Kľúčovým filozofickým a pragmatickým problémom vo formovaní zodpovedného vzťahu človeka k prírode je chápanie "hodnoty prírody". Dnes existuje mnoho, často až protichodných axiologických teórií. Filozofické zamyslenie nad pojmom hodnota nám priblížil KOHÁK (1998). Stredovekí myslitelia rozlišovali hodnotu účelovú (čiže extrinsic) a hodnotu vlastnú (intrinsic). Účelovú hodnotu bytosť nadobúda tým, že slúži dajakému účelu. Vlastnú hodnotu má bytosť preto, lebo je samostatnou entitou bez ohľadu na subjektívne hodnotenie tretej strany.

Ekologická filozofia presadzuje vlastnú hodnotu života, hodnotu o sebe. Je to však obtiažne, pretože hodnota je svojou podstatou vzťahovou skutočnosťou. Vzniká vo vzťahu niečoho k niečomu. Je tu však aj otázka, či môže byť hodnota, vzťahová skutočnosť, zároveň niečím vlastným, čo patrí bytosti samej o sebe, nezávisle na vzťahoch k druhým. Odpoveď ekofilozofie vychádza z toho, že život sa vzťahuje sám k sebe, že život je hodnotou sám pre seba. Nezávisle od toho, či život určitého organizmu má (úžitkovú) hodnotu pre iný organizmus, má hodnotu pre samotný organizmus. Hodnota života pre seba je vzťahová skutočnosť (je to hodnota pre živú bytosť) celkom nezávisle od vzťahu k inej bytosti (teda je to hodnota vlastná, o sebe) (Vološčuk 2003, s. 95).

Prírodná a prírodoochranná hodnota

Antropologické chápanie hodnoty spája ekonomickú a biologickú hodnotou výlučne s človekom. Z filozofického hľadiska vo vzťahu k biologickej hodnote nejde iba o uspokojovanie biologických potrieb človeka, ale aj o tvorivú formu prisvojovania si reality človekom.

O prírodných hodnotách človek neuvažoval dovtedy, kým bol dostatok prírodných zdrojov. Hodnota prírodných objektov nadobudla spoločenský zmysel potom, keď vznikla tzv. druhá príroda, ktorá sa od prvej prírody začala odlišovať. Narastajúci civilizačný tlak postupne vtelil hodnotu najprv chráneným častiam prírody, ktoré sa chápali nielen ako dar prírody, ale aj ako výdobytok ľudskej kultúry. Prírodné hodnoty sa stávajú východiskom skutočných postojov človeka a základom jeho konania vtedy, keď si človek uvedomí reálny význam prírody pre svoje potreby a záujmy.

V druhej polovici 20. storočia pribudli ďalšie dôvody vnímania prírodných hodnôt, ako odraz globálne sa meniacich prírodných podmienok. Vzťahy medzi prírodou a človekom sa začali označovať ako ekologické.

Existujú však aj iné smery chápania hodnoty prírody, napríklad chápanie hlbinnej ekológie (deep ecology), ktoré z filozofického hľadiska argumentuje, že všetky živé organizmy majú vlastnú hodnotu, nezávislú od človeka, v dôsledku čoho ju človek nemá právo posudzovať.

NAESS O hlbokom ekologickom hnutí prehlasuje, že:

  • odmieta predstavu vonkajších vzťahov (Zem je prepojená sústava, v ktorej všetko ovplyvňuje všetko ostatné),
  • zastáva rovnoprávnosť všetkých bytostí
  • za ťažiskové pokladá mnohotvárnosť a spolužitie, nie boj o prežitie,
  • odmieta každú nadradenosť,
  • ekologickú prax chápe ako časť celkového ekologického úsilia,
  • usiluje o sústavné myslenie, nie záplavu útržkovitých informácií,
  • zastáva decentralizáciu a miestnu autonómiu proti hierarchii, podporuje maximálnu miestnu sebestačnosť proti plytvaniu globalizáciou.

