Začiatky formovania teoretických základov ochrany prírody spadajú do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy došlo k prudkému rozvoju ekológie a teórie systémov. Geografia začala skúmať krajinu na systémovej prírodovedeckej úrovni, k čomu úspešne využila poznatky geológie, geomorfológie, klimatológie, hydrológie, pedológie a celého radu biologických disciplín. Vznikla ekológia krajiny, ako aplikovaná vedná disciplína, ktorej objektom sa stala krajina ako prírodný jav.

V geografii sa dostávajú do popredia otázky ekológie človeka, vzájomného vzťahu človeka a prírody a rozširuje sa používanie ekologických meradiel hodnotenia.

Od sedemdesiatych rokov minulého storočia sa obsah ochrany prírody rozšíril o medzinárodnú spoluprácu v oblasti ochrany prírody, krajiny a životného prostredia človeka. Z koncepčného hľadiska v tejto etape ochrana prírody sa rozšírila o teoreticko-metodologickú činnosť, ktorej úlohou je koncipovať vedecké základy praktickej ochrany prírody (náuky o ochrane prírody).

Predmetom (objektom záujmu) ochrany prírody je „príroda“ so všetkou rozmanitosťou životných foriem, podmienených geochemickými cyklami, ktorá je v neustálom dynamickom vývoji a na ktorú priamo a nepriamo pôsobia antropogénne vplyvy.

Svetová stratégia ochrany prírody definuje tri hlavné strategické ciele:

  • zachovanie základných ekologických procesov a životodárnych systémov, od ktorých závisí prežitie ľudstva a trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti
  • záchrana biologickej diverzity (dôraz na organické prírodné zdroje)
  • zabezpečenie trvalo udržateľného a ekologicky optimálneho (racionálneho) využívania druhov a ekosystémov

Legislatívne  zabezpečenie ochrany prírody

Ústava a ústavné zákony Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky, ako najvyšší právny predpis, ustanovuje právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva. Každý má právo na priaznivé životné prostredie a na včasné a úplné informácie o jeho stave a o príčinách a následkoch tohto stavu. Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo.

Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky. Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné prostredie. Hospodárstvo Slovenskej republiky sa podľa Ústavy zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.

Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Zákon o životnom prostredí

Zákon o životnom prostredí číslo 17 z 5. decembra 1991 v znení neskorších doplnkov vymedzuje základné pojmy a ustanovuje základné zásady ochrany životného prostredia a povinnosti právnických a fyzických osôb pri ochrane a zlepšovaní stavu životného prostredia a pri využívaní prírodných zdrojov. Vychádza pritom z princípu trvalo udržateľného rozvoja.

Zákon definuje základné pojmy: životné prostredie, ekosystém, ekologická stabilita, únosné zaťaženie územia, trvalo udržateľný rozvoj, prírodné zdroje, znečisťovanie a poškodzovanie životného prostredia, ochrana životného prostredia, ekologická ujma.

Jednou zo zásad ochrany životného prostredia je, že územie nesmie byť zaťažované ľudskou činnosťou nad mieru únosného zaťaženia.

Zákon o ochrane prírody a krajiny

Národná rada Slovenskej republiky sa dňa 25. júna 2002 uzniesla na zákone číslo 543 o ochrane prírody a krajiny, s účinnosťou od 1. januára 2003. Zákon sa člení na 9 častí a 106 paragrafov. Tretia časť sa člení na štyri hlavy.

Zákon upravuje pôsobnosť orgánov štátnej správy a obcí, ako aj práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri ochrane prírody a krajiny s cieľom prispieť k zachovaniu rozmanitosti podmienok a foriem života na Zemi, utvárať podmienky na trvalé udržiavanie, obnovovanie a racionálne využívanie prírodných zdrojov, záchranu prírodného dedičstva, charakteristického vzhľadu krajiny a na dosiahnutie a udržanie ekologickej stability.

Ochranou prírody a krajiny sa rozumie obmedzovanie zásahov, ktoré môžu ohroziť, poškodiť alebo zničiť podmienky a formy života, prírodné dedičstvo, vzhľad krajiny, znížiť jej ekologickú stabilitu, ako aj odstraňovanie následkov takých zásahov. Ochranou prírody sa rozumie aj starostlivosť o ekosystémy.

Zákon definuje tieto základné pojmy: územný systém ekologickej stability, zložky ekosystémov, významný krajinný prvok, biocentrum ekosystému, biokoridor, interakčný prvok, mokraď, voľne rastúca rastlina, voľne žijúci živočích, jedinec rastliny alebo živočícha určitého druhu, chov, drevina rastúca mimo lesa, genofond, biotop, osobitne chránená časť prírody a krajiny, sťahovavý druh, nepôvodný druh, biotop, biotop európskeho významu, biotop národného významu, prioritný biotop, stav biotopu, biotop druhu, druh európskeho významu, druh národného významu, prioritný druh, stav druhu, lokalita, vybrané domestifikované živočíchy, živočích, ktorý unikol, uzatvorený objekt.

V druhej časti zákon určuje všeobecnú ochranu prírody a krajiny.

Tretia časť určuje osobitnú ochranu prírody a krajiny. V tejto časti zákon určil päť stupňov územnej ochrany prírody a krajiny. Druhý až piaty stupeň sa vzťahuje na 7 kategórií chránených území: chránenú krajinnú oblasť, národný park, chránený areál, prírodnú rezerváciu, prírodnú pamiatku, chránený krajinný prvok a chránené vtáčie územie.

Jaskyne a prírodné vodopády sú prírodnými pamiatkami.

