Bakalárska práca sa v prvej časti zaoberá hlavnými zložkami prírodného prostredia Tatranského národného parku, čo napomáha k lepšiemu pochopeniu jednotlivých vzťahov a väzieb medzi geológiou, reliéfom, klímou, pôdami a vegetáciou.

Súčasné zloženie vegetácie je v skutočnosti odrazom vývojových podmienok, ktoré v danom území existovali v minulosti. A preto ak chceme pochopiť jej súčasný charakter, mali by sme poznať všetky faktory, ktoré na ňu v priebehu jednotlivých historických období pôsobili. Po skončení ľadových dôb, išlo predovšetkým o klimatické zmeny, oteplenie a zvlhčenie podnebia, ktoré menili charakter a druhové zloženie vegetácie, avšak v posldnom tisícročí to bol hlavne človek a jeho aktivity, vtláčajúce rastlinstvu a tatranskej krajine jeho súčasnú podobu.

V predkladanej práci je venovaná časť taktiež škodám zapríčineným silnými padavými vetrami, ktoré sú bežným fenoménom nepravidelne sa vyskytujúcim v tejto oblasti. Násladne analyzujeme ich príčiny, následky a možnosti budúcej obnovy.

Kľúčové slová: prírodné zložky, vegetácia v holocéne, pastierstvo, lokálne vetry - bóra, drevinové zloženie lesov, zonácia

Úvod

Tatry a ich predpolie boli dlhé roky a stále sú územím, ktoré je stredobodom pozornosti rôznych vedeckých výskumov a pozorovaní rozmanitých vedných disciplín. Tento zvýšený záujem o Tatry je spôsobený predovšetkým jedinečnosťou či už ich geologickej stavby, výrazného glaciálneho reliéfu, ktorý nenájdeme v takom rozsahu v žiadnom inom pohorí na Slovensku, ako aj špecifikami fauny a flóry, ktorá sa tu vyvinula v dôsledku masívnosti a nadmorskej výšky Tatier.

Samotné Tatry, oblasť Popradskej kotliny ako aj ostatné územia lemujúce toto horstvo boli od dávnych dôb využívané a pretvárané domácim obyvateľstvom. V prvých fázach osídľovania boli ľudskou činnosťou ovplyvnené predovšetkým kotlinové a podhorské oblasti, avšak s rastom populácie a s novými spôsobmi využívania zeme boli v čoraz väčšej miere zasiahnuté ľudskou činnosťou aj vyššie položené priestory. Človek hľadal stále nové a efektívnejšie spôsoby ako pretvárať prírodnú krajinu na kultúrnu, a tak prispôsoboval stále väčšie plochy svojim predstavám. Keďže v minulosti sa lokálne obyvateľstvo živilo predovšetkým poľnohospodárstvom, s rastom populácie rástli aj nároky na priestor a na novú poľnohospodársku pôdu. Za týmto účelom boli odstraňované veľké plochy lesa či už v podhorských oblastiach alebo v okolí hornej hranice lesa za účelom rozširovania pasienkov pre domáce zvieratá.

Avšak až na začiatku minulého storočia si začal človek pomaly uvedomovať hodnotu samotnej prírody a postupne meniť svoj postoj k nej. Tieto snahy vyvrcholili v roku 1948 a premietli sa vo forme vyhlásenia prvého národného parku na Slovensku s cieľom chrániť jeho vzácne ale krehké ekosystémy, ktoré boli v tej dobe už silne ovplyvnené a pretvorené človekom. Ak hlavným cieľom národného parku je ochrana prírody, tak nevyhnutným predpokladom na jeho dosiahnutie je čo najlepšie poznanie všetkých jeho prvkov a ich vzájomných vzťahov - z ktorých jedným je vegetácia. Poznanie jej minulého vývoja a hľadanie optimálneho zastúpenia drevín a ich priestorového rozšírenia môže výrazne prispieť k vytvoreniu vysoko stabilného ekosystému zodpovedajúceho súčasným stanovištným podmienkam.

Pre riešenie bakalárskej práce sme zvolili celé územie Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma ako priestoru, ktorého súčasnú podobu formovali približne rovnaké vonkajšie faktory, predovšetkým však činnosť človeka a jeho socioekonomické aktivity.  

Predkladaná práca si kladie za cieľ:

  • vypracovať komplexnú fyzickogeografickú charakteristiku riešeného územia, pre širšie pochopenie vzájomných vzťahov medzi jednotlivými komponentmi krajiny
  • stručne zhrnúť vývoj vegetácie v dôsledku klimatických zmien v minulosti a prezentovať hlavné faktory, ktoré pôsobili v posledných storočiach a dali jej súčasnú podobu
  • zhodnotiť rozsah a príčiny veternej kalamity z 19. novembra 2004
  • analyzovať zmeny v krajine a možnosti ďalšieho postupu pri revitalizácii územia

Metodika práce

Hranice záujmového územia sú určené hranicami Tatranského národného praku a jeho ochranného pásma, avšak v niektorých prípadoch sa študované materiály nezaoberali samotným územím, ale rozličné témy boli zamerané napr. podľa geomorfologických celkov alebo sa tiež vzťahovali na oblasť Tatier, ktorá nebola presne vyhraničená. Z tohto dôvodu bolo preto potrebné v niektorých prípadoch generalizovať získané údaje a aplikovať ich na zvolené územie.

Predložená práca je rozdelená na dve časti.
V prvej časti sa práca venuje komplexnej fyzickogeografickej charakteristike územia a snaží sa v dostatočnom rozsahu rozobrať jednotlivé krajinné zložky, pre lepšie pochopenie vzájomných vzťahov a väzieb v oblasti. Hlavnými podkladmi pre spracovanie tejto časti boli textové práce, jednotlivé monografie venujúce sa Tatranskému národnému parku a Tatrám, doplnené o mapové podklady ATLAS KRAJINY SR (2002) a ATLAS SSR (1980).

Keďže cieľom predkladanej práce neboli grafické výstupy ani spracovanie údajov v prostredí GIS, ťažisko spočívalo v štúdiu dostupnej literatúry týkajúcej sa zmien vegetačnej pokrývky či už v ďalekej alebo blízkej minulosti. Spodnou hranicou, od ktorej sme sa odrážali bol koniec ľadových dôb a teda obdobie holocénu. Z hľadiska súčasného stavu vegetácie nemalo význam ísť hlbšie do minulosti, keďže jej súčasný stav je odrazom predovšetkým klimatických zmien v holocéne ako aj vplyvu ľudských aktivít zhruba od 12 – 13 storočia. Pre túto časť boli spracované predovšetkým práce venované osídľovaniu podtatranských oblastí a pastierstva ako najvýznamnejšej činnosti, ktorá pôsobila na zmeny vegetačnej pokrývky.

V konečnom dôsledku sme sa venovali zmenám vegetačnej pokrývky v dôsledku vetrových kalamít a predovšetkým kalamity z 19. novembra 2004. Keďže táto udalosť je relatívne čerstvá, väčšina dostupnej literatúry či už textových materiálov, leteckých snímok alebo tematických máp je v súčasnosti dostupná len v elektronickej podobe na rôznych serveroch zaoberajúcich sa danou problematikou. Ide predovšetkým o internetové stránky správy Tatranského národného parku a Štátnych lesov Tatranského národného parku.

Prehľad a zhodnotenie literatúry

Tatry predstavujú územie, ktorému bola venovaná asi najväčšia pozornosť, čomu zodpovedá aj množstvo odbornej literatúry, ktorá je venovaná tejto oblasti. Pre oblasť Tatier ale aj pre ich menšie územia bolo spracovaných niekoľko monografických diel, ale najväčším prínosom a zdrojom vedeckých poznatkov o riešenom území sú zborníky prác o Tatranskom národnom parku. Tieto zborníky vychádzajú každoročne od roku 1967 a väčšinou sú delené na tematické časti ako lesníctvo, botanika, zoológia, história, ochrana prírody, národopis alebo umenie, pričom nie každé číslo sa venuje vždy všetkým týmto témam. Najviac vedeckých prác sa však venuje problematike lesníctva a botaniky.

Samotnej fyzickogeografickej charakteristike územia sa venuje monotematické 15. číslo z roku 1973, ktoré je celé venované jednotlivým komponentom krajiny - geologickému vývoju a stavbe, reliéfu, pôdnym pomerom, hydrológii a klimatickým charakteristikám. Táto práca však vôbec nerieši otázku vegetácie.

Ďalším dielom, ktoré sa podrobne zaoberá fyzickogeografickou charakteristikou územia je monografia venovaná Tatrám od VOLOŠČUK a kol. 1994. Táto publikácia tiež podrobne rozoberá jednotlivé prvky krajiny, s tým, že je v nej oproti predchádzajúcemu dielu charakterizovaná aj vegetácia a rastlinstvo.

Taktiež PLESNÍK (1971) vo svojej monografii o hornej hranici lesa venuje značnú časť samotnej fyzickogeografickej charakteristike územia so zameraním na Vysoké a Belianske Tatry.

Textové podklady o fyzickogeografických charakteristikách boli konfrontované a porovnávané s mapami v ATLASE KRAJINY SR (2002), ATLASE SSR (1980).

Vývojom vegetácie v holocéne sa venuje niekoľko článkov či už v samotných zborníkoch o Tatranskom národnom parku či už FUTÁK (1975b), ktorý sa nezameriava len na samotný holocén ale objasňuje aj vývojové tendencie počas ľadových a medziľadových dôb, ďalej je to časť venovaná vývoju prírody v štvrtohorách v už spomenutej monografii Tatranský národný park - biosférická rezervácia od VOLOŠČUK a kol. (1994).

FUTÁK (1975a) sa tiež venuje fytogeografickému členeniu Tatier a zastúpeniu jednotlivých rastlinných druhov vo fytogeografických okresoch. Následne sú mapy fytogeografického členenia publikované aj v  ATLASE SSR (1980).

Celkovým vývojom prírody v kvartéri sa venuje aj LOŽEK (1973), ktorý spracoval charakteristiku vývoja jednotlivých krajinných zložiek, nie len vegetácie. Táto práca síce nespracováva špeciálne územie Tatier, ale podáva široký pohľad na celkový ráz krajiny v pleistocéne a holocéne.
O obraze a spôsobe života obyvateľov tatranskej oblasti pojednáva napríklad BOHUŠ (1972) v zborníku prác o Tatranskom národnom parku, ktorý rozoberá historický vývoj Tatier z pohľadu autochtónneho obyvateľstva, jeho zvykov a socio-ekonomických aktivitách v priestore. Tejto téme sa venuje tiež OLEJNÍK, v tom istom ročníku zborníka.

Rozsiahla časť o osídľovaní a histórii Tatier je zahrnutá v spomínanej monografii VOLOŠČUK a kol. (1994), v časti Človek a príroda, kde je podrobne popísané osídľovanie územia, urbanizácia ako aj využívanie prírodných zdrojov a ďalšie témy.

Samotným pastierstvom a jeho aktivitami, ktoré sa najväčšou mierou a najnegatívnejšie odrazilo na vegetácii Tatier sa venuje viacero článkov či už priamo, alebo nepriamo pri odstraňovaní následkov. Najrozsiahlejšou prácou o pastierstve je dielo poľskej autorky, Holub-Paczewicowa (1931) z prvej polovice minulého storočia, ktoré je značne staré, avšak svojim rozsahom a hĺbkou rozobratej problematiky sa stalo zdrojom čerpania poznatkov a informácií pre väčšinu autorov zaoberajúcich sa pastierstvom a jeho vplyvom na vegetáciu v Tatrách.

Pastierstvom sa zaoberá tiež PLESNÍK (1971), ktorý ho vníma z pohľadu najvýznamnejšieho faktora pri znižovaní hornej hranice lesa v minulosti. Autor v diele rozoberá tiež jeho odlišné prejavy a rozmer v jednotlivých častiach Tatier, napr. príčiny a dôsledky rozsahu pasienkov v Belianskych a Vysokých Tatrách. Táto problematika je riešená aj v diele VOLOŠČUK a kol. (1994), kde sa ňou zaoberá BOHUŠ.

Z trocha iného pohľadu je táto problematika rozobratá v článku HARVAN (1965), ktorý sa zaoberá obmedzovaním a riešením pastvy v rokoch po vyhlásení Tatranského národného parku. V tomto článku máme priloženú aj prehľadnú mapu s areálmi, ktoré boli spásané v minulosti a pri založení TANAP-u.

Niektoré články napr. ŠMARDA, LAZEBNÍČEK, ODLOŽILÍKOVIA (1957) sa zase zaoberajú škodami spôsobenými pasením na kosodrevine a smrekových porastoch, ich prejavmi a rozsahom na jednotlivých lokalitách.

Veľmi špecifickým článkom je príspevok BOHUŠ (1986) v zborníku prác o TANAP-e, ktorý sa zaoberá charakteristikami a stavom lesov koncom 19. storočia, čiže v období vzniku prvých lesných hospodárskych plánov a teda aj prvých ucelenejších zdrojov informácií o kvalite a charaktere lesných porastov z toho obdobia.

