Články na Infoweby.sk

Vplyv humánno-geografických podmienok na rozvoj priemyslu v okrese Trenčín a Nové Mesto nad Váhom

Hlavné priemyselné odvetvia a charakteristika vybraných podnikov počas obdobia priemyselnej industrializácie v južnej časti Stredného Považia

Hlavné priemyselné odvetvia a charakteristika vybraných podnikov v južnej časti Stredného Považia

Azda najzákladnejšou silnou stránkou rozvoja priemyslu v okresoch Nové Mesto nad Váhom a Trenčín je ich výborná geografická poloha, ktorá má strategický charakter najmä z hľadiska dopravnej infraštruktúry. Práve tá bola nesporne dôležitá pre zahraničných investorov. Ich investičnému rozhodnutiu o etablovanie sa v tomto regióne nasledovala intenzívna výstavba nových výrobných hál, priemyselných parkov, logistických centier a taktiež aj viacerých centier s obslužnou funkciou.

Slovenský priemysel zaznamenal v rokoch vojny konjunktúru, ktorá sa prejavovala značnými prírastkami vo výrobe i zamestnanosti. Analogický vývoj môžme pozorovať aj na Považí. Cez druhú svetovú vojnu pribudol priemysel odevný, strojársky, mliekárenský. Povojnová industrializačná vlna svoju základňu ďalej rozširovala a kompletizovala. Preto typickým javom povojnových desaťročí nie sú pre Trenčín ani tak nové továrne, i keď tiež vznikli, ale nadstavba na staršiu priemyselnú základňu v podobe početných ústavov a podnikov projekčných, výskumných, či obchodných. Mnohé boli umelým a dočasným produktom, ale i tak po desaťročia spoluvytvárali hospodársku tvár mesta i okresu Trenčín a prispievali k zvýšeniu kvalifikácie obyvateľstva.

Mesto Trenčín bolo od nepamäti významným strediskom remeselnej výroby a obchodu na Považí. Už v 9. storočí, bol známy ako veľkomoravské sídlo a významnú časť jeho obyvateľstva tvorili remeselníci, ktorí sa združovali do cechov. V rokoch 1476-1526 sa v Trenčíne stretávame už so štrnástimi remeselníckymi špecializáciami.

„Priemyselný park je podľa zákona č.193/2002 Z. z. o dotácii na zriadenie priemyselných parkov a o doplnení zákona NR SR č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov definovaný ako ,,Územie vymedzené územným plánom obce alebo územným plánom zóny, na ktorom sa vykonáva alebo má vykonávať priemyselná výroba alebo služby jedného podnikateľa alebo viacerých podnikateľov.“ Priemyselný park podľa tohto zákona zriaďuje obec. Takéto územie musí byť vybavené základnou technickou infraštruktúrou, musí byť majetkovo vysporiadané a zbavené starej záťaže“.

Priemysel je oddávna hnacím motorom slovenskej ekonomiky a ostalo tomu tak až do dnešných dní. Jedným z najvýznamnejších priemyselných regiónov Slovenska je aj stredné Považie, ktoré si, aj napriek zmenám v odvetvovej štruktúre, neustále udržiava svoju pozíciu. Trenčiansky kraj sa v roku 2007 podieľal na tržbách slovenskej ekonomiky v rámci odvetvia priemyslu takmer 9 %-ami. Vyše 12,5 %-ný podiel celkových tržieb kraja produkoval okres Trenčín a až necelých 20 % okres Nové Mesto nad Váhom, ktorý zaznamenal celkovo najvyšší predaj spomedzi všetkých okresov kraja.

V období po roku 1989 nastali výrazné zmeny v odvetviach hospodárstva a ani priemysel nebol výnimkou. Intenzívnu industrializáciu vystriedali značné zmeny ako na poli vlastníctva, tak aj v odvetvovej štruktúre i zamestnanosti. Mnohé podniky znižovali stavy zamestnancov, i objem výroby, boli sprivatizované a neskôr prešli aj do zahraničného vlastníctva. Privatizačná vlna výrazne ovplyvnila štruktúru a výkonnosť priemyslu nielen Slovenska, ale aj Považia.

