Spiritualita Matky Terézie úzko súvisí s jej detstvom a dospievaním, kedy boli v rodinnom kruhu položené základy jej hlbokej viery a lásky k Bohu. Celý svoj život prežila v chudobe, láske a pomoci núdznym, ktorí sa jej za pomoc nemali ako odvďačiť. Táto skromná žena začala veľké dielo lásky, ktoré pokračuje dodnes aj po jej smrti.

Detstvo a dospievanie

Matka Terézia sa narodila 26.augusta 1910 v Skopje, hlavnom meste Macedónska. Nasledujúci deň bola pokrstená ako Agnes Gonhxa Bojaxhiová v Kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Jej rodičia, Nikollë a Dranafile Bojaxhiu, boli albánskeho pôvodu. Jej otec, Nikollë Bojaxhiu, bol podnikateľ, ktorý pracoval ako stavebný dodávateľ, dodávateľ liekov a ďalšieho tovaru.

Štedrosti a láske sa Agnes Gonhxa učila od svojho otca, ktorý bol veľmi zámožný človek a pritom nezištne rozdával chudobným vo svojom okolí jedlo a peniaze. Vychovával ju v duchu nezištnej pomoci druhým: „Dcérka moja, neber a neprijímaj žiadny kúsok chleba, ak z neho nedostanú iní!“ Píše Gjergi.

Základy hlbokej viery sa formovali u malej Agnes už počas detstva. Rodina Bojaxhiovcov bola hlboko veriaca. Otec Nikollë bol aktívnym členom spoločenstva v miestnom kostole rovnako ako v miestnej politike, kde bojoval za nezávislosť Albánska. Keď mala Agnes 8 rokov, jej otca na politickej ceste otrávili. Po jeho smrti sa Agnes mimoriadne zblížila so svojou matkou, ktorá do nej vštepila pevné puto ku charite.

V 7. rokoch nastúpila na cirkevnú základnú školu v Skopje a na strednú školu chodila už na štátnu. Bola veľmi inteligentná a poslušná. Popri štúdiu sa angažovala aj vo farskom živote. Spievala v zbore, recitovala básne vo farskom aj mestskom divadle, písala básne a hrala na mandolíne. Už od 12 rokov pociťovala túžbu pomáhať chudobným. Za svoje povolanie sa modlila 6 rokov, píše Gjergi.

Dospelosť

Agnes Gonxha mala len 18 rokov, keď sa definitívne rozhodla opustiť svoju rodinu a stať sa misionárkou. 26.8.1928 odišla zo Skopje do sídla írskej kongregácie Sestier Loreta v Rathfarhame. Dva mesiace strávené v Rathfarhame využila na štúdium angličtiny a nadviazanie kontaktov so životom kongregácie, do ktorej chcela vstúpiť. Po 2 mesiacoch odcestovala do Kalkaty a odtiaľ do Darjeelingu v Indii, kde žila 2 roky.

V Darjeelingu absolvovala postulát (obdobie prípravy na noviciát) a noviciát (príprava na rehoľný život a misijnú činnosť) spolu s priateľkou Máriou Magdalénou, kde prijala rehoľné meno Terézia podľa sv. Terézie z Lisieux. 23.mája 1931 zložila prvé dočasné sľuby. Po noviciáte sa venovala ošetrovaniu a pomoci chorým, čo ju napĺňalo šťastím.

Po ošetrovaní chorých Matka Terézia dvadsať rokov učila v kolégiu Santa Maria v Kalkate, kde istý čas pôsobila aj ako riaditeľka. V kolégiu učila dievčatá zo stredných i vyšších vrstiev.

Misionárky lásky (1949-1997)

Po dvadsiatich rokoch v Indii, roku 1948, Matka Tereza nadviazala kontakt s tými najchudobnejšími. Cestou vo vlaku do Darjeelingu na duchovné cvičenia 10.júla 1946 začula hlas Boha, bolo to povolanie o povolaní. „Mám opustiť kláštor loretánskych sestier, aby som mohla slobodným spôsobom, celým svojím životom slúžiť chudobným ľuďom“. Po skončení duchovných cvičení sa o tomto povolaní zdôverila so svojimi sestrami a matkou predstavenou : „ Rozhodla som sa opustiť kongregáciu, aby som mohla slobodnejšie slúžiť najchudobnejším z chudobných!“ V čase, keď sa Matka Tereza rozhodla pre službu najchudobnejším bola situácia v Indii komplikovaná a Rím sa bránil vzniku veľkého množstva nových reholí. Po dlhšom čase sa však našlo riešenie, ktorým bola exklaustrácia (osobitné povolenie, aby mohol rehoľník žiť mimo kláštora). Matka Tereza tak mohla bývať a pracovať mimo kláštora a komunity, ale bola stále podriadená biskupovi a právne patrila do kongregácie. Svoje nové poslanie začala prácou s chudobnými deťmi. Stala sa ich učiteľkou, matkou, pomáhala im naučiť sa základom hygieny i správania. Už v roku 1949 jej poslanie oslovilo ďalšie ženy, kedy