Chránené územia možno na základe stavu biotopov členiť najviac na štyri zóny, ak je to potrebné na zabezpečenie starostlivosti o ne. Zóny sa vymedzujú a odstupňujú podľa povahy prírodných hodnôt v nich tak, aby piaty stupeň ochrany bol určený v zóne A, štvrtý stupeň ochrany v zóne B, tretí stupeň ochrany v zóne C a druhý stupeň ochrany v zóne D. Tým sú dané diferencované podmienky manažmentu. Vymedzenie jednotlivých zón ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom.

Druhovou ochranou podľa zákona sa rozumie osobitná ochrana druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín. Zariadeniami na záchranu chránených rastlín a chránených živočíchov sú botanické záhrady, arboréta, chovné stanice, rehabilitačné stanice, záchytné strediská. Stálym zariadením na držbu živočíchov a ich chov v ľudskej opatere na účel ich vystavovania verejnosti najmenej sedem dní v roku je zoologická záhrada.

V samostatnej hlave zákon ustanovil aj ochranu drevín.

V štvrtej až ôsmej časti zákon podrobne špecifikuje dokumentáciu ochrany prírody a krajiny, určuje orgány ochrany prírody, ich pôsobnosť a stráž prírody, určuje postup konania, zodpovednosť za porušenie povinností na úseku ochrany prírody a krajiny a náhradu škody spôsobenej živočíchmi. Deviata časť je venovaná spoločným, prechodným a záverečným ustanoveniam.

Zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie

Účelom zákona NR SR Číslo 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je upraviť postup pri komplexnom odbornom a verejnom posudzovaní pripravovaných stavieb, zariadení a iných činností určených zákonom pred rozhodnutím o ich povolení podľa osobitných predpisov. Zákon upravuje postup aj pri hodnotení návrhov niektorých rozvojových koncepcií a hodnotenie návrhov niektorých všeobecne záväzných právnych predpisov z hľadiska ich predpokladaného vplyvu na životné prostredie.

Kategórie ochrany prírody a krajiny na Slovensku

10 kategórií chránených území a prírodných výtvorov: Chránená krajinná oblasť (CHKO), Národný park (NP), Prírodná rezervácia - PR (NPR), Prírodná pamiatka - PP, Chránený areál (CHA), Chránená rastlina (CHR), Chránený živočích (CHŽ), Chránený nerast (CHN), Chránený strom (CHS)

Biosférické rezervácie (UNESCO): Slovenský kras (1977), Poľana (1990), Tatry (1992), Východné Karpaty (1992)

Medzinárodne významné mokrade: Niva Moravy (v CHKO Záhorie), NPR Parížske močiare, NPR Senné – rybníky, NPR Šúr, Latorica (CHKO Latorica), Dunajské luhy (CHKO), Mokrade Turca, Mokrade Oravskej kotliny, Rieka Orava a jej prítoky, Alúvium Rudavy, Poiplie

Národný park: 3. stupeň ochrany, pôvodná málo narušená príroda s veľkým významom pre vedu, rekreáciu a oddych; TANAP (1949), Pieniny (1967), NAPANT (1978), Slovenský raj (1988), Malá Fatra (1988), Poloniny (1997), Muránska planina (1997), Slovenský kras (2002), Veľká Fatra (2002)

Chránená krajinná oblasť: 2. stupeň ochrany, hospodárska činnosť sa môže uskutočňovať tak, aby sa nenarušil celkový ráz územia; Vihorlat, Malé Karpaty, Východné Karpaty, Horná Orava, Biele Karpaty, Štiavnické vrchy, Poľana, Kysuce, Ponitrie, Záhorie, Strážovské vrchy, Cerová vrchovina, Latorica, Dunajské luhy

Chránený areál: 4. stupeň, historické parky (Dolná Krupá, Markušovce, Tovarníky, Jelenská gaštanica) a parky (Báb, Kapušany, Topoľčianky, Hubice, Michalovce), výskyt vzácnych drevín

Prírodná rezervácia (Národná prírodná rezervácia): 5., územia s pôvodnou alebo málo narušenou prírodou, ktoré sú často prirodzeným rezervoárom genofondu, významných chránených rastlín a živočíchov (PR Bacúšska jelšina, Mačiansky háj, Poniklecová lúčka, NPR Badínsky prales, Čenkovská lesostep, Kokošovská dubina), skalné formy (PR Gerlachovské skaly, Hajnáčsky hradný vrch, Szabóova skala, Domické škrapy, Oblík, Vernárska tiesňava)

Prírodná pamiatka: menšia rozloha, formy reliéfu (jaskyne s dĺžkou viac ako 3 m, priepasti s viac ako 5 m hĺbkou, prírodné vodopády so skalnými stupňami nad 1 m), skalné formy (Hričovská skalná ihla, Sninský kameň, Balvan pri Maši, Andezitové skalné more), prielomy (Belánky, Muráňky, Kraľoviansky meander), travertínové formy reliéfu (Rojkovská travertínová kopa, Travertíny na Lúčkach, Gánovské travertíny I a II), jazerá, časti vodných tokov, ramená riek a význačné pramene...

Chránené rastliny: Červený zoznam papraďorastov a semenných rastlín Slovenska; napr. poniklec, snežienka jarná, soldanelka, kavyľ a i.

Chránené živočíchy: bezstavovce, hmyz, kôrovce, ulitníky, stavovce napr. salamandra škvrnitá, mloky, korytnačka bahenná, zmijovec hladký, ježko, piskor

Chránené nerasty: opál, živec, a i.

Chránené stromy: historický a sentimentálny význam; lipa Mateja Korvína (Bojnice), Pieninské lipy (Červený kláštor), Rákoczyho lipy (Zborov), 700-ročný dub (Dubinné), Chlmecká moruša, topole v parku Strážske, Jasovské topole