Mojou dnešnou úlohou je oboznámiť vás s detskou kresbou, jej vývinom, významom  a diagnostikou. Pre naše budúce povolanie je dôležité poznať aspoň základy tejto problematiky a v prípade potreby využiť tieto poznatky aj v praxi

Bratislavský kraj s 2052 km2 je najmenším krajom SR s podielom 4,2 % z rozlohy Slovenskej republiky. Leží v juhozápadnej časti SR, kde vytvára spoločnú hranicu s Rakúskou a Maďarskou republikou.

Banskobystrický kraj sa rozprestiera v južnej časti stredného Slovenska, pričom na juhu hraničí s Maďarskou republikou, na východe s Košickým krajom, na severe s Trenčianskym a Žilinským krajom a na západe s Nitrianskym krajom.

Rumunsko dneška je krajinou hlbokých, priam zásadných zmien. Krajina, ktorá zažívala desiatky rokov autoritatívneho režimu, kultu osobnosti, byrokracie, umelo kontrolovanej reprodukcie, násilného premiestňovania vidieckeho obyvateľstva do miest, nezmyselných technokratických projektov, prídelového systému potravín, masívnej industrializácie, to všetko pod rúškom stalinisticko-nacionalisticko-monarchistického systému vládnutia Nicola Ceausescua so svojou manželkou Elenou, je v období výraznej transformácie politického systému, ekonomiky aj spoločnosti.

Za jednu z najperspektívnejších ciest k trvalo udržateľnému rozvoju väčšinou podrozvinutých prihraničných oblastí sa dnes považuje zakladanie cezhraničných regiónov. Význam cezhraničných regiónov v Európe narastá a reálna spolupráca medzi pôvodne marginálnymi oblasťami jednotlivých krajín prináša v rámci nich dobré výsledky. Rumunsko v cezhraničnej spolupráci istý potenciál má, avšak len za splnenia istých predpokladov. Limitujúcim faktorom v tvorbe euroregiónov je samotná poloha Rumunska a komplikované vzťahy s viacerými susednými štátmi.

Rumunsko, ešte pred necelým storočím etnicky pestrá krajina, sa po období nacionalizmu a porušovania práv menšín, stalo pomerne homogénnym národným štátom. Rumuni tvoria 90 % populácie, pričom v Moldavsku a Valašsku sa ich podiel blíži 100 %. Názory na pôvod rumunského národa sa rôznia. Rumunská verzia je, že národ Rumunov pochádza z rímskych osadníkov a pôvodných Dákov, ktorí vytvorili zmiešanú kultúru.

Rumunsko je najväčšou krajinou juhovýchodnej Európy s rozlohou 238 391 km2. Nachádza sa v severovýchodnej časti Balkánskeho polostrova a za typickú balkánsku krajinu sa vo všeobecnosti aj považuje. Napriek tomu Karpatský oblúk oddeľuje dve relatívne odlišné kultúrne oblasti, z ktorých iba jedna sa môže považovať za rýdzo balkánsku. O tomto však pojednávam neskôr, v šiestom priblížení.

Rumunsko je krajinou, ktorá v celoeurópskom meradle vyniká mimoriadnou pestrosťou ekosystémov, ako aj ich značnou zachovalosťou. Nachádza sa tu všetkých 17 hlavných terestrických ekosystémov Európy. Odhliadnuc od toho, že environmentálne normy, ale najmä ich praktické dodržiavanie je zatiaľ nedostatočné, karpatské lesy sú stále divoké a málo porušené (Rumunsko má najmenej poškodených a premenených lesov v Európe – len 38 %) a plné divej zveri. Žije tu 40 % celkovej populácie vlka európskeho a 60 % populácie medveďa hnedého. Podobne, takmer polovica z európskej populácie rysa ostrovida žije práve tu.

Vzhľadom na plánovaný vstup Rumunska do EÚ v roku 2007 už aj tu začali prípravy na implementáciu európskej sústavy chránených území NATURA 2000, ktorá má za cieľ najmä ochranu biodiverzity v rámci európskeho priestoru. Nejde len o akúsi zbierku národných parkov, ktoré sú založené z rôznych dôvodov ochrany, ale je to vedecky podložená štúdia, ktorá má komplexne chrániť reprezentatívnu vzorku ohrozených živočíchov v rámci .

