Mesto Trenčín bolo od nepamäti významným strediskom remeselnej výroby a obchodu na Považí. Už v 9. storočí, bol známy ako veľkomoravské sídlo a významnú časť jeho obyvateľstva tvorili remeselníci, ktorí sa združovali do cechov. V rokoch 1476-1526 sa v Trenčíne stretávame už so štrnástimi remeselníckymi špecializáciami.

Podobne vyvíjali aj remeslá v Novom Meste nad Váhom, kde bol už v 16. storočí živý obchodný ruch, ktorý prospieval rozvoju mesta a rovnako rástla i jeho hospodárska sila. „Počet remeselníkov neustále stúpal. Zatiaľ čo v r. 1533 ich bolo pätnásť, o dve storočia neskôr, presnejšie v roku 1753, ich bolo už 220, združených v 16 cechoch. Rozvoju dopomohlo aj získanie nových výsad a práv v roku 1550 a neskôr príchod majstrov z Čiech a Moravy, ktorí sa po bitke na Bielej Hore (1620) hromadne usadzovali na moravsko – slovenskom pohraničí alebo priamo v Novom Meste nad Váhom.“ Význam mesta vzrástol aj vďaka vážskemu prístavu, z ktorého sa plavilo dolu Váhom množstvo tovaru. Pri Novom Meste bol prístav, z ktorého sa dolu Váhom na pltiach posielal tovar až do Komárna.

„V druhej polovici 19. storočia prežívali tradičné remeslá krízu, ich výrobkom začali konkurovať priemyselné výrobky. Zrušením cechov v Trenčíne z roku 1872 stratili remeselníci zvyšky stáročnej ochrany a privilégií. Ako čiastočnú náhradu cechov si trenčianski remeselníci a živnostníci založili v roku 1880 Obchodnícky a remeselnícky spolok.“

Už v tomto období možno hovoriť o vzájomnej hospodárskej i priemyselnej previazanosti miest Trenčín a Nové Mesto nad Váhom ako aj ich okolitého územia, hoci Trenčín mal nesporne väčší význam. V

V druhej polovici 19. storočia vznikajú v Novom Meste nad Váhom prvé priemyselné podniky, ktoré sa zameriavali predovšetkým na spracovanie poľnohospodárskych produktov (ovocia, obilia, cukrovej repy, krmovín) a na výrobu výrobkov pre poľnohospodárov. V roku 1842 založil J. Kraus výrobňu rumu a likérov a roku 1850 A. Friedler továreň na mydlo. Roky 1856 a 1857 boli známe vznikom viacerých páleníc, k najznámejším patrili pálenice J. Lövingera, G. Herzoga a E. Tausa. H. Tauber založil v roku 1872 továreň na podkovy a iné výrobky zo železa. Podobný sortiment vyrábala aj továreň A. Reisa, predovšetkým vidly, reťaze, klince a pod. Medzi novomestské továrničky sa roku 1885 zaradila aj výrobňa módnych vychádzkových paličiek a firma Neubauer a Salvendi, ktorá sa orientovala na výrobu pletených výrobkov. Rozvoju priemyslu a obchodu výrazne prospelo vybudovanie železničnej trate do Trnavy roku 1876. O vyše 50 rokov, v roku 1929, otvorili i železnicu Nové Mesto nad Váhom - Veselí nad Moravou.

Továrne, ktoré vznikali v ďalšom období, už neboli orientované výhradne na poľnohospodársky charakter kraja. Vyrábali ozdobný a úžitkový tovar alebo banské a hutné stroje ako Coburgova továreň, založená v roku 1900. V r. 1905 bola otvorená vápenka, neskôr aj tehelne, garbiarne, pivovar či plynáreň.

V Trenčíne sa priemysel začal rozvíjať v rovnakom období, presnejšie na konci 19. storočia a začiatkom 20. storočia, kedy sa modernizovalo dopravné spojenie s inými oblasťami Rakúsko – uhorskej monarchie. V roku 1879 (tri roky po tom ako dosiahla Nové Mesto nad Váhom) dosiahla Považská železnica predmestie Trenčína v Istebníku. Následne v roku 1883 dosiahla železnica už priamo Trenčín, s napojením na Košicko - bohumínsku trať, ktorá vo výraznej miere stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou, taktiež prístup k sliezskemu uhliu a stával sa významným obchodným a priemyselným centrom. Okrem odevného, sa v tomto období rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel.

