Ked niekoho neočakávane zaskočíte otázkou, čo si spája s Afrikou, dostanete obyčajne veľmi podobne odpovede. Väčšinu ľudi hneď napadne synonymum ako tretí svet, zaostalosť, negramotnosť, chudoba, AIDS, ale aj exotika, ťavy, pyramídy… Tento starý kontinent, kolíska ľudského druhu, ešte aj dnes pred nami skrýva mnoho tajomstiev. Ako teda vnímajú obyvatelia iných kontinentov Afriku, ale zároveň ako sa Afrika pozerá na okolitý svet?

Často je považovaná za poslednú úchvatnú divočinu, miesto nádherných živočíchov a domorodých tancov, ktoré navždy zostane zmrazené v čase. Táto nostalgická predstava je pochopiteľná, lebo Afrika je miestom, kde ľudia zhruba pred 2,5 mil. rokmi prvýkrát začali žiť spoločne s divokými zvieratami. Dnes tu ľudia devastujú pôdu, podnecujú rozbroje, choroby a vymieranie druhov. (cit.in.: National geographic, 10/2005, str.31)

Afriku svet vníma ako krajinu, kde môžete prejsť zo suchej púšte bez kvapky vody do dažďového pralesa s množstvom fauny a flóry. Tiež môžete prejsť z moderných miest na severnom pobreží medzi pôvodných obyvateľov žijúcich ešte starým spôsobom života. Svetadiel, kde sa veľmi dotýka starý spôsob života v lone prírody s modernou civilizáciou. Rovnováha je veľmi krehká a nový spôsob života postupne vytláča prírodne formy, čo spôsobuje mnoho problémov.

Každá časť Afriky je iná, no problémy vyplývajúce z kontaktu starej a novej doby su rovnaké. Obyvatelia sa búria proti nástupu nových technológií. Príkladom môžu byť polokočovné kmene Pygmejov, ešte stále putujúce pralesmi v Demokratickej republike Kongo. Cesty pralesom pripomínajú zablatené cesty prežitia. Svet má o Pygmejoch a iných lesných kmeňoch stále zažitú predstavu o klasickom živote v súlade s prírodou, no aj ich spôsob života sa zmenil. Stále síce dokážu robiť veci, ktoré už iní zabudli ako chytať antilopy do sietí alebo vymodelovať futbalovu loptu z miazgy jednej z lian. No väčšina dnešných sa musela zmieriť s tým, že ich svet pomaly ničia a odvážajú.

Kedysi vymienali svoju pracovnú silu a lesné plody za poľnohospodárske plodiny a kovové nástroje. Dnes ich obchodníci pripravujú o obrovské množstvá dreva, zlata, mäsa a divokých zvierat. No Pygmejovia ako my všetci tiež bažia po hliníkovom riade, cigaretách a konfekčnom oblečení, ktoré privážajú konžské karavány bicyklov. (cit.in.: National geographic 10/2005,str.110)Vezú svoj náklad do útrob pralesa po zablatených cestách. Tlačia bicykle prehybajúce sa pod horou nákladu: ryže, zlatého prachu, dámskeho prádla, streliva, živých kôz a rakiev, plechoviek z benzínom, či kartónom Coca-Coly. Všetka bieda často vyvolá občianske vojny.

Aj KDR si prešla mnohými nepokojmi. Šesť rokov trvajúcej občianskej vojne v Kongu – vnútornom mocenskom boji, v ktorom zomrel jeden prezident, ktorý otvoril krajinu inváznym armádam, najmenej šiestich susedných štátov – zahynuli viac než 3 milióny ľudí, hlavne civilistov. Skosili ich hlad a choroby, bola to najhoršia humanitárna katastrofa od 2. sv. vojny. Do spravodajstva sa však dostali najmä veľmi podrobne popísané morbídne historky o ľudských obätiach a rituálnom zabíjaní. Vďaka “nadprirodzenému” násiliu je pre novinárov jednoduché siahnuť po takýchto príbehoch, keď potrebujú titulok k článku o Kongu. Fixácia na nepopísateľné rituály “najtemnejšej Afrike” v skutočnosti zahmlieva naozajstný pôvod vojny: silnú etnickú nenavisť a nekonečné hádky o obrovské zásoby zlata, diamantov, dreva a koltanu – minerálu používaného k výrobe špičkovej elektroniky. Koncom roku 2002 zahájili povstalecké sily ofenzívu do pralesa Ituri. Ozbrojenci drancovali mestá, ženy a dievčatá znásilňovali, popravovali dedinčanov. Napriek všetkým hrôzam až správy o kanibalizme páchanom na Pygmejoch šokovali svet.

