasy za nezávislosť. Najvýraznejšie boli tieto snahy v pobaltských republikách, ktoré boli násilne pripojené k ZSSR Stalinom v roku 1940. Podobná situácia bola aj v Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane a na Ukrajine. Gorbačov uvoľnil sily, ktoré onedlho viedli k rozpadu Sovietskeho zväzu. Gorbačov na rastúci separatizmus reagoval tým, že navrhol novú zmluvu o únii, ktorá by bola dobrovoľnou federáciou demokratizujúceho ZSSR.

Túto novú zmluvu podporovali hlavne stredoázijské republiky, ktoré potrebovali ekonomickú silu a trhy Sovietskeho zväzu na vlastnú prosperitu. Naproti tomu radikálnejší reformisti, medzi ktorých patril aj prezident Ruskej republiky Boris Jeľcin, boli stále viac presvedčení, že je potrebné urýchliť transformáciu na trhovú ekonomiku a boli ochotní pripustiť aj rozpad ZSSR, ak by to pomohlo dosiahnuť ich ciele.

Proti pôsobeniu Gorbačova vo vedení sovietskeho impéria vznikla pomerne silná neostalinistická skupina protireformného krídla KSSZ. Tá sa v auguste 1991 neúspešne pokúsila v spolupráci s komunistickou tajnou službou KGB o zvrátenie vývoja v ZSSR. Gorbačov bol internovaný na Kryme. Otvorený vojenský konflikt v uliciach Moskvy medzi reformistami a pučistami síce skončil víťazstvom prodemokratických síl, Gorbačov však stratil faktickú moc v štáte. Na porážke pučistov a oslabení vplyvu Gorbačova mal najväčšiu zásluhu neskorší ruský prezident Boris Jeľcin. Augustové udalosti v roku 1991 viedli k neodvratnému zániku kedysi mocného sovietskeho impéria. Proces zániku ZSSR bol ukončený 25. decembra 1991, keď Michail Gorbačov abdikoval na úrad sovietskeho prezidenta a veliteľa ozbrojených síl ZSSR. Sovietsky zväz prestal definitívne existovať 31. decembra 1991.

Politická aktivita po odstúpení

Michail Gorbačov je vo všeobecnosti na západe uznávaný ako človek, ktorý sa pričinil o ukončenie studenej vojny. Vo svojej vlasti však jeho popularita nie je príliš vysoká. V roku 1996 sa pokúsil vrátiť do politického života a zúčastnil sa na prezidentských voľbách v Rusku, získal však iba 1% hlasov. 26. novembra 2001 založil Sociálnodemokratickú stranu Ruska. Rezignoval na vedenie strany v máji 2004, kvôli nesúhlasu s vedením volebnej kampane v decembri 2003. V súčasnosti žije v Moskve.