V problematike ochrany životného prostredia majú podstatný význam medzinárodné environmentálne mimovládne organizácie, ktorých potenciál spočíva predovšetkým v šírke pôsobenia, finančnej nezávislosti, iniciatívnych ľudských zdrojoch a možnosti spolupráce s inými uznávanými inštitúciami. Pri vhodnej koordinácií s miestnymi samosprávami a občianskymi združeniami majú pre rozvoj regiónu veľký význam a takéto projekty často vykazujú veľmi dobré výsledky.

Jedným z inštitucionálnych predpokladov ochrany kultúrno-historických a prírodných hodnôt, ale aj znakom ich výnimočného postavenia v celosvetovom meradle, je nepochybne štatút Svetového dedičstva pod záštitou UNESCO. Množstvo udelených štatútov objektom v Rumunsku je dôkazom kultúrneho bohatstva tejto krajiny, ktoré treba chrániť (www.unesco.org). Maľované kláštory v Moldavsku z 15. a 16. storočia plné farebných fresiek sú majstrovskými dielami byzantského umenia.

Rumunsko malo dlho povesť divokej, tajomnej a málo prebádanej krajiny, kde kočovné kmene prepadávajú pocestných, hory sú plné divokej zveri a v tajomných hradoch straší. Preto Rumunsko bolo v povedomí verejnosti civilizovanej Európy dobrodružnou destináciou len pre najotrlejších kdesi na východe a tak po dlhý čas neobjavené.

Prehľad vybraných migračných problémov v niektorých krajinách Európskej únie.

Analýza ich rozsahu a charakteru naráža na ťažkosti zapríčinené množstvom vstupných parametrov – napr. počet imigrantov, ich vek, pohlavie, právny štatút, rozdielne mzdy migrantov, ich kvalifikácia, úroveň vzdelania, vzorce osídlenia a i.

Niektoré prístupy skúmajú efekty zahraničnej migrácie osobitne aj na jednotlivca, t. j. faktického aktéra migračného pohybu. Okrem vyššie načrtnutých dôsledkov na makroúrovni tak zvlášť a detailne akcentujú napr. ekonomické vplyvy na mikroúrovni, individuálne psychologické účinky, kultúrne procesy spojené s integráciou migranta do spoločnosti, problém sociálnej exklúzie a diskriminácie atď. Uvedený pohľad je demonštrovaný v tabuľke takže špeciálne sa už dopadmi zahraničnej migrácie na jednotlivca nebudeme zaoberať.

Zámorské vysťahovalectvo nadväzovalo v Európe na koloniálne migračné tradície, ktoré sa utvárali od rannej fázy zámorskej expanzie. Na rozdiel od južnej a strednej Ameriky, kde tamojšie hospodárske formy stavali predovšetkým na zotročovaní domorodého a neskôr importovaného čierneho obyvateľstva, v holandských, francúzskych a anglických dŕžavách a kolóniách neboli spočiatku zamestnávaní africký otroci, ale európsky zmluvní pracovníci (indenturned servants). Okrem slobodných osadníkov, ktorí si náklady na cestu hradili sami a zamestnancov štátu, cirkví a osídľovacích spoločností, zmluvní pracovníci tvorili značnú časť osôb, cestujúcich v 16. a 17. storočí zo severozápadnej Európy do Ameriky.

Hlavné prúdy nelegálneho prisťahovalectva do krajín EÚ sa dlhodobo výrazne nemenia, dochádza však k modifikáciám trás a metód nelegálnej migrácie v závislosti na opatreniach prijatých v rámci EÚ. Vzhľadom k tomu, že nelegálna migrácia je veľmi dobre organizovaná a vo veľkej miere sú do nej zapojené prevádzačské siete, dokážu sa týmto opatreniam do určitej miery prispôsobiť.

Dlhé 19. storočie európskych dejín trvalo od konca napoleonských vojen do prvej svetovej vojny. V dejinách migrácií bolo toto obdobie charakterizované predovšetkým „proletárskou masovou migráciou“, ktorá sa v ére liberalizmu mohla v európskom a atlantickom priestore do značnej miery slobodne rozvíjať. Európska cesta od agrárnej k priemyselnej spoločnosti bola daná veľkou rozmanitosťou foriem vývoja ekonomiky, populácie a migrácie.