Najvýznamnejším dielom o hornej hranici lesa je knižná monografia PLESNÍK (1971), ktorá podrobne rozoberá jednotlivé teoretické otázky týkajúce sa daného pojmu, venuje sa jednotlivým činiteľom vplývajúcim na jej priebeh ako aj typom hornej hranice lesa a samozrejme autor rieši aj problematiku jej rekonštrukcie v jednotlivých oblastiach Tatier.

Mapové výstupy znázorňujúce priebeh hornej hranice lesa autor (PLESNÍK) z časti publikoval v predošlej publikácii, avšak farebné mapy boli následne publikované v ATLASE SSR (1980).

S otázkou hornej hranice lesa sa stretávame tiež v monografii VOLOŠČUK a kol. (1994), avšak v tejto publikácii sa autor zaoberá predovšetkým vplyvom pastierstva na jej priebeh a neanalyzuje ostatné faktory.

Niektoré práce SOMORA (1967) zase riešia otázku obnovy hornej hranice lesa spätným zalesňovaním plôch, kde sa v minulosti nachádzali porasty kosodreviny alebo zapojený les.

V zborníkoch prác o Tatranskom národnom parku sa ďalej stretávame s množstvom prác z oblasti lesníctva ale aj botaniky, ktoré sa zaoberajú jednotlivými skupinami lesných typov ako aj samotným rozšírením jednotlivých hlavných druhov drevín. HRANČINSKÝ (1977) rieši otázku rozšírenia jednotlivých lesných spoločenstiev a ich zmeny v čase, ako aj výskyt a rozšírenie 5 hlavných drevín - smreka, borovice lesnej, borovice limby, kosodreviny a buka. SOMORA (1962) sa zase venuje lipe veľkolistej (Tilia platyphyllos), baze čiernej (Sambucus nigra), svíbu krvavému (Swida sanguinea), ruži šípovej (Rosa canina) a rešetliaku prečisťujúcemu (Rhamnus cathartica).

SOMORA (1961) sa zaoberá najvyšším lokalitami výskytu niektorých drevín a ich  extrémnymi stanovištnými podmienkami, predovšetkým javorom horským (Acer pseudoplatanus), jelšou sivou (Alnus incana), topoľom osikovým (Populus tremula), borovicou horskou (Pinus mugo) a lieskou obyčajnou (Corylus avellana).

Ďalšie práce sú venované jednotlivým drevinám ich výskytu, charakteristike a ekologickým vzťahom: CABALA (1983) a KORPEĽ (1971) - jedľa biela; JAMNICKÝ (1981), SOMORA a HUMLOVÁ (1971), CABALA (1984) - borovica limba; SOMORA (1960) - smrekovec opadavý a borovica lesná; SOMORA (1981) - borovica horská

Problematikou veternej kalamity sa zaoberajú predovšetkým novšie články publikované prevažne na internetových stránkach Správy Tatranského národného parku a Štátnych lesov Tatranského parku, ako inštitúcií, ktoré majú v kompetencii správu územia národného parku a odstraňovanie následkov novembrovej kalamity. Prínosným zdrojom informácií je tiež monotematické číslo časopisu Tatry č. 2 z roku 2005 venované veternej kalamite, jej príčinám a dôsledkom.

Fyzickogeografická charakteristika Tatranského národného parku

Vymedzenie územia

Tatranský národný park sa rozprestiera v severnej časti Slovenska. Je ohraničený zemepisnými súradnicami 49°05' – 49°20' severnej zemepisnej šírky a 19°35' – 20°25' východnej zemepisnej dĺžky. Na severe je národný park vymedzený štátnou hranicou s Poľskom v dĺžke od západu na východ cca 60 km. Najväčšia šírka medzi hrebeňom v závere Bielovodskej doliny a štátnou hranicou s Poľskom pod vrchom Skarušniak je približne 17 km. Územie tatranského národného parku má pretiahnutý tvar od západu na východ s vyklenutím k juhu medzi Suchou dolinou na Liptove až po Šarpanec pri štátnej ceste Spišská Belá – Tatranská kotlina. Južná hranica národného parku prebieha cez Podtatranskú kotlinu a má nepravidelný priebeh lemujúc okraje lesných komplexov alebo úpätia Tatier (Vološčuk a kol, 1994). Dĺžka Vysokých Tatier je 26 km, Belianskych Tatier 14 km a Západných Tatier 37 km. Územie národného parku zaberá rozlohu 73 800 ha, jeho ochranné pásmo - 30 703 ha. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš a Poprad (Tatranský národný park – ...).

lokalizacia-tanapObr. 1: Lokalizácia Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma (Podklad: Atlas krajiny Slovenskej republiky, 2002)

Geologicko - geomorfologické pomery

Geologická stavba

Tatry reprezentujú relatívne vysoko vyzdvihnutú kryhu hrasťového typu, takmer úplne lemovanú flyšovými sedimentmi vnútrokarpatského paleogénu, ktoré v súčasnom reliéfe vyplňujú sústavu kotlín a podhorských brázd (Midriak in Vološčuk a kol. 1994). Majú stavbu jadrového pohoria, pričom jadro má asymetrickú polohu. Obalové a príkrovové série mezozoických hornín na južnej strane poklesli, takže dnes na južnej strane Tatier vystupuje z treťohorných a pleistocénnych sedimentov Liptovskej kotliny niekoľko izolovaných malých ostrovov mezozoických hornín  (Suchý hrádok, Hrádok, Starý Háj a pri Troch studničkách). Jadro je teda odkryté na južnej strane a v centrálnej časti pohoria, kým na severe, západe a východe kryštalické jadro obklopujú mezozoické horniny (Plesník, 1971).

Kryštalinikum tatrika

Kryštalické jadro tatier zaberá podstatnú časť Vysokých Tatier a väčšiu časť Západných Tatier. V Belianskych Tatrách chýba. Skladá sa z niekoľkých druhov granitoidných hornín a z kryštalických bridlíc (BIELY, BEZÁK a kol., 2002).
Kým vo východnej časti (Vysoké Tatry) sú v absolútnej prevahe granitoidy, na stavbe západnej časti (Západné Tatry) sa podstatným podielom zúčastňujú aj metamorfity. Vnútornú stavbu kryšta­linika buduje niekoľko tektonických šupín, čo je výsledkom tak alpínskych, ako aj predalpínskych tektonických procesov.

Granitoidný masív v Západných a Vysokých Tatrách je husto popretínaný poruchovými zónami rôznych smerov a sklonov, pričom tieto poruchy sú zvýraznené aj morfologicky. Väčšina žľabov, sediel a depresií bola založená na poruchových zónach, pretože práve tam vyskytujúce sa horniny majú zníženú pevnosť (Midriak in Vološčuk a kol. 1994).

Fatrikum (veporikum)

Reprezentuje ho krížňanský príkrov. Je to zložité príkrovové teleso zložené výlučne z mezozoických hornín (spodný trias – spodná krieda), odtrhnuté od pôvodného sedimentačného podkladu a presunuté cez tatrikum. Tvoria ho mnohé čiastkové jednotky ako napr. čiastkový príkrov Havrana a čiastkový príkrov Bujačieho v Belianskych Tatrách. Triasové sedimenty sa začínajú kremencami a verfénskym súvrstvím, neskôr nastupuje gutensteinske súvrstvie tvorené lavicovitými vápencami, dolomitmi, bazálnymi brekciami alebo karpatským keuperom.

Hronikum

Zastupuje ho chočský príkrov nasunutý na krížňanský príkrov. Bol značne zrezaný eróziou, čo sa prejavilo v jeho malom plošnom zastúpení. Nachádza­me ho v západnej, severozápadnej, ako aj v južnej časti Tatier. Reprezentujú ho najmä stredno- a vrchnotriasové vápence a dolomity (Midriak in Vološčuk a kol. 1994).

Sedimenty terciéru a kvartéru

Horni­nová náplň eocénnych až spodnooligocénnych sedimentov pozostáva z borovského súvrstvia, ktoré reprezentujú zlepence, brekcie, ako aj dolomitové pieskovce či organodetritické a organogénne vá­pence.
Kvartérne sedimenty Tatier a ich predpolia tvoria predovšetkým glaciálne a glaciofluviálne sedimenty, ako aj fluviálne, resp. proluviálne sedimenty. Hojné sú i gravitačné svahové sedimenty (Midriak in Vološčuk a kol. 1994).

Obr. 2: Schematická geologická mapa Tatier a okolia (Zdroj: PACL, 1973)Obr. 2: Schematická geologická mapa Tatier a okolia (Zdroj: PACL, 1973)

Povrch

Z geomorfologického hľadiska môžeme Tatry zaradiť pod Fatransko-tatranskú oblasť, pričom geomorfologický celok Tatry sa ďalej člení na (Mazúr, Lukniš, 2002):

  • podcelok Západné Tatry, ktorý sa skladá z oddielov: Osobitá, Sivý vrch, Liptovské Tatry, Roháče, Červené vrchy a Liptovské kopy
  • podcelok Východné Tatry, ktorý sa člení na Vysoké Tatry s osobitnou časťou Široké a na Belianske Tatry s osobitnou časťou Pálenica.

V geomorfologickom celku Tatry dominujú Vysoké Tatry. Sú najvyšším pohorím v Západných Karpatoch s asymetrickou stavbou, ktoré bolo vy­zdvihnuté najmä v mladšom neogéne pozdĺž zlomu na jeho južnom úpätí asi o 400 m, a tak nadobudlo ráz klinovej hrasti. Reliéf Tatier mal ešte v panóne stredohorský charakter. Len vyzdvihnutie Tatier viedlo k inten­zívnej erózii a k rýchlemu odnosu ílovcových súvrství po ich obvode, až napokon vytvorením Podtatranskej brázdy dostali Tatry svoje dnešné ohra­ničenie. V reliéfe celých Tatier sa uplatňuje silne predpleistocénna riečna erózia, najmä však pleistocénne zaľadnenie (Obr. 3) a kryogénny (periglaciálny) morfologický cyklus, ktoré vtlačili tomuto vysokému pohoriu jeho dnešnú podobu (Midriak in Vološčuk a kol. 1994).

Aj Západné Tatry sú relatívne mladým horstvom s asymetrickou stavbou, podmie­nenou silným vyzdvihnutím južného krídla klenby nad Liptovskú kotlinu. Ich južné svahy sú kratšie a strmšie, severné dlhšie a s miernejším sklonom. Prevažná časť vrcholov na jeho hrebeni presahuje výšku 2 000 m n. m., ale pohorie dosahuje najväčšie výšky na južných rázsochách (podobne ako vo Vysokých Tatrách), kde leží aj jeho najvyšší končiar Bystrá (2 248 m n. m.). Celkove je priemerná výška asi o 400 m menšia ako vo Vysokých Tatrách.

Belianske Tatry mali počas pleistocénu ako obdobia, ktoré najväčšou mierou prispelo k modelovaniu súčasného povrchu tatier len niekoľko menších ľadovcov (dĺžka do 2 km). Išlo o kotlové a krátke svahové ľadovce na severných svahoch Belianskych Tatier. Doteraz sa zachoval pekný amfiteáter v pramennej oblasti potoka Babiny, zaľadnené boli aj doliny Riglaného potoka, Belej, Čierneho potoka a iné (Plesník, 1971).

Obr. 3: Schematická mapa rozšírenia ľadovcov v Tatrách z obdobia posledného zaľadnenia (Zdroj: MINDRIAK in Vološčuk a kol., 1994)Obr. 3: Schematická mapa rozšírenia ľadovcov v Tatrách z obdobia posledného zaľadnenia (Zdroj: MINDRIAK in Vološčuk a kol., 1994)

1 - ľadovce, 2 - hrebene a chrbty, 3 -hranica Tatier

Podnebie

Poznatky o priebehu meteorologických ukazovateľov a celkovej klíme v oblasti Tatier nie sú významné len pre samotný vedný odbor, ale nachádzajú široké uplatnenie aj v iných prírodných disciplínach, ako napr. botanika, hydrológia, lesníc­tvo, pedológia, geomorfológia a iné.

Teplotné pomery

Väčšia časť tatranskej oblasti má obvyklý ročný chod teploty vzduchu s maximom v januári a s minimom v júli. Vo vyšších polohách (od výšky asi 2000 m n. m.) najnižšia teplota sa presúva často z januára na február a maximum z júla na august.
Charakteristickým znakom teplotných pomerov horských oblastí sú inverzie - vzrast teploty vzduchu s nadmorskou výškou. V tatranskej oblasti sa teplotné inverzie vyskytujú v 143 dňoch (Poprad – Starý Smokovec), v 125 dňoch (Poprad – Štrbské Pleso) a v 127 dňoch (Liptovský Hrádok – Štrbské Pleso) v priemere za rok (Smolen in Vološčuk a kol. 1994).