Antropocentricky orientovaná teória hodnoty vychádza z prvotnej predstavy, že všetka hodnota sa odvodzuje od človeka a všetka príroda mu slúži. V tomto chápaní ľudia merajú dobro a zlo len svojim hmotným osobným prospechom. S takýmto krátkozrakým sebectvom, ktorému sa dnes nie celkom presne hovorí antropocentrizmus, sa stretávame až u vysoko vyspelých civilizácií.

Biocentrizmus, ako ucelený filozofický systém etiky úcty k živou, vytvorený Albertom SCHWEITZEROM, vychádza z predstavy, že samotný život je zdrojom zmyslu a hodnoty. Prvým biocentrickým presvedčením je, že človek je rovnoprávny člen spoločenstva všetkých bytostí, druhým je presvedčenie, že Zem je sústava vzájomných závislostí a tretie si vyžaduje uznanie, že každý člen biotického spoločenstva má hodnotu svojím bytím (proste preto, že existuje). Z týchto troch presvedčení vyplýva biocentrický záver, že predstava o ľudskej nadradenosti je len výrazom neoprávneného výsadného postavenia vlastnej skupiny.

Prírodoochranná hodnota je špecifickou formou prírodnej hodnoty, posudzovanej z hľadiska ochrany prírody. Je teda iba čiastkovou aplikáciou hodnotovosti prírody, vyjadrením povahy prírodných hodnôt, z ktorých by sa dal odvíjať význam zabezpečenia ochrany prírodného prvku, prírodného komplexu alebo prírodnej krajiny pre trvalé využívanie. V prípade národných parkov za hlavné vo vlastnom zmysle prírodoochrannej hodnoty sa dajú považovať: hodnota regulačná, reprodukčná a krajinotvorná (KOREŇ, 2002).

Jedným z prístupov k hodnoteniu chránených území je ekologické a socioekonomické hodnotenie vegetácie chráneného územia, ktoré zahrňuje kritériá prírodovedecké (pôvodnosť, autochtónnosť, reprezentatívnosť, stupeň synantropizácie), ekologické (druhová a ekosystémová diverzita, krajinno-ekologický aspekt a stabilita), geobotanické (vzácnosť druhov a spoločenstiev), historické (prírodno-historické objekty, historicky podmienený výskyt druhov, kultúrno-historické kritériá) a kritériá efektívnosti ochrany (veľkosť chránenej plochy, ochranné pásmo, ohroziteľnosť, zraniteľnosť, prístupnosť) (Vološčuk 2003, s. 102).

Etika a hodnota materiálneho bohatstva

S narastaním environmentálnej krízy v dvadsiatom storočí sa postupne upúšťalo od predstavy, že prírodné objekty bez vynaloženia ľudskej práce nemajú ekonomickú hodnotu. V súčasnej dobe, keď na riešenie globálnej ekologickej a environmentálnej krízy sú nevyhnutné zmeny v organizácii spoločenského života, považujú sa za prekonané názory ignorujúce biologické základy ľudskej existencie. Biologický prístup z poznávacieho hľadiska obmedzuje platnosť akéhokoľvek vymedzenia ľudských potrieb a ich hodnotové interpretácie. Ignorovanie tejto skutočnosti vedie z etického hľadiska hospodárske inštitúcie k nesprávnym postojom k prírode a životnému prostrediu. Ak sa príroda chápe ako spoločné bohatstvo bez ekonomického rozmeru, jej poškodzovanie výrobné organizácie zdôvodnia tým, že ony prírodu využívajú "iba" ako priestor vymedzený fungovaním ekonomických nástrojov. Pritom toto poškodzovanie prírody vedie od určitého bodu zákonite i k bezohľadnosti vo vzťahoch medzi ľuďmi, takže starostlivo bilancované krátkodobé zisky sa stávajú príčinou dlhodobých problémov, často netušeného rozsahu. (Vološčuk 2003, s.103).