Matka Terézia povedala: „V roku 1949 začali prichádzať prvé povolania. Prvých desať dievčat, ktoré sa prihlásili, boli moje žiačky zo školy, kde som predtým učila.“

Aj keď bola Matka Tereza stále členkou kongregácie sestier, v srdci už mala stanovy pre jej budúcu komunitu. Stanovy jej pomohli upraviť do finálnej podoby bratia jezuiti Julien Henry a Van Exem, belgickí misionári. Po preštudovaní si a opravách malých chýb sa misionári zjednotili na hodnotení: „Je tu duch Evanjelia, Boží prst!“ Vďaka odporúčaniu arcibiskupa Pereiru Rím schválil systém novej rehoľnej spoločnosti, ktorá niesla meno „Misionárky lásky“ 7.októbra 1950, v deň sviatku Ružencovej Panny Márie. V čase jej založenia tvorilo spoločenstvo sestier 12 misionárok. V roku 1965 Kongregácia pre Inštitúty zasväteného života povýšila Kongregáciu misionárok lásky do hodnosti komunity pápežského práva. V tomto období sa kongregácia rozrástla na 300 sestier. V tomto čase sa Misionárky lásky venovali vyučovaniu chudobných detí a starostlivosti o chudobných a chorých ľudí. V roku 1955 otvorili prvý dom pre opustené deti a siroty. Pre umierajúcich bol v roku 1952 otvorený dom Nirmal Hriday, blízko svätyne bohyne Kali, v dome pre pútnikov. Ich ciele boli úspešné až natoľko, že do roku 1969 Misionárky lásky otvorili celkovo 15 domov pre zomierajúcich, z toho 12 v Indii a 3 za jej hranicami.

Veľmi ťažkým bojom, ktorý si sestry zvolili, bol boj proti malomocenstvu, ktorý započali v r. 1957. Matka Tereza sa o tomto vyjadrila: „Je veľmi ťažké presvedčiť obyvateľov Indie, že Boh neodsúdil ľudí na utrpenie.. Preto sme tiež pociťovali potrebu vytvoriť pre nich neveľké dedinky, kde by mohli pokojne žiť, pracovať a zakladať vlastné rodiny.“ Misionárky lásky nestagnovali, ale neustále sa posúvali ďalej a riešili mnohé ďalšie problémy. Matka Tereza bojovala aj proti interrupcii, ktorá : „V dnešnom svete je najväčším ohrozením pokoja“. Trápila ju aj samota starých ľudí, samovraždy, prostitúcia, narkománia a AIDS. Matka Tereza hovorievala: „Chorí na AIDS sú ľudia, sú to moji bratia a sestry. Našou úlohou je milovať ľudí a odpúšťať všetkým z celého srdca. Títo ľudia veľmi trpia z dôvodu nevyliečiteľnej choroby.“

Veľa druhov služieb blížnym, ktorým sa venovali Misionárky lásky vyústili do toho, že Matka Tereza založila rôzne odvetvia svojej kongregácie. Vznikli sestry misionárky lásky (1950), bratia misionári lásky (1963), medzinárodná spoločnosť zvaná Spolupracovníci Matky Terézie (1969), misionárky lásky, kontemplačná vetva (1976), bratia Božieho slova, mužská vetva- kňazi (1977), to všetko pre dokonalejší spôsob evanjelizácie chudobných ľudí. Dnes sú Misionárky lásky rozšírené po celom svete, kde láskou k blížnym a pomocou núdznym svedčia o Božej láske. Matka Terézia charakterizovala svoj život a dielo slovami: „Som si vedomá, že sme maličkou kvapkou v oceáne chudoby a utrpenia, ale ak by nebolo ani tej kvapky, ľudské utrpenie a chudoba by boli ešte väčšie.“

Použitá literatúra

Odporúčané weby