Veterné pomery

Z veterných pomerov v tatranskej oblasti vyplýva, že územie severných Karpát je po celý rok v prevládajúcom severozápadnom prúdení. Pravda takáto zjednodušená charakteristika platí iba pre voľné ovzdušie spodnej časti troposféry a s určitým priblížením aj pre štítové a čiastočne pre vyššie hrebeňové polohy.

V nižších častiach horského masívu sú veterné pomery naproti tomu značne ovplyvnené terénom, a preto sa tam uplatňujú veľmi podstatné rozdiely, často aj na malé vzdialenosti. Ide predovšetkým o lokálne cirkulačné systémy za ináč pokojnejšieho ovzdušia, a to predovšetkým v teplom období roka. Sú to horské a údolné vetry, ktoré sa prejavujú pravidelným striedaním smeru a čiastočne aj rýchlosti vetra v dennom chode (KONČEK, 1972).

V podtatranských kotlinách a vo výrazných tatranských dolinách je najzriedkavejší prízemný vietor, ktorý je kolmý na smer kotliny, resp. doliny. V najvyšších hrebeňových a vrcholových polohách minimum výskytov pripa­dá spravidla na smer vetra s východnou zložkou (OSTROŽLÍK in Vološčuk a kol. 1994).

V prípade Tatier je významným fenoménom, ktorý treba bližšie charakterizovať výskyt padavého vetra bóry. Vo všeobecnosti môžeme vietor charakterizovať ako horizontálny prúd vzduchu smerujúci z oblasti vyššieho tlaku vzduchu do oblasti nižšieho tlaku vzduchu. Tento typ prúdenia o ktorom sme sa zmienili predstavuje studený padavý vietor, ktorého vlastnosti, charakteristiky a účinky na krajinu sú podmienené orografiou a prevládajúcim smerom prúdenia vzduchu. Základným princípom vzniku padavých studených vetrov je prúdenie studeného vzduchu, ktoré je zväčša približne kolmé na pohorie pásmovitého charakteru, pričom dochádza k hromadeniu studených vzduchových más na náveternej strane pohoria. Tieto po prekročení sú gravitačne nasávané do záveternej strany, kde dosahujú vysoké rýchlosti a majú často ničivé následky na vegetačnú pokrývku, ale aj na majetok obyvateľstva a infraštruktúru.

Zrážky

Zrážky patria k najpremenlivejším meteorologickým prvkom či už v ročnom alebo mesačnom chode. Podľa priemerných ročných úhrnov zrážok v Poprade (597 mm), na Štrbskom Plese (973 mm), na Skalnatom plese (1 282 mm) a na Lomnickom štíte (1 359 mm) možno pozorovať rast množstva zrážok s rastúcou nadmorskou výškou. Najvyš­šie ročné úhrny zrážok presahujú až 2 000 mm v nadmorských výškach nad 2 000 m n. m. Priemerný počet dní so zrážkami predstavuje 30 až 60 % dní v roku (extrém 250 dní). Vo výškach nad 1 750 m n. m., v chladnej časti roka (október až marec), sa vyskytujú zrážky len vo forme snehu alebo snehu s dažďom. Priebeh ročného chodu mesačných úhrnov zrážok má jednoduchý chod s minimom v zime a s maximom v lete. Výnimkou je len vrcholová poloha Lomnického štítu, kde je zreteľný dvojitý chod zrážok s hlavným maximom v júni-júli a vedľajším maximom v decembri. Hlavné minimum pripadá na september-október, vedľajšie na marec (Smolen, F.: Podnebie. In: Vološčuk a kol. 1994).

Obr. 5: Priemerné ročné úhrny zrážok v oblasti Tatier za roky 1961 – 1990 (Zdroj: FAŠKO, ŠŤASTNÝ, 2002)Obr. 5: Priemerné ročné úhrny zrážok v oblasti Tatier za roky 1961 – 1990 (Zdroj: FAŠKO, ŠŤASTNÝ, 2002)

Hydrologické pomery

Vodné toky Tatranského národného parku patria do dvoch úmorí: úmoria Čierneho a Baltského mora. Hlavnou zbernou riekou je Váh, do ktorého ústia toky z južného svahu Západných Tatier pričom ich severné svahy odvodňuje Váh cez prítoky Oravy. Z vysokotatranskej oblasti patrí do úmoria Čierneho mora povodie Bieleho Váhu a Kôprovho potoka. Prevažná časť Vysokých  a Belianskych Tatier patrí do úmoria Baltského mora prostredníctvom povodia Popradu a prítokov Dunajca.

Pre oblasť Tatranského národného parku je charakteristický vysoký ročný úhrn atmosférických zrážok a nízky výpar, pričom väčšina zrážok padá vo forme snehu. V najvyšších polohách odteká z každého km2 plochy priemerne 50 – 60 litrov vody za sekundu. Z celkového množstva zrážok padnutých na povodie odteká vo vyšších polohách Tatier riečnou sieťou 90 – 70%, v nižších polohách asi 60 % a vo vápencových oblastiach asi 50 %. Aj keď množstvo povrchového odtoku a odtoku vodnými tokmi vo veľkej miere závisí od horninového podložia, pôd a vegetačného krytu, môžeme na celom území Tatier pozorovať približne rovnakú hustotu riečnej siete a to 1km na km² (PACL, 1994).

PÔDNE POMERY

Pri klasifikácii pôd TANAP-u a jeho ochranného územia sa autori (KOREŇ, LINKEŠ, BUBLINEC in Vološčuk a kol. 1994) opierajú o morfogenetický klasifikačný systém pôd (HRAŠKO et al. 1992), chápaný ako systém referenčný, teda taký, ktorý na jednotnej koncepčnej báze zlučuje klasifikačné systémy poľnohospodárskych a lesných pôd.

Pôdne typy:

Litozeme vystu­pujú až na najvyššie štíty a vyskytujú sa tiež roztrúsene, najčastejšie medzi vystupujúcimi pevný­mi horninami a ich kamenitými zvetralinami. Priestorovo nadväzujú na rankre, podzoly alebo rendziny.

  • subtypy: lito­zem silikátová, litozem karbonátová

Rankre sú pôdy s melanickým humusovým horizontom, ktorý je hrubý 0,2 – 0,5 m (v akumulačných polohách svahov až 0,8 m) s vysokým obsahom skeletu. Vyskytujú sa viac alebo menej ostrovčekovite v časti Tatier budovanej horni­nami kryštalinika.

  • subtypy: ranker typický, ranker kambizemný, ranker podzolový

Rendziny sú prevažujúcimi pôdami v skupine Osobitej, Sivého vrchu, Čer­vených vrchov, Belianskych Tatier a na tzv. ostrovoch mezozoických hornín v Podtatranskej kotline. subtypy: rendzina typická, rendzina litická, rendzina kambizemná, rendzina organozemná, rendzina sutinová, rendzina rubifikovaná,

Pararendziny sa viažu na silikátovo-karbonátový substrát. Vyskytujú sa zväčša vo vylúhovanej variete.

  • subtypy: pararendzina typická, pararendzina kambizemná

Čiernice sa vyskytujú na proluviálnych hlinách vyplavených z Belianskych Tatier, preto obsahujú aj karbonátový podiel. Čiernice sa okrem nepatrných lokalít (severovýchodne od Važca) vyskytujú len v Popradskej kotline.

  • subtypy: čiernica typická, čiernica glejová, čiernica organozemná

Kambizeme sú jedny z najrozšírenejších, ale veľmi variabilných pôd lesného stupňa Tatier na rozličných substrátoch. Vytvorili sa na zvetralinách nekarbonátových flyšových hornín, na niektorých silne skeletnatých častiach glacifluviálnych kužeľov a na hranách riečnych terás.

  • subtypy: kambizem typická, kambizem dystrická, kambizem pseudoglejová, kambizem pseudoglejová kyslá, kambizem psefitická, kambizem rendzinová,

Podzoly patria spolu s kambizemami k najrozšírenejším lesným pôdam Tatier s ťažiskom rozšírenia v smrekovom vegetačnom stupni na minerálne chudobných substrátoch. Majú výrazne diferencovaný profil s hrubým nadložným organozemným horizontom humusovej formy surový moder alebo mor, pod ktorým je tenký humusoeluviálny ochrický až melanický A horizont.
subtypy: podzol typický, podzol kambizemný, podzol glejový, podzol organozemný

Pseudogleje sú pôdnym typom s morfologickými vlastnosťami charakteristickými pre periglaciálne prírodné podmienky. Vyskytujú sa buď na polygénnych hlinách pokrývajúcich glacifluviálne sedimenty alebo častejšie priamo na zahlinených štrkopieskoch týchto sedimentov.

  • subtypy: pseudoglej typický, pseudoglej litozemný, pseudoglej glejový, pseudoglej stagnoglejový

Gleje sú jedným z najhydromorfnejších pôdnych typov opisovaného územia. Vyskytujú sa v trvalejšie zamokrených terénnych depresiách, v nivách vodných tokov, ale aj na svahoch v okolí výverov podzemnej vody. Veľké areály glejov v komplexoch so pseudoglejmi sú južne od Kežmarských Žľabov, južne od Podbanského alebo od Zuberca.

  • subtypy: glej typický, glej organozemný

Organozeme zahrňujú pôdy s rašelinovým diagnostickým horizontom hrubším ako 0,3 m, alebo so zrašelineným diagnostickým Th horizontom hrubším ako 0,5 m na glejovom diagnostickom horizonte.

Fluvizeme sú pôdy na aluviálnych nivách väčších vodných tokov. Ich profil pozostáva z 0,1-0,3 m hrubého ochrického humusového horizontu s 2 až 3 % humusu, pod ktorým sú holocénne aluviálne kalové hliny s rozličným obsa­hom skeletu.

  • subtypy: fluvizem glejová

Charakteristika vegetácie

Fytogeografické členenie

Územie Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma v západnej časti (teda bez ochranného pásma na juhu) je fyziognomicky pomerne rovnorodé horstvo rozprestierajúce sa od Sivého vrchu na západe po Belianske Tatry na východe. Ak sa však zameriame na rastlinstvo, môžeme pozorovať, že sa tu prejavujú značné rozdiely medzi jednotlivými územiami. Táto rozdielnosť je výrazná predovšetkým na rozhraní medzi Vysokými a Belianskymi Tatrami. Hlavným činiteľom zapríčiňujúcim, že mnohé druhy rastú len v určitých územiach je geologický podklad, ale nemalú úlohu hrá aj samotná nadmorská výška. Samotné Vysoké a Západné Tatry sú tvorené v prevažnej miere granitoidnými horninami, zatiaľ čo Belianske Tatry a skupinu Sivého vrchu tvoria skoro výlučne vápence a dolomity. Niektoré druhy rastú len na karbonatickom, iné na žulovom podklade. Aj keď aj tu môžeme pozorovať určité výnimky. Viaceré vápencové druhy môžeme nájsť na žule (na tzv. mylonitoch). Naopak na vápencových územiach môžeme nájsť aj druhy kyslých pôd, pretože aj na vápencových územiach sú menšie plochy tvorené kyslými horninami, napr. v Belianskych Tatrách kremence. Z uvedeného vyplýva, že v rámci fytogeografického členenia nemôžeme vychádzať len z geologickej odlišnosti, ale z celkového zloženia vegetácie, pretože aj na rovnakom geologickom podloží a v rovnakej nadmorskej výške nachádzame na rôznych územiach odlišnú vegetáciu (FUTÁK, 1975a).
Podľa fytogeografického členenia PLESNÍK (2002) môžeme Tatranský národný park a jeho územie z prevažnej časti zaradiť do ihličnatej zóny. Na nižšej hierarchickej úrovni môžeme rastlinstvo TANAP-u  začleniť do okresu Tatry, ktorý je tvorený podokresmi Západné Tatry, Vysoké Tatry a Belianske Tatry. Tento okres sa nachádza vo vlastnom území národného parku. Druhým okresom, do ktorého zasahuje riešené územie je okres Popradská kotlina s podokresmi Tatranské predhorie a popradský podokres. Prvý spomenutý je stále na území TANAPU, pričom druhý je z polovice tvorený ochranným pásmom, ktoré zasahuje aj do fytogeografického okresu Liptovskej kotliny. Na územie národného parku v jeho severozápadnej a severovýchodnej časti zasahujú taktiež dve flyšové oblasti bukovej zóny a to Skorušínske vrchy a Spišská Magura.

Podľa práce FUTÁK (1975a) rastlinstvo Západných a Východných Tatier má aj napriek niektorým odlišnostiam celkove jednotný charakter a tvorí jeden fytogeografický okres Tatry. Skupina Sivého vrchu síce zahŕňa mnoho druhov spoločných s Tatrami, no rastie tam aj viacero druhov, ktoré sa v Tatrách nevyskytujú, ale nájdeme ich pomerne hojne zastúpené napr. vo Fatre alebo v Nízkych Tatrách. Z endemitov sú to napr. poniklec slovenský (Pulsatilla slavica), klinček lesklý (Dianthus nitidus), starček tôňomilný (Senecio umbrosus) a iné.