Podobnym prípadom sú Sanovia (Krováci). Mnoho Európanov má o nich romantické predstavy spôsobené rôznymi filmami ako dokážu nájsť vodu v púšti, prežit aj najťažšie africké podmienky. Situácia sa však zmenila. Kedysi obávaní bojovníci sa zmenili na lacnú pracovnú silu a turistickú atrakciu. Turistika je v cudzích rukách a Sanovia sa po večeroch predvádzajú turistom ako zvieratá v ZOO. Nielenže nedostanú poriadne zaplatené za prácu na farmách, ale často nedostanú zaplatené ani za večerné predstavenie. Ľudia strácajú aj poslednú trošku vlastnej hrdosti. (cit.in.: Koktejl 1/2003,str.86)

Jednou z krajín, kde Sanovia žijú je Botswana. Z pohľadu sveta a najmä ekonómov či investorov rozpravková krajina. Má najslobodnejšiu ekonomiku v Afrike, pre zahraničného investora je bezpečnejšia ako Česká republika a dokonca i Japonsko. Prosperuje najmä preto, lebo ako jedna z mála je demokratická a drží sa pravidiel voľného obchodu. Má nízke dane, rešpektuje majetkové práva a neznárodnila žiadny obchod. Má však aj odvrátenú tvár. Práve prístup k pôvodným obyvateľom južnej Afriky, najmä k Sanom, je veľmi negatívny. Samotná botswanská vláda sa díva na život Sanov s pohoršením. Vraj zabíjajú zvieratá, žobrú u turistov a vykrádajú autá. (cit.in.: Koktejl 11/2004,str.64)

Predstava najmä západného sveta o živote afričanov sa spája predovšetkým s ich spôsobom života v symbióze s prírodou. Všade sa môžme dočítať, koľko národných parkov v Afrike nájdeme od Serengeti cez Ngoro-ngoro až po Krugerov ci Kalahari. Parky síce v Afrike existujú a mali by slúžiť ochrane prírody, obnove stavov divokých zvierat a zachovaniu pôvodného života lesných kmeňov. Oproti tomu však máme aj informácie o pytliactve v Afrike, ktoré sú bohužiaľ pravdivé. Chudoba, vojna a najmä stály dopyt v “civilizovanom svete” po exotike si stále žiada nový tovar, preto majú pytliaci vždy dosť práce. Na škodu africkej divočine a svetu tu ročne zmiznú stovky slonov, žiraf, okapi i goríl.

Národne parky bojujú aj s nezákonným výrubom stromov kôli tropickému drevu. Prázdne vyťažené miesta v pralese vyzerajú ako rezné rany na jeho koži. Prales a príirodu vo veľkej miere ničia aj vojnové konflikty a nepokoje. Na druhej strane to však má aj pozitivum, lebo veľké ťažobné spoločnosti od tunajšej ťažby zatiaľ odradzovalo všadeprítomne násilie a bezprávie, kým v pokojnejších častiach Afriky spôsobili nenahraditeľnú stratu pralesa. Stále však nájdeme neúnavne skupiny ochrancov, najmä zo západnej Európy a USA, ktorí v spolupráci s domácimi ochranármi a vládami sa usilujú o zachovanie časti pôvodnej Afriky.

Ďalším požehnaním či prekliatim Afriky sú veľké zásoby ropy v jej rôznych častiach, najmä v Nigérii a severoafrických štátoch. Všeobecne vžitá predstava o štátoch ťažiacich ropu je obyčajne spájaná s blahobytom a dostatkom. Afrika je však úplne iná. Peniaze z ťažby ropy prúdia na súkromné učty, stavajú sa nákladné budovy bánk (napr. Národná banka v Abuji), zatiaľ čo väčšina obyvateľstva žije z čiastky nižšej ako 1 USD na deň. Ropa v Afrike je zložitá vec. Ťažia ju obrovské, často vládne spoločnosti, ale aj mnoho amerických firiem. V rozvojovom svete Afriky sa ropa vždy spája s problémami a nikdy nie riešenim problémov chudobných. Ropovody poskytujú peniaze federálnym vládam, tie však dávajú späť dedinám len málo. Namiesto škôl a nemocníc bohatstvo plodí len nové násilie. Milícia vyzbrojená zbraňami nakúpenými za peniaze z ukradnutej ropy teraz bojuje o peniaze za ropu. Domorodí obyvatelia preto nevítaju zahraničné koncerny a “bielych” s otvoreným náručim. Vedia, ze oni na ťažbu len doplatia zdravím.

Jednou z posledných pravdivých predstáv o Afrike je vysoká miera ľudí trpiacich na tzv. civilizačné choroby, najmä AIDS. Najpostihnutejši je juh Afriky: Juhoafrická republika, Lesotho, Namíbia, Botswana (najvyššie percento ľudíi trpiacich na AIDS – až 22 %), Zimbabwe a Svazijsko. Počet ľudí na celom svete nakazených vírusom HIV je asi 40 miliónov, z toho v subsaharskej Afrike žije asi 26 miliónov. Situácia v Afrike z vonkajšieho pohľadu vyzerá dosť beznádejne, no nič však nie je neriešiteľné. Pri správnom plánovaní a investícii do zdravotníctva sa dajú africké zdravotné problémy zmierniť. Ako niekoľko ázijských krajín si uvedomilo, že choroby poškodzujú ich ekonomiku a investovali do zdravia svojich obyvateľov, už dnes v Afrike rozbiehajú zdravotne zamerané projekty najmä veľké medzinárodné spoločnosti. To je však len stanovisko daných podnikov, čo v afrických podmienkach nemusí byť úplná pravda.

Zoznam použitej literatúry

  • National geographic Česko, 10/2005, str.31,110
  • Koktejl,1/2003,str.86
  • Koktejl,11/2004,str.64