Až do 70. rokov 20. storočia bol počet čínskych migrantov v západnej Európe relatívne nízky. Zmena nastala po smrti Mao Ce-Tunga roku 1976. Vtedajší čínski prisťahovalci pochádzali z veľkej časti z Hongkongu a Guangdongu. Prísnejšia kontrola migrácie spôsobila, že sa v domovskej krajine vytvorili siete na ilegálne prevádzanie.

Nové komunity z Južnej Ameriky sa najčastejšie sústreďujú do oblasti Pyrenejského polostrova a to hlavne do Španielska. Práve Španielsko, vďaka vstupu do Európskej únie zaznamenalo výrazné zvýšenie imigrácie a to najmä z krajín Latinskej Ameriky.

Po zastavení prisťahovalectva roku 1974 sa tradičná turecká migrácia silne obmedzila na vytváranie a spájanie rodín. Ak sa spomína nárast prisťahovalectva tureckých občanov nad tento rámec, ide o miestne minority, najviac Kurdov a kresťanov, ktorí smeli opustiť Turecko ako utečenci. Podľa údajov z roku 1998 žilo v Európskej únii 3,1 milióna Turkov, najviac v Nemecku – až 2 milióna osôb.

Štáty západnej Európy začali v 50. rokoch 20. storočia ekonomicky expandovať a dochádzalo k deficitu pracovnej sily. Už v tomto období prúdili do nich migranti za prácou, avšak menej organizovane, čo ekonomikám daných štátov nepostačovalo. Z týchto príčin vyvstala potreba aktívneho regrutovania pracovných síl v zahraničí.

V súčasnosti sú migranti z Ázie jednou z najrýchlejšie rastúcich etnických skupín v krajine, v roku 2006 predstavovali 33% všetkých prisťahovalcov. Dnes žije v Amerike viac ako 10 miliónov ľudí ázijského pôvodu. Napriek tomu že väčšina z nich prišla len v nedávno, môžeme ich už označiť za najúspešnejšiu etnickú skupinu.

Emigrácia z Veľkej Británie a Írska bola od roku 1815 – 1845 doménou hlavne farmárov, remeselníkov a mešťanov ktorí cestovali predovšetkým v rodinných skupinách. Počas jedného storočia, zámorský exodus spôsobil odchod 5,5 milióna Nemcov do USA. Celkový počet vysťahovalcov z Holandska do Severnej Ameriky, počas 17. a 18. storočia tvorilo asi 10 000 ľudí. Okolo 20 miliónov ľudí z Východnej Európy prišlo do USA pred rokom 1914. Z toho bolo asi 200 000 Rómov.

Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny boli koloniálne mocnosti konfrontované s imigráciou zo svojich bývalých kolónií. V rokoch 1940 – 1975 prišlo do Európy z kolónií asi 7 miliónov osôb európskeho pôvodu. O prisťahovalectve etnických menšín chýbajú presné údaje, navyše tu z časti narážame na silné premiešanie európskych a neeurópskych skupín. Isté je však že európski migranti mali početnú prevahu.

V prípade ekonomických efektov na emigračné krajiny je na prvom mieste pravdepodobne prílev príjmov z časti zárobkov, posielaných migrantmi domov (tzv. remitencie, remittances). Ich celková suma dosiahla v celosvetovom meradle v r. 2003 viac než 115 miliárd US dolárov. Vďaka remitencií môže byť táto suma u niektorých krajín nečakane vysoká, dokonca prevyšujúca celkový export štátu.

Migranti z Latinskej Ameriky a Karibiku odoslali v roku 2005 svojim rodinám 53,6 miliardy dolárov. Je to o 17% viac v porovnaní s rokom 2004. Tento nárast, prezentovaný Americkou rozvojovou bankou, stavia Latinskú Ameriku ako príjemcu finančných prostriedkov od krajanov v zahraničí na prvé miesto na svete. Peniaze emigrantov poslaných v období 2003 až 2005 ďaleko prevýšili súčet všetkých zahraničných investícií a zahraničnej pomoci v regióne.