Podľa názoru FUTÁKA (1975a) vegetácia skupiny Sivého vrchu je viac podobná vegetácii fatranskej ako tatranskej,  a z tohto dôvodu ju autor zaraďuje do fytogeografického okresu Fatra – do podokresu Chočské vrchy. Prosiecka a Kvačianska dolina, susediaca na západe so skupinou Sivého vrchu, sa vyznačujú typickou fatranskou flórou, ktorá preniká od západu Suchou dolinou a od juhozápadu na Babky, Sokol, Mních až do skupiny Sivého vrchu. Z druhov spoločných pre toto územie a Tatry môžeme spomenúť napr. soldanelku karpatskú (Soldanella carpatica), lomikameň trváci (Saxifraga wahlenbergii), vŕbu sieťkovanú (Salix reticulata), mišpuľku (Sorbus chamaemespilus) a ďalšie.

Fytogeografický okres Tatry delíme na tri podokresy - Západné, Vysoké a Belianske Tatry.

Západné Tatry sú zložené v prevažnej miere z granitoidných hornín, pričom vápence a dolomity sú len v ich severnej časti v oblasti Osobitej a odtiaľ až po štátnu hranicu, ako aj v skupine Červených vrchov. Z rastlinných druhov špecifických pre toto územie môžeme spomenúť ďatelinu lupinovú (Trifolium lupinaster), pyštek alpínsky (Linaria alpina) a ježohlav príbuzný (Sparganium angustifolium).
Podokres Vysokých Karpát je tvorený skoro celý z žuly len s malými ostrovčekmi vápencov medzi Javorinou a Bielovodskou dolinou. Vysoké Tatry predstavujú najvyššie priestory Tatier, kde sa pekne vyvinul subniválny stupeň (vo výške nad 2 300 m n. m.) a práve tu sa najhojnejšie vyskytuje borovica limba. Aj samotná horná hranica lesa v týchto miestach vystupuje najvyššie priemerne do 1 580 m n. m.. Druhmi rastúcimi len v tomto podokrese sú trávnička alpínska (Armeria alpina), iskerník trpasličí (Ranunculus pygmaeus), rožec jednokvetý (Cerastium uniflorum).

Belianske Tatry majú značne odlišné rastlinstvo od obidvoch predchádzajúcich podokresov. Je to predovšetkým ovplyvnené geologickým podložím, keďže táto časť je formovaná v prevažnej miere vápencami a dolomitmi a môžeme tu pozorovať určité podobnosti so skupinou Sivého vrchu. Z druhov rastúcich len v tomto podokrese spomeňme aspoň skalokráska pyrenejská (Pelrocallis  pyrenaica), medvedica alpínska (Arctostaphylos alpinus), chudôbka plstnatá (Draba tomentosa).

Potenciálna prirodzená vegetácia

Územie Tatranského národného parku sa rozprestiera približne v nadmorskej výške od 610 m n. m. v Popradskej kotline po 2 655 m n. m. na Gerlachovskom štíte ako najvyššom bode Vysokých Tatier. Z tohto hľadiska môžeme teoreticky vyčleniť na riešenom území bukový, smrekový a kosodrevinový vegetačný stupeň nad ktorým sa ešte rozprestiera pásmo lúk alpínskej vegetácie (VOLOŠČUK a kol. 1994).
Podľa mapy potenciálnej prirodzenej vegetácie (MAGLOCKÝ, 2002) môžeme na území TANAP-u identifikovať viaceré lesné spoločenstvá. Prevažnú časť zaberajú 3 hlavné lesné spoločenstvá. Prvým z nich sú jedľové a jedľovo-smrekové lesy (Abietion, Vaccinio-Abietenion) tvoriace súvislý pás po celom obvode Tatier v najnižších polohách tvorené druhmi ako  (Picea abies, Abies alba, Calamagrostis villosa, Listera cordata, Lycopodium annotinum, Homogyne alpina, Luzula sylvatica, Maianthemum bifolium). Nad týmto lesným spoločenstvom sa rozprestierajú smrekové lesy čučoriedkové (Vaccinio-Picenion), do ktorých sú pri ich hornej hranici primiešané borovica limba a smrekovec opadavý ako svetlomilnejšie druhy ktorým sa lepšie darí v oblastiach, kde už ekologické podmienky obmedzujú rast konkurenčne silnejšieho smreka a dávajú priestor predovšetkým borovici limbe.  Z druhov nachádzajúcich sa v tomto lesnom spoločenstve môžeme menovať Picea abies, Sorbus aucuparia, Vaccinium myrtillus, Dryopteris dilatata, Soldanella montana, Trientalis europaea, Avenella flexuosa, Calamagrostis villosa, Huperzia selago. Spoločenstvom nachádzajúcim sa nad hornou hranicou lesa vo vrcholových častiach Tatier sú subalpínske kosodrevinové spoločenstvá (Pinion mugo, Calamagrostion variae, Nardion, Calamagrostion villosae) na kyslých substrátoch vo Vysokých Tatrách a na väčšine územia Západných Tatier. Kosodrevinové spoločenstvá na vápnitých substrátoch sa nachádzajú len ostrovkovito v Západných a Belianskych Tatrách. Z druhov ktoré sú prítomné spomeňme napr. Pinus mugo, Vaccinium myrtillus, Aconitum firmum, Calamagrostis villosa, Soldanella carpatica, Pinus cembra, Sorbus chamaemespilus, Calamagrostis varia, Gentiana asclepiadea.

Posledným spoločenstvom vypĺňajúcim vrcholové oblasti nad pásmom kosodreviny sú alpínske travinné spoločenstvá (Caricetea curvulae, Juncion trifidi), ktoré tiež členíme tak ako v predchádzajúcom prípade podľa ich väzby na silikátové alebo karbonátové podložie.  Druhmi tvoriacimi toto spoločenstvo sú Juncus trifidus, Festuca supina, Pulsatilla alba, Oreochloa disticha, Primula minima, Carex firma, Festuca versicolor, Ranunculus alpestris, Bartsia alpina.

Z ostatných spoločenstiev, ktoré sa však vyskytujú len ostrovkovito v určitých lokalitách a nevytvárajú súvislejšie porasty môžeme spomenúť smrekové lesy zamokrené nachádzajúce sa na západ od Spišskej Belej, bukové lesy v horských polohách, ktorých areály sú v severnej časti Belianskych Tatier a v neposlednom rade bukové a jedľovo-bukové lesy v okrajových častiach na severovýchode a severozápade Tatranského národného parku.

Reálna vegetácia

Ak porovnávame potenciálnu prirodzenú vegetáciu a reálnu vegetáciu, môžeme sledovať viacero rozdielov. Hlavnou zmenou je súčasné rozšírenie lesných formácií, či už pri ich hornej alebo dolnej hranici. Na dolnej hranici dochádzalo v minulosti k odstraňovaniu lesných spoločenstiev predovšetkým s cieľom rozširovať fond poľnohospodárskej pôdy ako odraz rastúcich nárokov obyvateľstva. Pri hornej hranici boli odstraňované hlavne kosodrevinové porasty, ale aj les ako súčasť extenzívneho chovu hospodárskych zvierat pri snahe zväčšovať plochy vysokohorských pasienkov. Z tohto dôvodu dochádzalo k umelému znižovaniu hornej hranice lesa a to predovšetkým v oblasti Belianskych a Západných Tatier, kde bolo pasienkárstvo najviac rozšírené z dôvodu vhodných substrátových vlastností ako aj v dôsledku priaznivejších geomorfologických vlastností územia (PODOLÁK, 1967). Druhou črtou reálnej vegetácie je čiastočná zmena druhového zloženia lesov v prospech smreka s poklesom iných druhov ako jedľa, ktorá v súčasnosti tvorí len malé percento z celkového zastúpenia drevín ale aj borovica limba a smrekovec opadavý. Veľmi nízky výskyt buka má na svedomí predovšetkým uhliarstvo, ktoré v minulosti výberovou ťažbou znížilo jeho počty na minimum.

Živočíšstvo

Špecifický ráz územia Tatranského národného parku dal tak ako aj v prípade rastlinstva vzniknúť jedinečnej faune, z väzbami na vysokohorský charakter územia a jedinečné podmienky v rámci Slovenskej republiky. Podľa zoogeografického členenia terestrického biocyklu (JEDLIČKA, KALIVODOVÁ, 2002) patrí celé riešené územie  do západokarpatského úseku podprovincie karpatských pohorí, pričom posledná menovaná je súčasťou provincie stredoeurópskych pohorí. Z hľadiska zoogeografického členenia limnického biocyklu (HENSEL, KRNO, 2002) patrí TANAP do hornovážskeho okresu pontokaspickej provincie a to predovšetkým geomorfologický celok Západné Tatry a západná časť Východných tatier. Väčšia časť Vysokých Tatier a Belianske Tatry patria do popradského okresu atlantickej provincie.

Z obojživelníkov k vzácnym a typickým druhom vyskytujúcim sa na území TANAP-u patria salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), mlok vrchovský (Triturus alpestris) a mlok karpatský (Triturus montadoni), kunka žltobruchá (Bombina variegata), ropucha zelená (Bufo viridis) a iné.

Z plazov je zastúpená jašterica živorodá (Lacerta vivipara), vretenica obyčajná (Vipera berus), ktorá je najpočetnejším druhom z tatranských hadov, tiež užovka obyčajná (Natrix natrix).

Bohaté zastúpenie majú vtáky, z ktorých spomenieme len najvýznamnejšie duhy: kolibiarik čipčavý (Phylloscopus collybita), či trsteniarik obyčajný (Acrocephalus palustris). Najpočetnejšími druhmi súvislých lesov všetkých typov sú: pinka obyčajná (Fringilla coelebs) a sýkorka uhliarka (Parus ater). K vzácnejším patrí tesár čierny (Dryocopus martius), sova dlhochvostá (Strix uralensis), hlucháň obyčajný (Tetrao urogallus), tetrov obyčajný (Tetrao tetrix), či bocian čierny (Ciconia nigra). Alpínske lúky, skalné steny a sutiny predstavujú vhodné podmienky pre sokola myšiara (Falco tinnunculus), skaliarika sivého (Oenanthe oenanthe), orla skalného (Aquila chrysaetos), ako aj murárika červenokrídleho (Tichodroma muraria).

Medzi najvýznamnejších zástupcov cicavcov, ktoré sa stali aj symbolom Tatier patria svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris) a kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktoré sú glaciálnymi reliktmi a autochtónnou endemickou subspéciou. (Živočíšstvo...)

Ochrana prírody

Tatranský národný park bol založený v roku 1948 ako náš prvý a do súčasnej doby aj najväčší národný park. Najväčšie hodnoty tvoria sieť maloplošných chránených území, ktorú predstavuje 27 národných prírodných rezervácií, 23 prírodných rezervácií, 2 chránené areály, 1 národná prírodná pamiatka a 2 prírodné pamiatky s celkovou výmerou 37 551,53 ha čo je 50,7% územia národného parku.

Rozloha územia pri zriadení národného parku k 1. januáru 1949 bola 1086,51 km2, pričom z toho vlastné územie tvorilo 503,61 km2 a ochranné pásmo 582,90 km2. Po pričlenení Západných Tatier to bolo 741,11 km2 vlastného územia a 365,74 km2 ochranného pásma, čo spolu tvorí 1106,85 km2(VOLOŠČUK a kol. 1994).

Zmeny vegetačnej pokrývky

Vývoj rastlinstva v minulost

Pôvodné drevinové zloženie lesných spoločenstiev Tatranského ná­rodného parku, aj keď sa ním zaoberali geobotanici, typológovia, fytogeografi, historici a i., je stále nedoriešené. Rekonštrukčné mapovanie na typologickom podklade a geobotanické mapovanie vegetačné­ho krytu tejto oblasti sú stálym podnetom k diskusii o zložení prirodze­nej vegetácie TANAP-u (HANČINSKÝ, 1977). Musíme si uvedomiť, že súčasné zloženie lesných biocenóz je v podstate odrazom prírodných podmienok a udalostí minulosti, či už ide o klimatické zmeny a s nimi spojené zmeny v druhovom a priestorovom rozšírení jednotlivých rastlinných spoločenstiev, alebo o zmeny spôsobené socioekonomickými aktivitami obyvateľstva v priestore a čase.

Zmeny vegetácie v holocéne

Holocén zodpovedá len približne posledným 10 tisícročiam, avšak z hľadiska pochopenia súčasného stavu živej prírody – teda aj vegetácie. Základnou zmenou, ktorú prináša toto obdobie, je poľadové oteplenie a zvlhčenie, čo podporuje šírenie lesných formácii na úkor krovinných a bylinných spoločenstiev. Z palinologických analýz rašelinísk na periférii tatier môžeme zostaviť nasledujúci sled vývojových fáz (FUTÁK, 1975b):

V prvom období holocénu, v preboreáli, rástli v Tatrách brezy [v susedstve Tatier sú známe z tohto obdobia aj zvyšky brezy nízkej (Betula naiia)] a boro­vica lesná (Pinus silvestris), ktoré sa najviac uplatňovali v skladbe lesov. Ďalej sa zistili vŕby (Salix), jelša (Alnus), brest (Ulmus), lipa (Tilia), javor (Acer), lieska (Corylus), smrek (Picea) a dub (Quercus), na Orave v Stanici dokonca ešte aj buk (Fagus). Lesy siahali do výšky okolo 1200 m n. m., v nižších polohách bol asi hojný smrek, ktorý sa udržal cez studené obdobie v refúgiách zrejme nie veľmi  ďaleko od Tatier.

