Pojem krajina je v definíciách mnohých vedeckých disciplín, zaoberajúcich sa Zemou a jej povrchom charakterizovaný viacerými spoločnými znakmi. V týchto definíciách sa totiž akceptuje fakt, a to že krajina je časťou zemského povrchu s jej objektmi. Podľa Harsthorna /1939/ má pojem krajina 2 základné významy – je to obmedzená časť krajiny, ktorej vzhľad je vnímaný ľuďmi.

Pojem krajina sa uplatnil nielen v terminológii odborného poznávania, ale aj v oblasti umeleckej a to v zmysle vyjadrenia jej viditeľnej časti. V tomto kontexte sa za výstižný považuje anglický termín „landscape“, ktorý sa podľa Zonnevelda /1988/ rozvinul z holandského „landschap“. Tento termín v sebe zahŕňa okrem fyzického obsahu /zem/ aj vonkajší prejav /obraz/. Za analogické k landscape, sa považujú francúzsky termín „paysage“, či poľské slovo „krajobraz“.

Poznávanie krajiny, jej vnímanie a zaznamenávanie bolo vždy ovplyvnené rôznymi politickými, spoločenskými či hospodárskymi trendmi, ale aj konkrétnymi potrebami poznať a rozvíjať okolie života človeka na Zemi. Práve geografia so svojou syntetickosťou a priestorovosťou mala a má predpoklady krajinu poznať a vyjadriť a geografické práce s mapami a rôznymi prílohami sú významné z hľadiska poznania a sledovania zmien a vývoja krajiny. Problémom poznania krajiny je jeho objektívnosť. Pre každé vedecké poznávanie je dôležitý objektívny zdroj informácií. Patrí medzi ne fotografia, osobitne letecké a satelitné fotografie a obrazové záznamy. Komplecita, časová aktuálnosť a priestorová korektnosť týchto záznamov má nezastupiteľné miesto v geografickom výskume krajiny.

Geografické pojmy, definície a koncepcie poznávania krajiny:

Francúzsky pojem „paysage“ sa vyskytuje najmä v prácach autorov francúzskej regionálnej geografie, ale nielen u nich. „ Známa je koncepcia regionálnej geografie v chápaní P. Vidala de la Blache, v zmysle integrácie prírodných foriem, tvarovaných kultúrnym rozvojom, keď sa zároveň prízvukuje totalita /celostnosť/ vegetačných rysov, estetických vizuálnych dojmov a fenoménov zmien krajiny.“ Pokračovateľmi francúzskej školy regionálnej geografie u nás boli profesori Hromádka a Lukniš. „Hromádka sa v „kultúrnom kraji“ pokúsil integrovať okrem prírodnej bázy a hospodárskej nadstavby aj spoločenské prostredie“ a teda život človeka.

Pojem paysage sa často spája s vizuálnou stránkou krajiny, ktorá je preferovaná najmä v krajinnej architektúre /Isačenko 1966/. V niektorých talianskych a španielskych geografických prácach sa pojem paysage vzťahuje viac k viditeľnej časti územia v iných prácach zas k subjektívnym /aj umeleckým/ interpretáciám /Keisteri 1990/.

Za veľmi prijateľnú považuje autor definíciu Juillarda, „v ktorej krajinu chápe ako zhmotnenú pokrývku foriem a ľudských aktivít, pričom jej vonkajšia viditeľná forma je sledovateľná a daná vzťahom medzi prírodou a kultúrou.“ Pre geografa je totiž veľmi dôležité identifikovať vzťahy v krajine. Takáto definícia krajiny má veľmi blízko aj k chápaniu našich autorov, ktoré sa začalo profilovať začiatkom 2.pol. minulého stor. Najčastejšie sa spája s výrazom „Landschaft“ resp. jeho ruskou verziou, za zakladateľov ktorého sa považujú A. von Humboldt /1862/ a C. Ritter /1852/. Chápanie a výskum pojmu „Landschaft“ spájajú s krajinnými formami, ale aj s opisom ich fyziognómie. Definovanie pojmu a formovanie koncepcie v nemecky písanej literatúre často súvisí s prvotnou orientáciou, alebo osobnou profiláciou autorov /Neef 1967/.

„Dôraz na vzťahy a procesy materiálnych komponentov krajiny prispel aj k sformovaniu integračného smeru jej výskumu. Napr. Carol /1952/ chápal krajinu ako komplex atmosféry, hydrosféry, litosféry, biosféry a antroposféry určitého miesta sveta, časti zemského povrchu, pričom by sa mala venovať pozornosť aj otázkam súvisiacim s formálnym, funkčným a genetickým aspektom. Takéto chápanie je typické pre práce lipskej geoekológie od Neefa /1967/ po Haaseho /1991/.

V jednej z novších definícií /Haase ed. 1991, str.22/ sa pojem Landschaft spája s obsahom a správaním prírodnej časti zemského povrchu, ovplyvneného spoločnosťou. Podobný dôraz na prírodnú časť „landšaftu“ nájdeme v sovietskej literatúre / Isačenko, Miľkov, Armand, Preobraženskij a.i. /, pričom práce sovietskych autorov obsahujú koncepcie od geosystémov až po ekosystémové prístupy. Aj v slovenských a českých koncepciách sa prejavil vplyv nemeckých a ruských geografov / Drdoš, Mičian, Demek, Hynek /. Počiatočný „dôraz na prírodnú časť materiálnej entity krajiny sa postupne rozvinul aj o antroposféru, ako aj o explicitné pokusy percepcie a hodnotenia vizuálnej stránky krajiny /Oťaheľ, Hynek, Richling, Urbánek, Drdoš/.“

Krajine teda patrí aj nehmotný rozmer, ktorý je vyjadrený jej povrchom a vzhľadom jej objektov. Pokus o istú syntézu výzoru krajiny a jeho vnímania, poukázaním na vonkajšie formy krajiny a ich psychologický efekt prezentoval Banse /1953/ a vyjadrením spojenia krajina a „duch krajiny“ a následným akceptovaním jej subjektívneho, estetického efektu prezentovali Hettner /1927/ a Passarge /1933/.

Anglicky píšuci geografi používajú pre krajinu termín „landscape“. Davis /1915/ spája landscape s formami reliéfu a jeho vývojom, ale zároveň pripája k definícii aj význam „viditeľná“ krajina. Pojem landscape sa stal súčasťou prác „ v ktorých vnímanie a hodnotenie týkajúcich sa scenérie kvalít je preferované, alebo priamo cielené /Appleton, Dearden, Linton, Saarinen, Sadler, Carlson/.

Poznanie vzťahu krajiny a jej vzhľadu naznačuje koncepcia krajinnej ekológie. Predmet krajinnej ekológie sa vyprofiloval pričom rešpektoval 3 aspekty celostného poznania – vizuálny, priestorový a ekosystémový /Zonneveld 1988/. Jednou z hlavných charakteristík krajinnej ekológie je, že vertikálnu heterogenitu chápe ako holistický objekt štúdia. Veď aj termín krajinná ekológia zaviedol Troll inšpirovaný celostnosťou vnímania krajiny z leteckých snímok.