Zdroje zámorskej migrácie v 19. storočí ležali – okrem Francúzska, ktorého sa masové emigrácie takmer nedotkli – až do konca osemdesiatych rokov v regiónoch, ktoré mali pri svojom smerovaní do priemyselného veku výrazný náskok. Hromadné zámorské vysťahovanie však vychádzalo v oblastiach západnej, strednej a severnej Európy len v nepatrnej miere z vlastných priemyselných centier, ktoré boli sami cieľom migrácie. Vysťahovalci pochádzali najmä z okrajových zón.

Termínom „migračná politika“ označujeme politiky smerujúce k priamej či nepriamej regulácii a koordinácii pohybu ľudí cez medzinárodné hranice (V prípade Európskej únie sa to týka jej vonkajších hraníc) a ich pobyte na území štátov, ktorými nie sú občanmi. Na migračnú politiku sa tiež vzťahuje regulácia a usmerňovanie legálnej migrácie, tak i riešenie problémov a prevencia voči nelegálnej migrácii (1). Imigračná politika predstavuje súbor migračných politík. Sú to politiky, ktorých cieľom je stanoviť, ktorí cudzinci a za akých podmienok sa môžu dlhodobo či trvalo usadiť v hostiteľskej krajine.

Fenomén zahraničnej migrácie je na počiatku 21. storočia typickým prejavom globalizačných procesov vo svete. Navyše význam zahraničnej migrácie evidentne rastie, rozmanitosť migračných tokov sa zvyšuje, migračné vzorce sa modifikujú, manažment migrácie a migračné politiky sa stále viac zdokonaľujú. Už dnes je jasné, že zahraničnú migráciu nemožno zastaviť, ale pri správnej a efektívnej regulácii prispieva k prosperite migrantov, zdrojových i cieľových krajín.

Ilegálne prisťahovalectvo možno charakterizovať ako nepovolený pobyt na území štátu iného, než je vlastná krajina pôvodu. Príčiny explózie ilegálnej migrácie bezprostredne spočívajú v silnej ekonomickej polarizácii sveta. Charakteristickou črtou krajín hospodárskej periférie je politická a ekonomická nestabilita, všestranne nízka životná úroveň, ale najmä nezvládnuteľný demografický vývoj, čo vytvára výbušné prostredie pre ďalšie konflikty na regionálnej i medzinárodnej úrovni.

Štáty Európskej únie sú dlhodobo jednými z hlavných cieľových regiónov migrantov z rôznych častí sveta. Migranti však pri vstupe do členských štátov Európskej únie nevyužívajú len legálneho postupu, ale vo veľkej miere prichádzajú nelegálne. Závažnosť nelegálnej migrácie je dôsledkom nielen jej rozsahu, ale tiež z jej väzieb na organizovaný zločin a sním spojené bezpečnostné riziká vrátane terorizmu. Rizikom ilegálnej migrácie nie je iba nezákonný zisk organizátorov, neľudské podmienky transportovaných, ale aj ekonomické a sociálne dopady tejto činnosti pre celú spoločnosť „hostiteľského“ štátu.

Počet ilegálnych prisťahovalcov v USA sa v súčasnosti odhaduje na 7-20 miliónov osôb. Najvyšší počet (57%) a to nielen legálnych, ale v tomto prípade aj ilegálnych prisťahovalcov prichádza z Mexika, ďalej potom zo Strednej a Južnej Ameriky. Rekordných 280 000 ilegálnych prisťahovalcov vyhostili vlani z územia USA, s odvolaním sa na údaje ministerstva pre vnútornú bezpečnosť USA. Rok predtým, teda v roku 2006, vyhostil spomínaný rezort, ktorý koordinuje opatrenia v boji proti terorizmu, 186 000 cudzincov, zdržiavajúcich sa nezákonne na americkom území.

Po určitom období pokoja, ktoré nasledovalo po ochorení Fidela Castra, začínajú Kubánci opäť utekať z ostrova. Ich cesta do Spojených štátov často zahŕňa obchádzku cez Mexiko. Od mája 2007 zaznamenala americká pobrežná stráž zvýšený počet ľudí, ktorí sa snažia na rozličných plavidlách odstať na Floridu. Americká pohraničná stráž takisto zaznamenala nárast počtu ľudí, ktorí sa snažia prekročiť hranicu s Mexikom.