V boreálnom období pred zhruba 8800 – 7500 rokmi bola teplota asi o 2 °C vyššia ako dnes a podnebie bolo suchšie. Vtedy v Tatrách zrejme prevládali brezovo-borovicové lesy, v ktorých bola hojná lieska, neskoršie bol hojnejší smrek. V nižších polohách boli listnaté lesy s dubom, brestom, lipou atď.

V atlantiku (pred 7500 – 4500 rokmi) bolo podnebie omnoho teplejšie a relatívne vlhké. Horná hranica lesa siahala asi o 300 – 350 m vyššie ako dnes. Vy­vinutý bol pás smrečín, nad  ktorým sa  vyvinulo  subalpínske  pásmo  kosodre­viny. V nižších polohách asi do výšky 1 400 m n. m. boli zmiešané lesy s bres­tom, lipou, dubom, hrabom, javorom a jaseňom. Koncom tohto obdobia sa zja­vuje aj jedľa a buk. Podstatne sa zmenšili plochy porastené borovicou, ktorá sa udržala len na miestach, kde jej nemohli iné dreviny konkurovať (reliktné loka­lity), ako napr. na skalách pri Tatranskej Kotline, na Lysej Poľane už na poľskej strane, na vrchu Baba pri Svite atď.

V subboreáli (pred 4500 – 2800 rokmi) bola teplota o málo vyššia ako teraz, ale vzduch bol suchší najmä ku koncu tohto obdobia. V tomto období môžeme predpokladať rozvoj smrečín, v nižších polohách boli hojnejšie  zastúpené aj buk a jedľa. V zmiešaných dubinách prevládal dub nad ostatnými drevinami pričom brest skoro celkom vymizol. Koncom subboreálu sa vytvorila zhruba taká zonácia vegetácie s ohľadom na nadmor­skú výšku, aká existuje aj dnes.

V poslednom subatlantickom období teplota poklesla. V jeho prvej polovici sa intenzívne šírili buk a jedľa, druhy zmiešaných dubín rastúce v nižších po­lohách sa stávali vzácnejšími. V druhej polovici tohto obdobia ustálila sa hranica lesa asi na terajšej výške  (1500 – 1550 m n. m.). V dôsledku kontinentálnejšej klímy buk a jedľa ustupujú a tis sa stal veľmi vzácnym. V poslednom tisícročí do lesnej skladby zasahoval intenzívne človek, ktorý vyrúbal listnaté lesy, pričom sa v po­sledných storočiach ako následok pasenia na mnohých miestach znížila horná hranica  lesa  a  zničené   boli  aj   rozsiahle plochy  porastov  kosodreviny.

Niektorí autori (LOŽEK, 1973) vyčleňujú viacero fáz, pričom rozširujú sledované obdobie na dlhší časový úsek a taktiež dochádza k jemnejšiemu členeniu holocénu v snahe podrobnejšie zachytiť jednak klimatické zmeny, ako aj s nimi súvisiacu zmenu vegetácie.

Vplyv ľudských aktivít na vegetáciu

Stopy osídlenia v oblasti Tatier, vrátane priľahlých kotlín, siahajú do paleolitu. Avšak prvou významnejšou kultúrou, ktorá mala podstatnejší vplyv na vegetáciu bola púchovská kultúra. Hospodársku základňu obyvateľstva severného Slovenska v spomenutom období tvorili poľnohospodárstvo, remeslo a chov dobytka. Početné archeologické nálezy dokazujú existenciu rozvinutej železiarskej výroby, ktorá svojim významom presahovala hranice tatranskej oblasti Slovenska (PIETA, 1966).

Peľové analýzy niektorých tatranských rašelinísk (KRIPPEL, 1963) potvrdzujú tiež autochtónny výskyt duba a buka, ktorých porasty dnes na južných úbo­čiach Vysokých Tatier, ako aj v Popradskej kotline chýbajú. Táto skutočnosť poukazuje na dávnu činnosť človeka, ktorý v dobe púchovskej kultúry veľmi silne zasiahol do vegetačnej pokrývky našej oblasti, takže prispel až k zmene lesnej pokrývky. Avšak samotná ľudská činnosť nebola jediným faktorom, ktorý sa podpísal na vymiznutí buka v oblasti Popradskej kotliny. Niektorí autori napr. (PLESNÍK, 1971) predpokladajú, že ústup buka zapríčinili predovšetkým meniace sa klimatické podmienky a zvýšená kontinentalita tatranskej oblasti.

Púchovská kultúra  sa na južnom predpolí Vysokých Tatier sa udržala asi do 3., prípadne až do 4. storočia n. l. V ďalších storočiach v podtatranskej oblasti mizli stopy po činnosti človeka a objavili sa až v 12. – 13. storočí. Za toto obdobie kraj spustol a v období sťahovania národov pokrýval krajinu pod Tatrami neobývaný prales až do konca 12. storočia (PLESNÍK, 1971).

Od tohto obdobia dochádza k opätovnému osídľovaniu a oblasť tatier je dlhodobo využívaná a pretváraná domácim obyvateľstvom, ktoré jej rozmanitými ľudskými aktivitami dalo súčasnú podobu. Okrem baníctva a uhliarstva, ktoré bolo prítomné predovšetkým v minulosti sa najnegatívnejšie na rastlinstve Tatier odrazila pastva domácich zvierat.

Chov oviec spojený s letným pasením na podhorských pasienkoch, lesných rúbaniskách, a na plochách s neúrodnou pôdou existoval v podtatranskej oblasti ako súčasť poľnohospodárstva už od novodobého osídlenia tohto kraja. V údolí Popradu možno hovoriť o existencii pastierstva už v 12., no hlavne v 13. storočí. Vysokohorské salašníctvo sa tu však rozšírilo až po kolonizácii pastierov na valaskom práve. Na Spiš zasiahla valaská kolonizácia pravdepodobne v 15. sto­ročí, no o jej masovejších formách možno hovoriť najmä v 16. a 17. storočí. V rovnakom čase možno hovoriť aj o prenikaní valaských pastierov na Liptov. S valašskou kolonizáciou prenikli do tohto kraja z východnejších oblastí Karpát formy hôľneho salašníctva. (PODOLÁK, 1967).

Horná hranica obrábanej pôdy dosahuje v tomto období na južnom tatranskom úpätí ma­ximálne výšku 850 – 900 m n. m. Prevažne sa vinie pod 700 m. Umelé pasienky vytvárané nižších polohách zámernými úpravami boli výnimočné. Hospodárske zvieratá spásavali najmä hôľne pastviny, kravy nižšie položené plochy a po zvoze sena jednokosné lúky. Vertikálne rozpätie spásaných plôch sa vo Východných Tatrách pohybovalo na južnej strane od 900 až do 2 450 m n. m., na severe od 900 do 2 250 m n. m. a v Západných Tatrách od 800 do 2 250 m n. m. Zaberalo teda vo Východných Tatrách pásmo široké 1 550 (resp. 1 350) a v Západných Tatrách 1 450 m. V Západných a Belianskych Tatrách bola priemerná horná hranica spásanej plochy v podstate totožná s priemernou výškou ich trávnatých, teda spásateľných hrebeňov a štítov, teda 2 100 m v Západných a 2 038 m v Belianskych Tat­rách. Vo Vysokých Tatrách limitovali vertikálnu expanziu spásania skalnaté terény, ale aj rozdielne prírodné podmienky na južnej a na severnej strane. (BOHUŠ in Vološčuk a kol. 1994).
Pasenie zvierat v Tatrách bolo obmedzené až po vyhlásení Tatranského národného parku (1948), aj keď trvalo ešte celých 8 rokov, kým došlo k zrušeniu aj posledného pasienku v Belianskych Tatrách. Rok 1956 bol teda prvým rokom, kedy sa na území Tatranského národného parku nepásli žiadne domáce zvieratá.

Vhodnosť kvalitnejších drevín na konkrétne ciele (stavebný materiál, nábyt­kové drevo, banskú výstuž, rezbársky materiál a i.) vyvolala časom sústredený nápor na určité stromy. Najviac postihnuté boli tisové, smrekovcové a limbové porasty. Na miestach najhustejšieho zaľudnenia a najkoncentrovanejšej devastácie dochádzalo k zmenám drevinového zloženia lesov, ktoré dostávali na veľkých plochách charakter menejhodnotných smreko­vých monokultúr.

Kalamita

Kalamita jej vymedzenie a vnímanie

V snahe o posudzovaní negatívnych vplyvov na organizmy, či už ide o rastliny alebo živočíchy, by sme mali brať do úvahy viacero faktorov. Veľmi dôležitou charakteristikou je rozsah a periodicita výskytu niektorých javov v priestore a čase. V prírode dochádza v podstate každodenne k určitým menším či väčším výkyvom, na ktoré musia organizmy flexibilne reagovať aby mohli prežívať v neustále sa meniacich podmienkach. Najnižšiu úroveň rizika predstavujú tzv. hazardy, ktoré predstavujú normálne každodenné alebo každoročne sa vyskytujúce stresové faktory, ktorých frekvencia a intenzita v evolučnej histórii druhu je viditeľná napríklad v jeho morfológii alebo špecifickým životným prejavom. Na smrekoch "skúšaných" vetrom napríklad v podobe vystupujúcich tzv. koreňových nábehov v prízemnej časti kmeňov, alebo v spôsobe vetvenia konárov v korune. Takéto prispôsobenia umožňujú veľkej väčšine stromov odolať veľkej väčšine víchric v danej klimatickej oblasti (TOPERCER, 2005).

Opačným protipólom sú veľké prírodné katastrofy s ďalekosiahlymi dôsledkami na rastlinstvo a živočíšstvo, vyskytujúce sa však veľmi výnimočne a teda pravdepodobnosť, že by mali selektívny účinok v populáciách a pôsobili ako faktor prirodzeného výberu je veľmi malá. Stopy takýchto udalostí sa len veľmi ojedinele môžu udržať v genetickej informácii jedinca alebo populácie, ktorý by bol teoreticky schopný  z nej profitovať pri podobnej udalosti v budúcnosti. Medzi veľké prírodné katastrofy môžeme zaradiť napr. výbuch sopky Krakatau alebo nedávne tsunami v juhovýchodnej Ázii.

Z uvedeného vyplýva, že charakter veternej kalamity v Tatrách sa nachádza niekde uprostred tejto škály. Ide o lokálne rozsiahle narušenie prírodných ekosystémov, ale v dôsledku relatívnej periodicity daného javu je pravdepodobné, že jedinci schopní vysporiadať sa s danou situáciou budú schopní predať svoje gény ďalej a vytvoriť tak v dlhodobom horizonte ekosystém odolnejší proti veterným kalamitám (TOPERCER, 2005).

Ak sa na problém pozeráme z antropocentrického hľadiska a teda z pohľadu človeka ako hodnotiaceho subjektu, môžeme vnímať škody spôsobené na porastoch ako silne negatívnu črtu daného javu. Môžeme ju kvantifikovať či už množstvom peňažných prostriedkov vynaložených na obnovu porastov, škody na budovách a infraštruktúre ale aj ako škody nemateriálnej povahy – stratou alebo znížením pôdoochrannej, vodoochrannej alebo rekreačnej funkcie lesov.

Na druhej strane biocentrický pohľad na problematiku nám otvára nový rozmer daného javu a nehodnotí ho negatívne. Chápe ho totižto ako prirodzený proces obnovy lesa a lesných ekosystémov a ich smerovanie k optimálnejšiemu stavu zodpovedajúcemu stanovištným podmienkam. Ide o selekciu a triedenie organizmov na základe ich schopnosti vyrovnávať sa so stresovými javmi prostredia a k prenosu génov úspešnejších jedincov do novej populácie.