V 80. rokoch 19. storočia vznikol v Trenčíne Kornhauserov liehovar, ku ktorému sa v roku 1886 pridala i výroba droždia. V roku 1883 založil Šimon Horn Továraň na salám a jemné údenárske výrobky a koncom 90. rokov 19. storočia vznikla továreň na nábytok s parným pohonom, premenovaná v roku 1897 na Prvú trenčiansku nábytkovú a drevospracujúcu továreň. V roku 1905 začala pracovať Prvá trenčianska borovičková a likérová továreň (neskorší Slovlik) a začalo sa aj s výrobou vrtákov v dielni B. Singera, ktorá bola jedinou v celom Uhorsku. V roku 1906 vynálezca priemyselných výbušnín Titanit Norbert Czeipek postavil za mestom Továreň na bezpečnostné výbušniny Czeipek, no nedokázal konkurovať dynamitu a továreň po prvej svetovej vojne zanikla.

Významným sa stal aj rok 1902, kedy bola v Nemšovej postavená skláreň, čo pozmenilo nielen jej dovtedajšiu poľnohospodársku a remeselnícku profiláciu, ale súčasne sa stala aj dôležitým priemyselným centrom na Považí. Vyrábali sa tu výrobky z fúkaného a liateho skla, neskôr tabuľové, obalové i konzervárske sklo.

Dejiny výroby vápna na Slovensku siahajú až do 30. rokov 19. storočia, avšak na nami riešenom území sa rozvíjali až začiatkom 20. storočia. ,,Výpal vápna v šachtových peciach bol zahájený v roku 1905 v Novom Meste nad Váhom a vypaľovanie v kruhových peciach v Trenčianskych Miticiach v roku 1914. Pre potreby cukrovarov boli postupne stavané pece na výpal vápna priamo v závodoch, ktoré však boli prevádzkované len v období repnej kampane. Ďalšie míľniky histórie výroby vápna na Slovensku boli taktiež spojené s Novým Mestom nad Váhom a to vďaka skutočnosti, že v roku 1949 bola do prevádzky uvedená prvá poloautomatická šachtová pec typu Ingis, v roku 1952 ju nasledovala druhá a v roku 1956 bola uvedená do prevádzky aj mlynica vápna.“

„Najpevnejšie základy priemyslu sa však kládli v Trenčíne i v slovenskom meradle pomerne neskoro, až v prvom desaťročí 20. storočia. Potom však rozvoj priemyslu bol – ak to posudzujeme dlhodobo - pozoruhodne plynulý. V dvadsiatych rokoch, známe ako roky „odbúravania priemyslu na Slovensku“ zanikli v Trenčíne iba podniky, ktoré boli ťažko choré už pred vojnou (napríklad továreň na výbušniny) alebo boli programovo dočasné – ako drevospracujúci podnik na exploatáciu lesov inoveckého masívu, prípadne vznikli v nevhodnej dobe – ako gumáreň v objekte skrachovanej továrne na rámy“.

Významnou súčasťou hospodárskej štruktúry Trenčína boli, samozrejme, továrne a veľké podniky, ponúkajúce prácu aj obyvateľom okolitých obcí. Patrili sem továreň Rudolfa Schanera (založená r. 1894) na údenárske výrobky a Tiberghienka, založená v roku 1907 známa aj ako Merina alebo Thieberghien. Bola ovládaná francúzskym kapitálom a založená bratmi Thieberghionovcami. Vyrábala vlnené, viskózové a polyesterové vlákna a patrila k významným slovenským závodom tej doby. Spolu s odevnými závodmi, ktoré vznikli v medzivojnovom období, dávala charakter priemyselnej štruktúre mesta.

Po roku 1911 vznikla Prvá slovenská továreň na likéry, Domový lesný priemysel, kde vyrábali mäkké a tvrdé rezivo všetkého druhu a firma Herbária, ktorá zásobovala uhličitými nápojmi (sódovkami) miestny trh a liehovými nápojmi celú vtedajšiu republiku. Mozaiku trenčianskych podnikov uzatvárala mestská ľadovňa s dennou výrobou ľadu a filiálka Arpád – Mlyn.

V období prvej ČSR sa rozrástol v Trenčíne predovšetkým odevný, potravinársky a strojársky priemysel a neskôr sa začína formovať i výstavníctvo. Nové Mesto nad Váhom ostalo aj po roku 1918 hospodárskym strediskom okolia s rozvinutými remeslami a menšími priemyselnými podnikmi ako napríklad liehovar, octáreň, továreň na nábytok, na rastlinné tuky, z ktorej v roku 1933 vznikla známa Palma.

Do hospodárskeho života regiónu výrazne zasiahlo vybudovanie už spomínanej železničnej trate Nové Mesto nad Váhom – Veselí nad Moravou v rokoch 1923 – 1929. V roku 1935 začali bratia Micherovci z Bratislavy s výstavbou továrne zo začiatku na výrobu súčiastok do vodomerov. Od roku 1939 ju nemecká armáda preorientovala na zbrojársku a po oslobodení továreň znárodnili.