Z etického hľadiska má prioritu otázka, či privlastnenie hodnôt (napríklad prírodných zdrojov, ako pôdy, lesa, vody alebo nerastných surovín) zhoršuje alebo nezhoršuje situáciu ostatných ľudí. Aj tu platí, že pokiaľ bolo obyvateľstvo Zeme nepočetné a hospodársky nevyužívané územia boli rozľahlé, ostával pomerne dostatočný priestor na uspokojovanie potrieb iných ľudí. V súčasnosti, najmä v rozvinutých a husto zaľudnených krajinách, je však dodržiavanie rešpektu voči právam tých druhých na prírodu a prírodné zdroje ďaleko náročnejšia úloha, ako predtým. Natíska sa otázka, či môže byť morálne, aby si spoločenské skupiny alebo dokonca jednotlivci prisvojovali obrovské množstvo prírodných zdrojov očividne na úkor uspokojenia aspoň minima potrieb ostatných ľudí? Na túto otázku vyslovene eticky odpovedal Mohandás Karamčand GÁNDHÍ (1869-1948) v roku 1909: ,,Ak žijem v situácii, kedy ostatní ľudia sú v núdzi...potom nezávisle od toho, či som alebo nie som za túto situáciu zodpovedný, stávam sa zlodejom" (MICHAL, 1988). Akonáhle základná potreba druhého človeka je obmedzovaná do takej miery, že mu neponecháva aspoň minimum slobodnej voľby, potom činnosti, ktoré viedli k takejto situácii, nemôžu byť z morálneho hľadiska ospravedlnené.

Argumenty pre rovnosť vo využívaní a rozdeľovaní prírodných zdrojov, ktoré sú kľúčom k racionálnej voľbe spoločenských priorít na celosvetovej a národnej úrovni, sú zakotvené aj v dokumente Agenda pre 21 storočie, prijatom na Konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Rio dne Janeiro v júni 1992.

Z etického hľadiska nie je bohatý ten, kto má mnoho, ale ten, kto mnoho dáva (MICHAL, 1988). Jadrom súčasných predstáv o bohatstve však ostáva predstava bohatstva ako hromadenia, čo je v protiklade s chápaním bohatstva podľa predchádzajúcej vety. Dobrovoľná skromnosť nie je pustovníctvo (askéza). Je to výberová náročnosť, je to radosť zo života miesto radosti z majetku. Je to antisnobizmus. Je to schopnosť prijať dlhodobý záujem ľudstva za vlastný záujem.

Etika a ochrana druhovej rozmanitosti

Termín biodiverzita zaviedol do odbornej literatúry v roku 1980 profesor prírodných vied na Harvardovej univerzite (USA) Edward O. WILSON. Dohovor o biologickej diverzite (Convention on Biological Diversity) ju definuje ako "variabilitu medzi živými organizmami vo všetkých prírodných zložkách, vrátane suchozemských, morských a iných vodných ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých sú súčasťou. To zahrňuje diverzitu vo vnútri druhov, medzi druhmi a diverzitu ekosystémov". Svetový fond ochrany prírody (World Wildlife Fund — WWF) definoval v roku 1989 biodiverzitu ako "bohatstvo života na Zemi, milióny rastlín, živočíchov a mikroorganizmov, vrátane ich génov a ich zložité ekosystémy, ktoré vytvárajú životné prostredie". Konvenčné sa dnes rozlišujú tri hierarchické úrovne biologickej diverzity (rozmanitosti): na úrovni génov, druhov a ekosystémov. V krajinnej ekológii sa rozlišuje tiež diverzita krajiny (typy prírodnej krajiny - geoekologické typy, resp. aj typy súčasnej krajiny).