Podmienky vzniku veterných kalamít v Tatrách

Vznik veterných kalamít v oblasti Tatier a ich periodicita je výsledkom spolupôsobenia viacerých faktorov. Tatry sú pohorím vyznačujúcim sa veľmi členitým a výrazným reliéfom, vytvárajúcim rozmanité podmienky pre prúdenie vzduchu, resp. pre vznik tzv. "lokálnych vetrov". V prírodovedeckej literatúre sa toto poznanie odrazilo v pojme „anemo-orografický systém“ (z gréckych predpôn anemo-, ktorá poukazuje na vzťah k vetru a oro-, ktorá poukazuje na vzťah k horskému celku). Autor tohto pojmu – profesor Jan Jeník ho definuje ako „komplex prírodných javov (morfologických, ekocenotických, zemepisných a vývojových) viazaných na horské celky s prevládajúcim orografickým vetrom“. Autor v tomto systéme teda spojil vzťah medzi režimom prúdenia vzduchu a krajinnoekologickými štruktúrami na náveternej, vrcholovej i záveternej strane pohorí. Vychádza zo všeobecne uznávaného faktu o vplyve reliéfu pohorí na vzdušné prúdenie a dokazuje, že reliéf cez vzdušné prúdenie podmieňuje mnohé významné krajinnoekologické javy, ku ktorým patria napr. deflačné javy na pôdnom povrchu (obnažovanie pôdy alebo hromadenie previevanej jemnozeme), zasneženie povrchu (odvievanie a navievanie snehu), zloženie a vývoj rastlinných spoločenstiev alebo morfologické tvary koruny stromov (vznik tzv. zástavovitých foriem v priesmykoch) a iné.

Súčasťou spomenutého anemo-orografického systému Tatier je aj tatranská bóra - padavý vietor, ktorý ľudia osídľujúci podtatranskú oblasť poznajú od nepamäti.

Príčinám jeho vzniku sme sa venovali v podkapitole 1.3.2 veterné pomery a preto sa už bližšie k podmienkam vzniku nebudeme venovať. Na tomto mieste môžeme spomenúť, že rýchlosť a silu bóry zosilňuje jednak tzv. efekt orografického zosilnenia a jednak efekt stlačenia prúdnic. Týmto môžeme vysvetliť fakt, že rýchlosť vetra 19. novembra 2004 po prekonaní horskej bariéry nedosahovala maximálne hodnoty za hrebeňom ale jej rýchlosť sa zvyšovala smerom do popradskej kotliny. Pre ilustráciu uvedieme niektoré hodnoty rýchlosti vetra namerané meteorologickými stanicami: Lomnický Štít (2 620 m n. m.) 170 km.h-1, Skalnaté pleso (1 751 m n. m.) 200 km.h-1 a horná hranica lesa v nadmorskej výške okolo 1480 m n.m 230 km.h-1.

Z histórie veterných kalamít v Tatranskom národnom parku

Ako už bolo spomenuté v predošlom texte, bóra sa ako "miestny vietor" vyskytuje nepravidelne ale sústavne. Nemôžeme hovoriť o periodicite tohto javu ani nie sme schopní ho dopredu predpovedať, ale môžeme predpokladať že v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti opäť postihne podtatranskú oblasť.

Najstaršou, historicky doloženou veternou kalamitou v tatranskej oblasti bola kalamita v roku 1898. Z poškodených lesov mesta Kežmarok vtedy predali 8300 m3 dreva (neskôr 20 000m3), v lesoch mesta Spišská Belá spracovali 1629 m3, na Hrebienku v porastoch spišskosobotskej lesnej spoločnosti 859 m3 a na batizovskom urbárnom majetku 318 m3 pováľaných a polámaných stromov. Podľa KOREŇ (2005a) sú písomné záznamy o týchto ďalších veterných kalamitách často spolu s následným premnožením podkôrneho hmyzu:

  • 18. november 1915: kalamita postihla 823 hektárov lesa a spustošila les v nadmorskej výške 850 – 1 150 m n.m. od Danielova (vtedy Diergartovho domu) po Tatranskú Lesnú s objemom 287 000 m3 dreva. Podľa niektorých nepublikovaných údajov kalamitu spracovávali tri roky, teda do roku 1918. Na tento rok sa vzťahuje údaj o 480 000 m3 spracovaného dreva a 1 265 hektárov poškodeného lesa. Táto kalamita sa označovala aj ako „veľká veterná kalamita“. Utrpeli najmä staršie porasty vo veku 60 – 100 rokov, v nich najmä smrek (74 %), smrekovec (16 %) a borovica (10 %).
  • a 2. máj 1919: V okolí Tatranskej Lomnice víchrica vylámala les na výmere 150 ha a v oblasti Vyšných Hágov na výmere 320 ha, s celkovým objemom 52 000 m3 dreva.
  • august 1925: Prudký SZ a S vietor vyvrátil v oblasti Podbanského 22 000 m3 dreva (celkove spracovali 76 000 m3), v oblasti Tatranskej Lomnice 3000 m3 a v oblasti Štrbského Plesa 5000 m3. Škody v okolí Tatranskej Polianky nie sú presne známe, v spisoch sa však uvádza, že v dôsledku kalamity v tento deň spracovali celkove 150 000 m3 dreva.
  • až 3. september 1941: Veterná kalamita zničila alebo poškodila 60 % porastov od Kôprovej doliny po Tatranskú Polianku. V štátnych lesoch sa odhadla na 270 000 m3, v lesoch mesta Kežmarok na 150 000 m3, spolu vyše 320 000 m3. Vietor mal S až SZ smer a rýchlosť okolo 180 km.hod-1.
  • 24. a 25. november 1964: Silná víchrica s rýchlosťou 120 – 160 km.hod.-1 vyvrátila a polámala prevažne v javorinskej časti Tatier 80 000 m3 dreva. Spolu s ďalšími kalamitami padli v tomto roku za obeť vetru lesy s objemom dreva 140 000 m3.
  • 1966: V dňoch 5. a 6. novembra v Tichej doline a v oblasti Tatranská Kotlina – Javorina vietor vyvrátil 46 000 m3. V dôsledku menších veterných kalamít spracovali v tomto roku ďalších 21 200 m3, spolu 67 200 m3 dreva.
  • 1967: V oblasti Tatranskej Kotliny až Podspád znova spracovali 65 000 m3 kalamitného dreva.
  • 6. a 7. máj 1968: Silný vietor J až JZ smeru s rýchlosťou 209 – 223 km.hod.-1 vyvrátil a polámal v starších porastoch v oblasti Javorina – Podspády – Ždiar 130 000 m3 dreva.
  • 22. a 23. október 1971: Víchrica prevažne S smeru s priemernou rýchlosťou okolo 180 km.hod-1 zasiahla najmä oblasť od Vyšných Hágov po Kežmarské Žľaby. Vyvrátila a polámala 60 až 100 ročné smrekové i zmiešané (borovicovo-smrekové, jedľovo-smrekové a smrekovcovo-smrekové) porasty s objemom 94 000 m3 dreva. 70 % poškodených stromov tvorili zlomy.
  • Približne rovnaký objem kalamitného dreva (95 100 m3) spracovali v roku 1972.
  • a 3. november 1981: Najmä v oblasti Tatranská Lomnica – Kežmarské Žľaby (menej v oblasti Vyšných Hágov a Tatranskej Kotliny) padlo 295 000 m3 dreva. Rýchlosť vetra dosahovala 120 – 165 km.hod.-1. Kalamitu spracovávali do roku 1983. Ročne sa týchto prác zúčastňovalo okolo 350 pracovníkov.
  • 1989: Veterné kalamity v celkovej výške 106 000 m3 vznikli vo februári, máji a decembri.
  • 1999: V hornom Liptove, približne od Konskej po Podbanské padlo vyše 90 000 m3 dreva, z toho v štátnych lesoch 12 000 m3.
  • Noc z 31.1. na 1.2. 2000: Víchrica s nárazmi 130 – 170 km.hod.-1 v oblasti Dolný Smokovec – Tatranská Lomnica – Kežmarské Žľaby spôsobila polomy vo výške 35 000 m3, silný vietor počas nasledujúcich dvoch dní vyvrátil ďalších 15 000 m3, spolu 50 000 m3. Približne tretinu poškodených kmeňov predstavovala borovica.
  • 2002 - predposledná veterná kalamita zasiahla najmä javorinskú oblasť (115 000 m3). V sledovanom období sa vyskytli ešte viaceré ďalšie veterné kalamity ale s menším rozsahom. Aj keď z predchádzajúcich údajov vidíme, že fenomén bóry je fenoménom vlastným pre Tatry už dlhé obdobie, ešte ani jedna kalamita z doložených písomných zdrojov nemala taký rozsah ako práve kalamita z 19. novembra 2004, pričom počas poslednej menovanej padol väčší objem drevnej hmoty ako za celú doloženú históriu.

Priebeh novembrovej kalamity

Zo synoptických pozorovaní môžeme usudzovať, že pôvodne juhozápadný vietor sa 19. novembra 2004 v rozmedzí dvoch hodín zmenil na severozápadný. Ničivú silu prvotného juhozápadného až západného prúdenia znásobil dýzový efekt, ktorý bol podmienený zúžením a vyzdvihnutím rozmedzia Liptovskej a Popradskej kotliny v oblasti Štrbského prahu. Následne sa ťažký studený vzduch naakumulovaný na severnej strane Tatier prevalil ako mohutný prúd na južné svahy Tatier a to v dvoch vlnách. V prvej vlne došlo k prenikaniu studeného vzduchu cez nižšie Červené vrchy dolu Tichou dolinou smerom na Podbanské. V druhej vlne, ktorá bola omnoho mohutnejšia a mala aj oveľa ničivejšie dôsledky, sa prevalila cez vyššie hrebene Vysokých Tatier medzi Vyšnými Hágmi a Tatranskou Kotlinou. Ničivý účinok sa prejavil predovšetkým v podhorí, kde masa studeného vzduchu narazila na tatranské lesy a osady približne v nadmorskej výške 700 až 1 200 m n. m. (KOREŇ, 2005a).

Obr. 6: Schematická mapa rozsahu kalamitnej plochy (Zdroj: KOREŇ, 2005b)Obr. 6: Schematická mapa rozsahu kalamitnej plochy (Zdroj: KOREŇ, 2005b)

Na obrázku č. 6 môžeme vidieť rozsah veternej kalamity a jej zastúpenie v jednotlivých geomorfologických celkoch. Kalamitné územie (oblasť vyhraničená červenou) je tiež v tomto prípade dané do kontextu s vlastným územím Tatranského národného parku a územím ochranného pásma (oblasť vyhraničená zelenou). Z uvedeného môžeme usúdiť, že kalamita sa najviac dotkla vlastného územia národného parku v oblasti Podtatranskej kotliny a to predovšetkým podcelkov Popradská kotlina a Tatranské podhorie.  
Ako však môžeme pozorovať prúd studeného vzduchu, ktorý spôsobil rozsiahle škody na porastoch sa vôbec nedotkol krovinných a lesných spoločenstiev na hornej hranici lesa, ktoré ostali neporušené, pričom rýchlosť vetra nameraná v týchto oblastiach bola až 230 km.h-1.  Vysvetlenie treba hľadať v tom, že tunajšia klimatická stanica je umiestnená vysoko na stožiari lanovky nad lesným porastom. Samotný lesný porast na strmom svahu rýchlo padajúci prúd vzduchu ešte nezachytil. Podobne ako vodopád preskočil terénny zlom a oprel sa do porastov v nižších častiach svahov s miernejším sklonom. V tomto efekte spočíva vysvetlenie, prečo bóra ušetrila porasty pri hornej hranici lesa. Priebeh bóry a jej dopad na vegetáciu môžeme pozorovať na schematickom obrázku 7, ktorý graficky znázorňuje obtekanie vyšších partií lesa a kontaktnú zónu vetra a vegetácie, v oblasti ktorej boli zaznamenané najväčšie škody (KOREŇ, 2005a).

Príčiny kalamity

V súčasnej dobe sa na vedeckej pôde ale aj v širokých kruhoch verejnosti stretávame s dvomi prevládajúcimi názormi o príčinách vzniku kalamity a jej rozsahu. Dva hlavné prúdy, ktoré sa na tomto poli stretávajú sa zhodnú minimálne na tom, že príčinou novembrovej kalamity bol silný studený padavý vietor s nárazmi až do 230 km.h-1, ktorý v tatranskej oblasti nie je novým fenoménom, ale vyskytuje sa tu pomerne často v nepravidelných intervaloch ako následok súhry viacerých klimatických a orografických podmienok. Treba tiež povedať, že aj keď bóra sa vyskytuje v Tatrách opakovane, jej priebeh a sila boli v tomto prípade extrémne, čomu svedčí aj rozsah kalamitného územia.

Spornou otázkou však zostáva druhotná príčina kalamity a tou je odolnosť porastov v dôsledku ich vekovej a druhovej skladby. Hlavným argumentom "ochranárov" je tvrdenie, že rozsah kalamity a množstvo kalamitného dreva je do istej miery spôsobené zlou druhovou skladbou porastov, ktorá nezodpovedá stanovištným podmienkam a prirodzeným lesom na tomto území bez zásahu človeka. Ide predovšetkým o vysoké zastúpenie smreka, ktorý síce v tejto oblasti predstavuje dominantnú drevinu aj z hľadiska klimatických a orografických podmienok, avšak jeho podiel v porastoch je napriek tomu príliš vysoký. Odolnosť stromu ale aj lesa proti vetru závisí od viacerých faktorov ako hĺbka koreňového systému, zakmenenie, veľkosť a zapojenie korún, ohybnosť kmeňa a ďalšie. Smrek je v dôsledku plytkého koreňového systému ale aj iných vlastností náchylný podľahnúť silnému pôsobeniu vetra (Vyhlásenie k problematike škôd...).  