„V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou boli výraznou hospodárskou silou mesta Trenčín živnostníci, ktorí vytvárali formálne aj neformálne združenia. Poľnohospodárska výroba za zameriavala na rastlinnú i živočíšnu produkciu. Poľnohospodárske produkty sa ďalej spracovávali v mestských podnikoch (pivovaroch, mlynoch a pod.). Známe bolo Trenčianske pivo, ktoré sa už v 17. storočí vyvážalo aj mimo hraníc mesta.“ Rozrástli a podstatne sa zmodernizovali aj viaceré staršie podniky.

,,Začiatkom roku 1939 zástupcovia prostejovskej firmy Nehera uzavreli s mestom Trenčín zmluvu o odkúpení pozemkov na výstavbu dielní pre 60 robotníkov. Vstup nového podniku na pôdu mesta vyvolal v radách živnostníkov pomerne veľké obavy. V decembri 1939 zastupiteľský zbor prenajal firme Nehera (neskôr ODEVA, OZETA a v posledných rokoch známa ako OZETA NEO a.s.) budovu na Palackého ulici a zároveň schválil odpredaj pozemkov na Dolnej Sihoti pre výstavbu továrne na konfekciu, bielizeň a príbuzné druhy. Podnik sa staral o odbyt svojich výrobkov prostredníctvom 80 vlastných predajní, ktoré sa nachádzali v každom väčšom slovenskom meste. Tovar sa tak dostával priamo k zákazníkovi bez zbytočného medzipredaja. V období najväčšieho rozmachu výroby v ňom pracovalo 700 zamestnancov“.

Významný vplyv na vznik priemyselných jadier riešeného regiónu mal v tomto období strojársky priemysel. Na jeho rozmiestnenie vplývala ekonomicko-geografická poloha, orientácia a špecializácia Československa, ako aj výrobné tradície spracovania kovov. Strojársky priemysel bol lokalizovaný do Trenčína i Nového Mesta nad Váhom vďaka ich strategickej polohe, ktoré malo celé Považie a práve preto tu vznikol pozoruhodný a významný pás strojárskeho priemyslu.

,,V celom vtedajšom okrese Trenčín, kam patrilo aj Nové Mesto nad Váhom, existovalo v období rokov 1939 - 1945 33 priemyselných podnikov, ktoré znamenali prácu pre viac ako 5930 ľudí. Najväčšie zastúpenie mali podniky v liehovarníckom, stavebnom, odevnom a drevospracujúcom priemysle“.

Sústavná modernizácia priemyslu, pri ktorej sa náležite využívali aj najnovšie poznatky technického pokroku, zaradila mestá Nové Mesto nad Váhom a Trenčín na poprednú pozíciu medzi slovenskými priemyselnými mestami.

Použité zdroje

  • Kúdelka, J. et al. (1985) : Rozvoj a výroba v závodoch okresu Trenčín. Vydalo Okresné pedagogické stredisko v Trenčíne so súhlasom Odboru kultúry ONV v Trenčíne zo dňa 30.1.1985, č.j. 130-456/10-1985, Trenčín 1985, pp. 1-60, 60 p.
  • Šülle, P. (2005) : Okres Trenčín. In: Encyklopédia miest a obcí Slovenska. Vydavateľstvo PS-LINE, Lučenec 2005, pp. 169, ISBN 80-969388-8-6, 960 p.
  • Lipták, Ľ. (1993) : Na prahu súčasnosti. In : Trenčín – Vlastivedná monografia I. Vydavateľstvo Alfa, Bratislava 1993, pp. 367-369, ISBN 80-05-01114-8, 382 p.
  • Vrzgulová - Kardošová, M. (1997) : Živnosti, remeslá, obchod a priemysel v Trenčíne (1918-1945). In : Trenčín – Vlastivedná monografia II. Vydavateľstvo Alfa-press, Bratislava 1997, pp. 20-24, ISBN 80-88811-62-7, 310 p.
  • Plesník, P. et al. (1974) : Slovensko Ľud, I. časť. Vydavateľstvo Obzor, Bratislava 1974, pp. 17, 30-31, 735-21-85/8, 732 p.
  • Fabricius, M. (1997) : Hospodárstvo v Trenčíne. In : Trenčín – Vlastivedná monografia II. Vydavateľstvo Alfa-press, Bratislava 1997, pp. 45-47, ISBN 80-88811-62-7, 310 p.
  • Krasňanová, M. (2009): Rozvoj a transformácia priemyslu južnej časti Stredného Považia, Bratislava 2009
  • http://www.goldenslovakia.eu/trencin/, 15.11.2008
  • www.nove-mesto.sk/historia1/, 15.11.2008, (2)
  • www.nmnv.sk/historia.html, 15.11.2008,(2)
  • www.trencin.sk/12443, 18.11.2008, (1)
  • www.trencin.sk/12445, 18.11.2008, (2)
  • www.obnova.sk/modules.php?name=Forums&file=posting&mode=quote&p=9034, 2.2.2009
  • www.pramen.info/c/948/historia-noveho-mesta-nad-vahom.htm, 25.11.2008