Preskúmať a chrániť druhovú rozmanitosť (biodiverzitu) je dnes hlavnou úlohou vedecko-výskumných inštitúcií a ochranárskych organizácií. Z politického hľadiska vlády na celom svete oficiálne proklamujú, že rozmanitosť života je niečo nesmierne cenného a nevyhnutného pre ďalšiu existenciu našej planéty. Avšak zmena vo vzťahu k nevyhnutnosti ochrany biodiverzity nastane len vtedy, keď všetci zodpovední ľudia pocítia, že s pokračujúcou deštrukciou ekosystémov strácajú niečo naozaj hodnotné. Aká je však hodnota biodiverzity? Prečo by ľudí malo trápiť, že niektorý druh vymrel, alebo je kriticky ohrozený.

Kľúčom k zastaveniu ohrozenia alebo vymierania je pochopenie príčin, ktoré k tomu vedú. Ničenie životného prostredia má svoje ekonomické dopady na zdravie ľudskej populácie. Príčiny devastácie prírody sú často ekonomické (neprimeraná ťažba lesov, nadmerný lov živočíchov, premena lesnej pôdy na poľnohospodársku s následnou eróziou atď.), preto ich riešenie musí rešpektovať základné ekonomické princípy (Vološčuk 2003, s. 106).

Podľa všeobecne uznávaných ekonomických pravidiel každá dobrovoľná obchodná dohoda (zmluva) je možná len vtedy, ak je výhodná pre obidve strany. Všetky zúčastnené strany od transakcie očakávajú vylepšenie svojej vlastnej ekonomickej situácie. Ak bude mať každý jedinec obchodnej zmluvy, na ktorej sa podieľa, dajaký úžitok, bude aj spoločnosť ako celok lepšie prosperovať a bude bohatšia (PRIMACK a kol., 2001). Pri obchodnej transakcii sa spravidla predpokladá, že na všetkých nákladoch a úžitkoch vyplývajúcich z plnenia zmluvy sa podieľajú jej priami účastníci.

Vo vzťahu k proklamovaným ekonomickým zásadám existuje v prípade životného prostredia určitá osobitosť. Dôsledky ničenia životného prostredia znášajú nielen pôvodcovia ničenia, ale aj ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s ničením. V tomto prípade len samotná trhová ekonomika bez etiky vzťahov ponuka - dopyt nemôže byť jediným prostriedkom k všeobecne prosperujúcej spoločnosti. Zo zlyhania trhu pramení nerovnovážne rozloženie zdrojov, ktoré dovoľuje určitým ľuďom prosperovať na úkor životného prostredia, prípadne celej spoločnosti. Základnou úlohou etiky ochrany prírody v tomto prípade bude dosiahnuť taký právny stav, aby organizácia, ktorá ničí životné prostredie, zaplatila primeranú cenu za spôsobenú škodu.

Mnoho problémov pre ochranu prírody vyplýva zo skutočnosti, že niektoré prírodné zdroje (čistý vzduch, estetická hodnota krajiny) sa všeobecne chápu ako zdroje v spoločnom vlastníctve, ktorým sa neprisudzuje žiadna finančná hodnota, pretože patria všetkým a nikomu. Z uvedeného vyplýva, že kvantifikovanie hodnoty biodiverzity je veľmi komplikované, pretože do tohto procesu vstupujú nielen ekonomické, ale aj etické faktory. Napriek tomu už existuje celý rad postupov na určovanie hodnoty genetickej variability druhov, biodiverzity populácií a ekosystémov (Vološčuk 2003, s. 106).

Niektorí autori (PRIMACK a kol., 2001) medzi tzv. priame hodnoty (direct values) biologickej diverzity zaraďujú tie, ktoré využíva človek, napríklad ryby, drevo, liečivé rastliny apod. Ide o úžitkovú hodnotu biodiverzity z pohľadu potrieb človeka (antropocentrizmus). K nepriamym hodnotám (indirect values) zaraďujú kvalitu vody, ochranu pôdy, rekreáciu, vzdelanie, vedecký výskum a reguláciu podnebia, teda tiež úžitkové hodnoty pre život človeka.