"Lesníci" zastávajú naopak názor, že druhové zloženie lesov v kalamitnom území nebolo príčinou extrémnych škôd, a že rozsah kalamitou zasiahnutého územia by bol približne rovnaký aj pri existencii prirodzených lesov v Tatranskom národnom parku. Opierajú sa o viaceré pozorovania a prieskumy a to predovšetkým (KOREŇ, 2005a):

v postihnutom území vietor neobišiel zmiešané smrekovcovo-smrekové porasty na morénach Tatranského podhoria,
neobišiel borovicovo-smrekové, jedľovo-smrekové a brezovo-jelšové porasty na glacifluviálnych sedimentoch Podtatranskej kotliny,
nevyberal si porasty podľa veku, a už vôbec nie iba smrekové monokultúry vysadené pred 80 rokmi,
obišiel porasty pod hornou hranicou lesa v nadmorskej výške nad 1200 m n.m. a časť porastov pri spodnej hranici lesa v Lomnickej pahorkatine,

umelo a nevhodne založené porasty s obrovskou prevahou smreka, tzn. typické rovnoveké monokultúry s nepôvodným genofondom v tejto oblasti takmer nejestvovali (také sa nachádzajú v iných častiach tatranskej oblasti),
priestorová štruktúra postihnutých lesných porastov a ich drevinové zloženie zodpovedali stanovištným pomerom, resp. boli dlhodobo utvárané prirodzenou selekciou i činnosťou človeka.

Skutočnú pravdu bude treba hľadať asi niekde uprostred týchto dvoch názorových línií. Môžeme vychádzať napríklad z tabuľky 1, ktorá zachytáva plánované zmeny v druhovom zložení lesných porastov a ich skutočný stav ku koncu plánovaného obdobia v lesných hospodárskych plánoch. Vidíme, že skutočný stav len zriedkavo odráža stav plánovaný a dokonca vo veľa prípadoch ani nedochádza k približovaniu k vytýčeným cieľom a naopak môžeme pozorovať stagnujúce alebo opačné tendencie. Napr. plánovaný stav jedle bol počas troch sledovaných období v rozmedzí 6,6 a 8,1 percentuálneho bodu pričom skutočné stavy oscilovali medzi 1,7 a 2%. Taktiež borovica zaznamenala pokles z 5% na 4%, pričom v LHP sa plánovalo zvýšenie jej zastúpenia. Najlepšie sa plnili plány pre zastúpenie kosodreviny a tiež smrek sa v prvom sledovanom období výraznejšie priblížil plánu, avšak v ostatnom období už jeho stav stagnoval. V celkovom zastúpení drevín môžeme pozorovať smerovanie k drevinovému zloženiu s asi 50% zastúpením smreka, 7,5% jedle, 5,4% borovice, 6,6% smrekovca,  18,3% kosodreviny a zvyškom listnáčov.

Predošlá tabuľka môže byť doplnená o údaj z roku 1997, kedy bolo zastúpenie smreka v lesoch tatranského národného parku na hodnote 59,8% s výhľadom na 51,2% zastúpenie (KOREŇ, 2005a).

Ak si na druhej strane pozrieme tabuľku č. 2 vidíme, že smrek tvorí v porastoch veľmi silnú zložku a svojou prítomnosťou až 72% vykazuje nadpriemerné zastúpenie, ktoré je ďaleko od optimálnych hodnôt pre les s druhovým zastúpením zodpovedajúcim stanovištným podmienkam.

V konečnom dôsledku môžeme konštatovať, že množstvo zničeného lesa bolo ovplyvnené prevažne extrémnym priebehom bóry, ktorá sa vyskytla v Tatrách a drevinové zloženie malo len druhotný význam na jej rozsah. Objektívnou skutočnosťou je, že lesy v postihnutej oblasti neboli len rovnoveké smrekové monokultúry. Boli to smrekové porasty s rozličným primiešaním smrekovca, borovice, jedle, jarabiny, osiky, brezy, jelše a iných drevín. Dôkazom toho sú dnes stojaté živé stromy smrekovca, brezy a borovice na kalamitných plochách. Buk v tejto kontinentálnej časti Tatier nie je prirodzenou súčasťou lesných ekosystémov (VOLOŠČUK, 2004). Toto tvrdenie však nemá podporovať názor o vhodnom drevinovom zložení tatranských lesov, ide o holé konštatovanie, že za poveternostných podmienok, ktoré nastali 19. novembra 2004 by nárazom vetra o sile až 230 km.h-1 neodolal ani prirodzený les zodpovedajúci danej lokalite.

Vplyv kalamity na územie

Zmeny krajiny v dôsledku veternej kalamity nemajú v konečnom dôsledku negatívny vplyv len na lesné spoločenstvá, ale zo systémového hľadiska ide aj o následné nežiadúce dôsledky na ostatné krajinné zložky. Môžeme uvažovať o potenciálnych dopadov na:
vodu: odstránením súvislých plôch lesných porastov dochádza k výraznému narušeniu kolobehu vody v krajine. Samotný les ako klimaxové štádium vegetácie v našich podmienkach je najstabilnejším spoločenstvom s vlastnou mikroklímou a obehom látok. Odstránenie vegetácie môže vyvolať zmeny v nasledujúcich oblastiach:

počas zrážok je určité množstvo vody spätne odparené priamo do atmosféry z povrchov listov a nezúčastňuje sa povrchového, pôdneho a podpovrchového odtoku

zapojená vegetácia spomaľuje povrchový odtok vody do korýt riek a tak napomáha výraznejšej infiltrácii vody do pôdy

samotná vegetácia už počas trvania zrážok odčerpáva časť vody pomocou koreňových sústav a tak zvyšuje infiltračnú schopnosť povodia

les zmierňuje výkyvy hydrického režimu a obmedzuje vznik extrémnych odtokových situácií

znečistenie vody produktmi pôdnych biochemických procesov s dopadom na vodnú biotu

pôdu: pri odstránení lesa, ktorý vytváral ochranný obal pred priamymi vplyvmi prostredia na pôdu, dochádza k zintenzívneniu pôsobenia vonkajších faktorov. Pôda nechránená vegetáciou sa stáva oveľa náchylnejšou k:

erózii prostredníctvom povrchovému odtoku, ktorý na sklonitom povrchu a vo vhodnom teréne môže prechádzať do stružkovej alebo výmoľovej erózie

veternej erózii a odnosu pôdy v dôsledku jej uvoľňovania po odstránení vegetácie, ktorá jednak spomaľovala prízemné prúdenie, ale rovnako aj spevňovala pôdu cez koreňový systém

zvyšovaniu výparu a následnému presúšaniu, k silnejšej insolácii, čo môže mať negatívne následky na pôdny chemizmus (napr. pri zamokrených pôdach k vzlínaniu solí) a negatívne dôsledky na pôdny edafón

k zvýšenej mineralizácii organických zvyškov, k vyplavovaniu živín a produktov biochemického rozkladu naviazaných v pôdnom sorpčnom komplexe - zmenou mikróbnych spoločenstiev a chemizmu pôd

rastlinstvo: vegetácia – teda les boli tou zložkou krajiny, ktorá bola najviac narušená a teda aj jej revitalizácia bude trvať najdlhšie časové obdobie. Tento fakt je spôsobený jednak rozlohou kalamitnej plochy, ako aj dlhým vývojovým cyklom stromu, ktorý je limitujúcim faktorom obnovy z časového hľadiska. Dôsledky kalamity v oblasti rastlinstva môžu byť nasledovné:
zmena mikroklimatických podmienok
po odstránení lesa môže dôjsť k zmene druhovej štruktúry bylinného podrastu – k zmene rastlinných spoločenstiev
prenikanie inváznych taxónov na narušené územia

živočíšstvo: les predstavuje životné priestory pre širokú škálu živočíšnych druhov, pre ktoré plní najrôznejšie funkcie. Zvieratá nachádzajú v lese predovšetkým potravu a úkryt. Niektoré živočíchy obývajú jadrové zóny lesov, iné zase využívajú rozhrania medzi lesnými a nelesnými formáciami, ktoré poskytujú pestrejšie životné podmienky a preto sú priestorom zvýšenej druhovej rozmanitosti. Narušenie lesa spôsobilo:
stratu prirodzeného prostredia
migráciu živočíšstva do vhodnejších lokalít, ktoré neboli zasiahnuté veternou kalamitou
zvyšovanie konkurenčného tlaku na priestor a potravu v dôsledku zmenšenia rozlohy obývaného územia, ktorý sa môže prejaviť napríklad zvýšeným ohryzom výmladkov vysokou zverou

Ovzdušia: potenciálne negatívne vplyvy na ovzdušie môžeme charakterizovať v nasledujúcich rovinách:
zmeny prúdenia vzduchu predovšetkým v prízemnej vrstve atmosféry (smer veta a rýchlosť vetra)
zmena mikro- a mezoklimatických pomerov predovšetkým zvyšovaním kontinentality územia a tendencia ku kolísaniu počasia a extrémom (teplota, zrážky, vetry)
 
Krajiny: negatívne následky kalamity sa v konečnom dôsledku neodrazia len na charaktere prírodného prostredia, ale majú výrazný dopad aj na socioekonomické aktivity a kvalitu života domáceho obyvateľstva. Prejavujú sa predovšetkým (KOREŇ, 2005a):
dočasným znížením verejno-prospešných funkcií lesov (protieróznych, vodohospodárskych, liečebných, rekreačno-športových, ...)
vysušovaním a znížením množstva a kvality pitnej vody
vyššou pravdepodobnosťou vzniku lokálnych záplav a povodní
znížením kvality ovzdušia (vyššia prašnosť, znížená vlhkosť)
celkovým znížením krajinného potenciálu pre rozvoj usmerneného cestovného ruchu
zvýšeným tlakom na zmenu doterajšieho využívania krajiny.

Revitalizácia postihnutého územia

Hlavným problémom v súčasnej dobe, ale aj počas celého priebehu rokovaní o odstraňovaní následkov kalamity je vyhraničenie jednotlivých zón národného parku. Samotná zonácia je dôležitá z toho dôvodu, že určuje a usmerňuje postupy riešenia kalamitnej situácie v jednotlivých zónach s odstupňovaním podľa rozsahu ochrany a priorít daného územia.  

Návrh zonácie a PS o TANAP, ktorú vypracovala ŠOP SR Správa TANAPu vychádza z pokynu MŽP SR, ktorým sa ustanovuje  postup pri zabezpečovaní programov starostlivosti o CHKO a programov starostlivosti o NP a jeho ochranného pásma.

Stanovenie výsledných ekologicko-funkčných priestorov (EFP) a následne zón TANAPu  vychádza z plošného vymedzenia a prírodoochranného hodnotenia lesných a nelesných biotopov a ich komplexov, z vymapovania a prírodoochranného hodnotenia lokalít významných rastlinných a živočíšnych druhov a vymedzenia biotopov významných anorganických javov. Ďalej v rámci prípravy zonácie sa zohľadnili chránené územia súvislej európskej sústavy  (NATURA 2000).

V rámci A zóny zaberajú 41% lesné biotopy, 36% nelesné biotopy a 23% kosodrevina. Z celkovej navrhovanej výmery A zóny až 60% tvoria nelesné biotopy a v rámci lesných porastov dominantné zastúpenie majú ochranné lesy (37%), kde sa prevažne ani v minulosti nepredpisovali zásahy. V rámci B zóny sú prevažne zastúpené lesné biotopy, takmer 97% a v rámci C zóny podobne ako v B zóne tvoria lesné biotopy až 93% (Zhodnotenie a predbežné výsledky...).

Zonácia územia národného parku spadá do pôsobnosti dvoch ministerstiev a to MŽP SR a MP SR, ktorých návrhy sa v niektorých oblastiach značne odlišujú.
    Celkove medzi jednotlivými návrhmi je sporné územie medzi navrhovanou A zónou podľa MP SR a navrhovanou B resp. C zónou podľa ŠOP SR Správa TANAP-u o výmere 356 ha. Sporné územia predstavuje najmä územie Lomnický hrebeň (Skalnatá dolina), kde je vybudovaný lyžiarsky areál. Správa TANAPu tento areál navrhuje začleniť do B zóny. Ostatné územie je majetkom mestských lesov Spišská Belá, kde ani zástupcovia mesta nesúhlasia s podkladom zonácie z MP SR.
    Druhé sporné územia sú medzi navrhovanou A zónou podľa ŠOP SR Správa TANAPu a navrhovanou B resp. C zónou podľa MP SR.  Celková plocha tohto sporného územia prestavuje 9 899 ha. Plošne najväčší konflikt je v celej časti Liptovských Tatier a v oblasti Podbanského. Menšie konfliktné územia sú v oblasti Javoriny a v Oravskej časti TANAPu.     

