Pojem krajina je v geografii najčastejšie definovaný ako určitá časť (segment) povrchu Zeme. Pri poznávaní krajiny sa vnímajú a zohľadňujú jednak jej materiálne komponenty (objekty), ale aj ich vonkajší prejav. Krajinu môžeme teda chápať aj ako časť zemského povrchu, ako integrovaný systém, vytváraný spolupôsobením základných prvkov (hornín, vody, ovzdušia, pôdy, rastlinstva, živočíšstva a ľudí) a ich vlastností, ktoré predstavujú jeden poznateľný celok. Krajinu teda chápeme ako materiálnu entitu prieniku prírodných a humánnych (spoločenských a ekonomických) javov a ich priemetom na zemskom povrchu.

Začiatky a impulzy náuky o krajine

Začiatky náuky o krajine na Slovensku bolo možno badať najmä v tradičnej regionálnej geografii, ktorej základy položil v 18 st. Metej Bel. Neskôr prostredníctvom prof. Hromádku významne ovplyvnila myslenie slovenských geografov. To sa doteraz prejavuje v chápaní krajiny, ako totálnej geografickej entity, ako aj v celkovom prístupe k jej skúmaniu. Prvé práce, týkajúce sa krajiny u nás, vznikli krátko po založení ČSR (1918) a boli vyvolané potrebou administratívneho členenia nového štátu.

Podnetom záujmu geografov o krajinu boli teda potreby spoločenskej praxe, čo sa v značnej miere prejavuje doteraz. Významným podnetom na rozvoj záujmu o krajinu bola neskôr orientácia na sovietsku geografiu po 2 sv. vojne. Prvým konkrétnym výsledkom bola práca prof. Lukniša (1963), ktorý sprostredkoval vtedajšie prístupy ruských geografov k výskumu krajiny. Keďže v polovici 20 st. bol v humánnej geografii výskum krajiny zamietnutý, krajina sa stala predmetom takmer výlučne fyzickej geografie. Avšak v roku 1977 sa Lukniš pokúsil pomocou fyzicko a humánno geografických analýz charakterizovať krajinu.

Regionalizačné trendy a regionálne príklady

V slovenskej geografii má silnú tradíciu regionálno-geografické myslenie, založené predovšetkým Hromádkom a neskôr rozvíjanom Luknišom. Prirodzeným zavŕšením regionálnych výskumov je vyčlenenie syntetických priestorových jednotiek, regionálnych taxónov. Otázky regionalizácie a priestorovej klasifikácie mali významné miesto aj vo výskumných programoch Geografikcého ústavu SAV. Ako regionálne príklady môžeme uviesť Pieniny (Karniš el al., 1970), Slovenský kras (Mazúr et al., 1971), Záhorskú nížinu (Plesník, 1971), Šariškú vrchovinu (Harčár, 1972), Turčiansku kotlinu (Minár, Tremboš, 1994)

Komplexná fyzická geografia, geoekológia

Dlhodobú tradíciu vo výskume krajiny má fyzická geografia. Najmä koncom 60. rokov 20. storočia vznikali pokusy o označenie integračného výskumu krajiny ako komplexná fyzická geografia. Jej predmetom podľa Drdoša (1972) mal byť prírodný krajinný komplex a mala skúmať prírodné komplexy cez vzájomné vzťahy a podmienenosť ich zložiek a tiež mala skúmať priestorové štruktúry prírodných komplexov. Prírodný komplex sa definoval ako integrovaný štvorrozmerný materiálny dynamický systém zložiek rôznej hmoty, ktoré sa vo svojom vývoji riadia zákonitosťami organického a anorganického charakteru. Termín komplexná fyzická geografia sa však neujal. Neskôr sa prejavili snahy stotožniť komplexnú fyzickú geografiu s krajinnou ekológiou. V druhej polovici 70 r. 20 stor. sa začal používať aj termín geoekológia.

Dimenzie a aspekty výskumu krajiny, prírodná a kultúrna krajina

Výskum krajiny zotrvával na pozícii základného fyzicko-geografického výskumu. Pozornosť sa sústreďovala najmä na otázky tzv. krajinnej jednotky, jej združovania do súborov na základe geoekologickej príbuznosti, vyčleňovanie typov a regionálnych jednotiek krajiny rôznych hierarchických úrovní. Veľká pozornosť sa venovala tiež výskumu fyziotopov. Taktiež sa overovalo členenie krajiny v rôznych geografických dimenziách – na topickej úrovni, v metodickej podobe, v empirickej podobe, v chorickej dimenzii a v regionálnej dimenzii. Korektnosť výskumu krajiny významne ovplyvnil systémový prístup. Hovorí že krajina je priestorovým systémom s konkrétnou polohou v rámci nehmotného georeliéfu, ktorý vytvárajú vzájomne interagujúce prvky ako substrát, vody, ovzdušie, pôdy, rastlinstvo, živočíšstvo, ako aj človekom modifikované a vytvorené objekty. Systémový prístup umožňuje definovať aj koncepciu výskumu krajiny prostredníctvom jej subsystémov. Preto sa často štruktúra krajiny diferencuje do 3 subsystémov (subštruktúr):