V Spojených štátoch sa v súčasnosti nachádza 6 miliónov ilegálnych prisťahovalcov zo susedného Mexika. Každoročne sa ďalší milión ľudí snaží hranice prekročiť bez potrebných dokladov. Niektorí z nich sa na cestu za lepším životom vydávajú už po niekoľký raz. Nie vždy sa snaha o nelegálne prekročenie hranice vyplatí. Len v minulom roku zomrelo na hranici medzi Mexikom s Spojenými štátmi 473 osôb.

Do začiatku 20. storočia Mexiko poskytovalo len malé percento imigrantov. Mexická revolúcia v roku 1910 však vyhnala viacero ľudí na sever. Americká ekonomická depresia v roku 30. rokoch 20. storočia spôsobila veľkú nezamestnanosť. Zvýšil sa tak tlak na vyhostenie mexických pracovníkov a vláda dokonca prijala rôzne programy a opatrenia, ktoré tomu mali napomôcť. Niektorí Mexičania sa tak ochotne vzdali práce a odišli dobrovoľne, niektorí však boli násilne deportovaní do vlasti.

Koniec studenej vojny znamenal pre európsku migráciu a migračnú politiku dôležitý predel. Rozhodujúce v tomto ohľade neboli len migračné pohyby samotné, ale zároveň ich prezentácia vo verejných a politických diskusiách. Európa náhle stojí pred rastúcim migračným tlakom, prichádzajúcim teraz už nielen z juhu, ale tiež z východu. Sledovanie tejto migrácie, rôzne projekcie a predstavy určovali na konci 20. storočia migračnú politiku Európy. Vznik vnútorného trhu bez akýchkoľvek hraničných obmedzení šiel ruka v ruke so spoločným uzatváraním „pevnosti Európa“ voči nežiaducemu prisťahovalectvu zvonka.

Počet obyvateľov Kanady každoročne stúpa a veľkou mierou tomu prispieva práve imigrácia. Podľa štatistických údajov tvorili imigranti dve tretiny prírastku obyvateľstva v roku 2005. Pre porovnanie: v Spojených štátoch je to len 38%. Kanada je jedinou krajinou na svete s aktívnou prisťahovaleckou politikou. Multikulturalizmus považuje za jeden zo svojich najvýznamnejších a najcharakteristickejších znakov.

V Európe, v období ranného novoveku sa na veľké vzdialenosti presúvali po vode a po súši najrôznejšie skupiny dočasných migrantov a aj tých, ktorí boli na cestách trvalo. Niektorí sa sťahovali za zárobkom, napríklad architekti, umelci, technický špecialisti, sezónni pracovníci či kupci, ktorí sa zo svojich ciest za obchodom vracali do trvalého bydliska. Okrem iného tu boli ľudia, ktorí sa túlali za prácou a nemali stály domov a konečne príslušníci „potulných živností“, kam patrili vojaci, námorníci, zamestnanci koloniálnej správy a mnoho ďalších. Iní sa zúčastňovali osídľovacích kampaní v Prusku a v habsburskej podunajskej monarchii, alebo sa usadzovali ako kolonisti v Rusku za vlády Kataríny II.

Migračné pohyby, smerujúce do Európy po ukončení hromadných presunov povojnového obdobia, prichádzali vo vzájomne sa prekrývajúcich vlnách a z rôznych krajín smerovali do rôznych cieľových oblastí. V prípade koloniálnych národov zasiahnutých dekolonizačným procesom prevažovala s počiatku reemigrácia Európanov a imigrácia osôb mimoeurópskeho pôvodu zo zámorských teritórií, ktoré získali, alebo si získali vlastnú slobodu.

Nárast populácie v Maroku a Maghrebe (Arabský výraz pre západ; označenie západných častí arabskoislamského sveta v severnej Afrike, najmä Maroka, Alžírska a Tuniska) po roku 1974 prináša tiež zmeny rodinnej štruktúry (napr. vyššia pôrodnosť) a opätovné spájanie rodín. Napríklad z 1,4 milióna Maghrebčanov roku 1974 sa po 25 rokoch ich počet viac ako zdvojnásobil. Významná časť tejto migrácie pritom zmizla po príchode do novej krajiny zo štatistík, keď sa naturalizovali a získali novú štátnu príslušnosť.