Navrhované riešenia pre jednotlivé zóny

A zóna

V A zóne je potrebné celú biomasu ponechať v porastoch. Táto má nenahraditeľnú úlohu nielen v tvorbe humusu a v prirodzenej obnove lesa, ale aj v udržaní retenčnej schopnosti pôdy a v eliminovaní erózie pôdy vplyvom povrchovo tečúcej vody, ktorá môže vyvolať pôdne straty väčšie, ako je intenzita tvorby pôdy (VOLOŠČUK, Ekologický prístup...). V tejto zóne je potrebné sledovať klíčivosť a odrastanie semenáčikov ako aj pozorovať semenné roky pre jednotlivé druhy drevín. V oblasti ochrany prírody by sa malo toto územie ponechať na samovývoj a umožniť prírode realizovať autoregulačné procesy. V špecifických prípadoch je možná inštalácia feromónových lapačov na podkôrny hmyz  (Projekt revitalizácie lesov...).

B zóna

V B zóne, s regulovanou starostlivosťou o ekosystémy, z pohľadu ekológie lesa je potrebné biomasu nevyužiteľnú pre piliarske spracovanie ponechať aspoň na 50 % rozlohy postihnutej kalamitnej plochy, za účelom tvorby humusu (potrebného v ekosystéme pre tok látok, informácií a energie), zabezpečenia vodohospodárskej funkcie biotopov a ochrany pôdy pred vodnou eróziou (Vološčuk, Ekologický prístup...).

V poraste treba ponechať všetky stojace (životaschopné) stabilné stromy, jednotlivé výstavky, skupiny stromov, porastové okraje a 10-50% stojacich zlomov. Taktiež je potrebné využiť mikroreliéf a časť nespracovanej drevnej hmoty na vytvorenie mikroklimatických podmienok pre prirodzenú obnovu. V tomto území by mala byť vylúčená chemická asanácia. Na najextrémnejších stanovištiach (sklon nad 60%, kamenité lesné typy a okolie vodných tokov) v poraste ponechať cca. 25% stromov, najmä po vrstevnici, a na týchto stanovištiach sa vyhnúť prejazdom ťažkej techniky. Kalamitnú hmotu hrúbia atraktívnu pre podkôrny hmyz treba čo najskôr spracovať a odviezť, pričom by sa mali v poraste ponechať všetky stromy, ktoré už opustil podkôrny hmyz a napadnutú hmotu by sa mala asanovať odkôrnením (Projekt revitalizácie lesov...).

C zóna

V tejto zóne by sa mal byť objem biomasy ponechanej v území približne na úrovni 10%.
Umelé doplňovanie plôch po kalamite v C zóne a čiastočne aj v B zóne sa odporúča započať až po 10-15 rokoch drevinami tatranskej proveniencie podľa typológie stanovíšť, s cieľom vytvárať vekovo diferencované lesné porasty, s maximálnym využívaním tzv. prípravných drevín.

S prihliadnutím na veľký vodohospodársky význam a zákonnú požiadavku ochrany biodiverzity (na úrovni génov, druhov a biocenóz) národného parku nemožno používať chemické látky na asanáciu územia. Na ochranu pred účinkami premnoženého podkôrneho hmyzu je možné v C a B zóne v primeranej miere použiť metódu lapákov a feromónových lapačov (Vološčuk, Ekologický prístup...).

Záver

Prvým cieľom predkladanej bakalárskej práce bolo zhodnotenie fyzickogeografických zložiek krajiny, pre hlbšie pochopnie ich vzájomných vzťahov a predovšetkým ich vplyv na celkový charakter vegetácie. Na tomto mieste sme sa obšírnejšie venovali predovšetkým charakteristike rastlinstva jeho fytogeografickému členeniu ako aj potenciálnej prirodzenej vegetácii odrážajúcej jej teoretický stav bez zásahu človeka na základe stanovištných podmienok. Následne sme zhodnotili súčasný stav a zmeny od optimálneho druhového zloženia.

V druhej časti sme sa venovali holocénnemu vývoju a podávali sme približný obraz vegetácie územia Tatranského národného parku na základe porovnávania palinologických prieskumov rašelinísk ako hlavného zdroja údajov o zmenách druhového zloženia rastlinných spoločenstiev. Tieto zmeny boli spôsobené prevažne klimatickými výkyvmi teplôt a vlhkosti v poľadovom období.

Ak boli klimatické zmeny hlavným faktorom pretvárajúcim vegetáciu po skončení ľadových dôb, v poslednom tisícročí prevzal prvenstvo človek so svojimi aktivitami v krajine. Zo začiatku išlo o vlastnú spotrebu drevnej hmoty ako vykurovacieho materiálu v domácnostiach a pri spracovaní vyťaženej rudy. Avšak posledné storočia sú charakterizované predovšetkým extenzívnym chovom hospodárskych zvierat, s ktorým súviselo rozširovanie vysokohorských pasienkov na úkor kosodreviny a horného pásu lesa. Dochádzalo k zmene drevinovej skladby lesných porastov či už pri ich hornej alebo dolnej hranici.

Posledným cieľom bolo zhodnotiť priebeh veternej kalamity z 19. novembra 2004, jej príčiny a dôsledky na krajinu. Aj napriek extrémnemu priebehu novembrovej bóry, ktorá by pravdepodobne spôsobila rozsiahle škody tak v prirodzených ale aj umelých porastoch, zlá drevinová skladba je bezpochyby jedným z dôležitých faktorov nízkej stability a odolnosti lesných ekosystémov. Z údajov sme zistili, že dlhodobo plánované drevinové zloženie porastov, ktoré je zakotvené aj v LHP z posledných desaťročí s optimálnou drevinovou skladbou s približným podielom jednotlivých druhov na úrovni 50% smreka, 7,5% jedle, 5,4% borovice, 6,6% smrekovca,  18,3% kosodreviny a zvyškom listnáčov nebolo stále dosiahnuté. Postihnutom území sú naviac tieto hodnoty ešte viac vzdialené od optima ako je priemer v Lesoch Tatranského národného parku. V práci sme sa venovali aj negatívnym vplyvom a možným ohrozeniam jednotlivých zložiek krajiny (vody, pôdy, ovzdušia, vegetácie...), spôsobených zmenami vegetačnej pokrývky a teda aj celkovým charakterom krajiny.
V súčasnej dobe je najdôležitejším krokom zonácia, ako prostriedok vhodného manažmentu jednotlivých území podľa stupňa ochrany a stanovištných podmienok.

Bibliografia

  1. BIELY, A., BEZÁK, V., ELEČKO, M., GROSS, P., KALIČIAK, M., KONEČNÝ, V., LEXA, J., MELLO, J., NEMČOK, J., POLÁK, M., POTFAJ, M., RAKÚS, M., VASS, D., VOZÁR, J., VOZÁROVÁ, A. 2002. Geologická stavba (Mapa č.1). 1 : 500 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava, Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s. 74
  2. BOHUŠ, I.: Historický vývoj Vysokých Tatier. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1972, č.14, s. 5-64
  3. BOHUŠ, I.: Tatranské lesy a lesníctvo vo fondoch štátneho oblastného archívu v Levoči. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1986, č.27, s. 179-218
  4. FAŠKO, P., ŠŤASTNÝ, P. 2002. Priemerné ročné úhrny zrážok (Mapa č. 54). 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava, Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s. 99
  5. FUTÁK, J. 1975a. Fytogeografické členenie Tatranského národného parku a jeho vzťahy k ostatným pohoriam. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1975, č.17, s. 109 – 132
  6. FUTÁK, J. 1975b. Vývoj tatranského rastlinstva. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1975, č.17, s. 61-78
  7. HANČINSKÝ, L.: Príspevok k rekonštrukcii pôvodného rozšírenia lesných spoločenstiev a ich drevinového zloženia na území Tatranského národného parku na podkladoch lesníckej typológie, histórie a onomastiky. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1977, č.19, s. 97-126
  8. HENSEL, K., KRNO, I. 2002. Zoogeografické členenie: Limnický biocyklus. (Mapa č. 92). 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava, Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s. 118
  9. HOUDEK, J.: Osudy Vysokých Tatier. Bratislava. 1951
  10. JAMNICKÝ, J.: Príspevok k poznaniu najvyššieho veku a najväčších vzrastových rozmerov limby (Pinis cembra L.). In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1964, č.7, s. 50-60
  11. JEDLIČKA, L., KALIVODOVÁ, E. 2002. Zoogeografické členenie: Terestrický biocyklus. (Mapa č. 91). 1 : 2 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava, Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s. 118
  12. LAZEBNÍČEK, J., ODLOŽILÍKOVÁ, L., ŠMARDA, J.: Škody spôsobené pasením na kosodrevinových a smrekových porastoch. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1957, č.1, s. 23-45
  13. MAGLOCKÝ, Š. 2002. Potenciálna prirodzená vegetácia. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. 1. vydanie. Bratislava: Ministerstvo životného prostredia, Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia. 2002, s. 114 – 115
  14. MAZÚR, E., LUKNIŠ, M.: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR, časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava
  15. MAZUR, E, LUKNIŠ, M. 2002. Geomorfologické jednotky (Mapa č.21). 1 : 1 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava: Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s.88
  16. KOREŇ, M. 2005a. Vetrová kalamita 19. novembra 2004: nové pohľady a konsekvencie. In: Tatry, 2005, č. 2,  s. 7-28
  17. KOREŇ, M. 2005b. Vetrová kalamita 19. novembra 2004: nové pohľady a konsekvencie. In: http://www.lesytanap.sk/7_archiv/kalamita.php
  18. KRIPPEL, E. 1963. Postglaciálny vývoj lesov Tatranského národného parku. In: Biologické práce, 1963, č. 9/5, s. 5-41
  19. KONČEK, M.: Všeobecné vlastnosti klímy. In: Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 1973, č. 15, s. 241-242
  20. LOŽEK, V.: Příroda ve čtvrtohorách. Praha: Academia. 1973. 372 s.
  21. OSTROŽLÍK, M. 1994. Podnebie. In: Tatranský národný park, Martin: GRADUS, 1994. s. 53 – 65
  22. PACL, J., Hydrológia Tatranského národného parku In: Sborník prác o Tatranskon národnom parku, 1973, č. 15, s. 181–238
  23. PAWLIKOWA, F.: Materialy do postglacjalnej historii roslinnosci Karpad Záchodnich. In: Folia quaternaria, 1965, č.18, s. 1-9
  24. PIETA, K.: Púchovská kultúra. In: Zprávy Čs. spoločnosti archeologické při ČSAV VIII, 1966, č.4, s. 30-38
  25. Projekt revitalizácie lesov postihnutých veternou smršťou. In: http://www.tanap.org/ kalamita-revitalizacia-lesov.php
  26. PLESNÍK, P.: Vplyv pasenia na les Krivánskej Malej Fatry. Les II. 1955.
  27. PLESNÍK, P.: Horná hranica lesa v Krivánskej Malej Fatre. In: Lesnícky časopis. 1956, č. 2, s. 97-123
  28. PLESNÍK, P.: Horná hranica lesa. Bratislava: SAV. 1971. 238 s.
  29. PLESNÍK, P. 2002. Fytogeograficko-vegetačné členenie (Mapa č.86). 1 : 1 000 000. In: Atlas krajiny Slovenskej republiky (Kapitola IV. – Prvotná krajinná štruktúra). 1. vydanie, Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Bratislava: Slovenská agentúra životného prostrdia Slovenskej republiky, Banská Bystrica, s.113
  30. PODOLÁK, J.: Pastierstvo v oblasti Vysokých Tatier. Bratislava: Slovenská akadémia vied. 1967. 206 s.
  31. SOMORA, J.: O rozšírení niektorých lesných drevín v skupine Lomnického štítu. Martin. 1958. 152 s.
  32. ŠMARDA, J. a kol.: Druhotné spoločenstvá rastlín v Tatranskom národnom parku. Knižnica zborníka prác o Tatranskom národnom parku 4, 219 s.
  33. Tatranský národný park – základné informácie. In: http://www.tanap.org/narodny-park.php
  34. TOPERCER, J. 2005. Ponovembrové tatry evolučnoekologicky In: http://www.tanap.org/ kalamita-topercer.php
  35. VOLOŠČUK, I. a kol.: Tatranský národný park – Biosférická rezervácia. Martin:  Gradus. 1994. 551 s. ISBN 80-901392-4-8
  36. VOLOŠČUK, I. 2005. Ekologický prístup k riešeniu následkov novembrovej biologickej katastrofy v lesoch Tatranského národného parku. In: http://www.tanap.org/kalamita-ekologicky-pristup.php
  37. Vyhlásenie k problematike škôd v lesoch národných parkov. 2004 In: http://www.tanap.org/kalamita-sopsr.php
  38. Zhodnotenie a predbežné výsledky z rokovaní ohľadom dopracovania PS a zonácie TANAP-u. In: http://www.tanap.org/download/zonacia-april-2006.doc
  39. Živočíšstvo. In: http://www.sopsr.sk/tatry