  1. prírodná krajina (prvotná štruktúra krajiny).
  2. subštruktúra hmotných prvkov využitia krajiny (druhotná štruktúra krajiny).
  3. subštruktúra vybraných nehmotných socioekonomických prvkov a javov (terciálna štruktúra krajiny).

Prvoradým poznaním krajiny je analýza jej prírodného subsystému. Poznanie prírodnej krajiny je v našich podmienkach hypotézou o stave krajiny, fungujúcej bez spoločenských vplyvov a regulácií. Priestorová štruktúra reálnej krajiny nasleduje vždy priestorovú štruktúru prírodnej krajiny, kde sa vyčleňujú jednotky prírodnej krajiny s variantmi ich reálneho využívania. V tejto koncepcii sa prírodná krajina prepája s kultúrnou. K poznaniu reálnej kultúrnej krajiny významne prispeli údaje diaľkového prieskumu Zeme, predovšetkým letecké snímky a satelitné záznamy.

Krajinná syntéza, krajinný potenciál, krajinné plánovanie

V roku 1979 sa na podnet slovenskej geografie uskutočnilo medzinárodné sympózium o stave a perspektívach výskumu krajiny. Následne sa vytvorila pracovná skupina IGU pre výskum krajiny, ktorá začala pracovať v roku 1980. Jej program bol nazvaný: Krajinná syntéza – geoekologické základy manažmentu krajiny. Názov vyjadroval snahu o sformulovanie prístupu k systému a syntéze geoekologických informácií, ktoré sú relevantné pre racionálne využívanie a riadenie krajiny. Program zahrňoval témy ako krajinná štruktúra, krajinný potenciál, krajinná únosnosť, hodnotenie vplyvov človeka na krajinu, atď.

Nový výskumný program na Geografickom ústave SAV priniesol viacero úloh. Prvou bolo zmeniť zaužívaný prístup ku krajine. Bolo to z dôvodov, že predchádzajúce kritérium prístupu ku krajine viedlo ku globálnej enviromentálnej kríze. Nanovo sa teda rozpracoval pojem enviromentálne formulovaného krajinného potenciálu. Potenciál bol definovaný ako predpoklad krajiny pre využívanie človekom, pri ktorom nedochádza k narušeniu jej dlhodobej reprodukčnej schopnosti, pričom kritérium stanovenia prahovej hodnoty intenzity využívania potenciálu je únosnosť. Problematika krajinného potenciálu bola súčasťou konceptu krajinnej syntézy a mala slúžiť pre účely krajinného alebo enviromentálneho plánovania.

Súčasné tendencie

Nová spoločenská situácia po r. 1990 vniesla nové témy do výskumu krajiny. Priamym podnetom boli požiadavky, ktoré na vedu začala klásť spoločenská prax a najmä prudko sa rozvíjajúca enviromentálna prax. Vznikalo mnoho tém, ako napr.: téma prírodných rizík, najmä v súvislosti s povodňovými hrozbami. Ďalej vznikajú témy únosnosti krajiny, či ekologickej stability krajiny. Z ďalších tém sú to napr.: meta-krajinná ekológia, či vývoj krajiny od čias prvého osídlenia na našom území. Taktiež sa rozvinulo geografické myslenie v krajinnej ekológii a enviromentálnom plánovaní. Významným prínosom k poznávaniu krajiny sú analýzy zmien jej využitia, ktoré sa rozvinuli najmä v súvislosti s aplikáciou historických štatistických údajov, topografických máp a najmä údajov DPZ. Dôležitú pozíciu zaujíma kartografická prezentácia výsledkov.

Mapy tvoria dôležitý a efektívny vyjadrovací a komunikačný prostriedok. Osobitné miesto patrí kartografickým dielam, na tvorbe ktorých sa podieľali viacerí slovenskí geografi a krajinní ekológovia. Na prelomové dielo slovenskej geografie a kartografie, Atlas Krajiny Slovenskej socialistickej republiky (1980) nadviazal aj nový Atlas krajiny Slovenskej republiky (2002)