Anglický výraz sustainable sa do slovenčiny prekladá ako trvalosť alebo trvalá udržateľnosť. Termín trvalá udržateľnosť sa prvýkrát objavil v roku 1972 v prvej správe Rímskeho klubu Hranice rastu. Vzťahoval sa na hľadanie nového typu vývoja (rozvoja) ľudskej civilizácie súvisiacej s rastom obyvateľstva a problematikou únosnej zaťažiteľnosti Zeme. Bola to reakcia na poznanie, že akýkoľvek neregulovaný a nekonečný rast v prostredí obmedzených a konečných zdrojov Zeme jednoducho nie je možný. Od čias priemyselnej revolúcie naša civilizácia má neregulovaný charakter.

Svetová komisia pre životné prostredie a rozvoj (WCED) chápe pojem "trvalo udržateľný rozvoj" ako "rozvoj, ktorý uspokojuje potreby súčasnej generácie bez toho, aby ohrozoval schopnosť budúcich generácií uspokojovať svoje vlastné potreby". K tejto definícii možno mať výhrady, pretože v súčasnej dynamike spoločensko-ekonomických podmienok dnešná generácia rozvojových krajín inakšie chápe vlastné potreby, ako generácia vyspelých zemí, a v záujme čo najrýchlejšieho uspokojenia súčasných potrieb chápe trvalo udržateľný rozvoj ako nástroj na zabezpečenie vyššej životnej úrovne. Preto túto definíciu, umožňujúcu rozličnú, často aj protirečivú interpretáciu, kritizovali mnohí ekológovia a ochrancovia prírody.

V roku 1991 Svetová únia ochrany prírody (IUCN), Program Spojených národov pre životné prostredie (UNEP) a Svetový fond pre prírodu (WWF) vydali novú globálnu stratégiu ekologickej starostlivosti o našu planétu. Tento nový programový dokument pre deväťdesiate roky dvadsiateho storočia má názov Staráme sa o Zem, s podtitulom Stratégia trvalo udržateľného života (Caring for the Earth. A Strategy for Sustainable Living). Stratégia Staráme sa o Zem je určená pre každého a osobitne pre manažérov ochrany prírody a životného prostredia a manažérov chránených území. Na jej pochopenie je dôležité vedieť, čo sa chápe pod pojmami, ktoré sú dnes veľmi frekventované nielen v odbornej literatúre, ale aj v bežnom hovorovom jazyku.

Za hlavný cieľ trvalej udržateľnosti sa považuje zosúladenie hospodárskeho rozvoja s ochranou prírody. Ekologické hľadisko trvalo udržateľného rozvoja je jedným z rozhodujúcich, pretože je úzko spojené so štruktúrou a fungovaním ekosystémov, ako základných funkčných jednotiek prírody. V podstate ide o hľadanie odpovede na otázku, ako dlhodobo uspokojiť aspoň základné potreby obyvateľov Zeme a pritom nezničiť krehkú biosféru, nevyčerpať všetky neobnoviteľné zdroje, zabezpečiť funkčnú dynamickú rovnováhu medzi ľudskou civilizáciou a mimoľudskou prírodou.

Doterajšie skúsenosti z uplatňovania koncepcie trvalo udržateľného rozvoja ukazujú, že slabinou koncepcie je nedostatočná rozpracovanosť v aplikácii na podmienky konkrétnych regiónov. Ako princípy a kritériá trvalej udržateľnosti vo vzťahu k posudzovaniu rozvoja vybraných regiónov sa najčastejšie považujú: prevencia, rovnováha, rešpektovanie potrieb nasledujúcich generácií, komplexita, komplementarita, globalizmus, diverzita, efektívnosť, subsidiarita (podpornosť), solidarita, šetrnosť vo využívaní zdrojov a spravodlivosť pri ich rozdeľovaní, úcta k životu a ďalšie.

Každá ľudská činnosť sa uskutočňuje v určitom spoločenskom, kultúrnom, politickom a ekonomickom prostredí, s typickými faktormi a podmienkami, ktoré túto činnosť umožňujú, alebo ju limitujú. Ak vyslovíme prianie, aby nejaká činnosť bola trvalo udržateľná, mali by sme mať záruky, že terajšie spoločenské, politické, ekonomické a kultúrne podmienky a faktory budú tiež trvalo pôsobiť. V skutočnosti nie je žiadna dlhodobá záruka pre trvalo udržateľnú činnosť, pretože mnohé budúce faktory a podmienky, v ktorých sa bude uskutočňovať akákoľvek ľudská činnosť, zostávajú neznáme, alebo nepredvídateľné. Vo vzťahu k využívaniu prírody, krajiny, prírodných zdrojov a biologickej diverzity Stratégia odporúča používať pojem trvalosti veľmi opatrne pre tie ľudské činnosti, ktoré by mohli negatívne vplývať na životné prostredie, prírodu a biologickú diverzitu.

Trvalo udržateľný život je najkomplexnejšou koncepciou trvalosti, pretože život implikuje predstavu evolúcie, vývinu a istú mieru dynamiky. Súčasťou života sú zmeny, modifikácie a diverzita (mnohorakosť). Takýto život uznáva, že príroda a jej časti majú svoju hodnotu nezávisle na momentálnych potrebách človeka a jeho prianiach. Zásadná výzva trvalo udržateľného života nie je reštriktívna, ale inšpiratívna. Apeluje na zvyšovanie kvality života, zahŕňa v sebe vzťah človeka k prírode, vzťah k slobode a zodpovednosti, vzťah k vlastnému životu, k budúcim generáciám, vzťah k odlišným názorom, vzťah k spoločným veciam.