Príroda v širšom zmysle je celý hmotný (anorganický i organický) svet, nachádzajúci sa v ustavičnom pohybe v čase a priestore. Ide teda o celú hmotnú náplň priestoru biogeosféry bez výtvorov človeka a bez uzavretých areálov ľudských ekumén. Prírodu možno na systémovej úrovni chápať ako súhrn všetkých človekom nevytvorených prírodnín, ktoré vnímame zmyslami, i ako proces, ktorým prírodniny vznikajú.

Takto chápaná príroda je predmetom priameho záujmu ochrany prírody. Filozofický pohľad na prírodu uvažuje so vznikom, podstatou a vývojom vecí, čo vyúsťuje do ekofilozófie, ktorá je v centre záujmu súčasnej ochrany prírody. Príroda ako celok, ako ucelená skutočnosť s vlastným zmyslom, vlastnou hodnotou, vzniká až v ľudskej skúsenosti. Prírodovedecké chápanie je pre európsku kultúrnu oblasť prirodzené, prípadne objektívne, ako príroda naozaj existuje. Pochopiteľne, celkom inak prírodu chápu pôvodní obyvatelia Austrálie, Afriky či Ameriky. Nejde o to, že títo obyvatelia prírodu inak vykladajú, ale že ju aj inak vnímajú, nie ako surovinu, ale ako celok prepojený hodnotou a zmyslom (Vološčuk 2003, s. 57).

V antickej filozofii sa pod prírodou rozumelo všetko, čo sa prejavuje. Grécke slovo fysis znamená nielen prírodu, ale aj množenie, rodenie a pohlavie. Podľa starovekých filozofov príroda je vznik a vývoj vecí, je zdrojom pohybu každej prírodnej veci. V antike sa kládol dôraz na podstatu, vznik a vývoj veci (LISICKÝ, 1996). Dvojaký význam slova príroda sa zachoval aj v nemčine (Nátur), angličtine (Náture) a francúzštine (Náture). Latinčina tiež chápe pod slovom nátura pôvod aj podstatu vecí, ale aj prírodu, ako sa chápe u nás.

Podľa LISICKÉHO (1996) stredovekí filozofovia rozlišovali stvorenú prírodu, prírodninu (natura naturata) a tvorivú prírodu, proces, podstatu (natura naturans). V novoveku, kedy sa človek začal cítiť čímsi mimo prírodu, stratilo slovo príroda dvojaký význam a začalo sa chápať zúžené. V minulom storočí sa termín "ochrana prírody'' začal doplňovať ďalšími určeniami (prírodné zdroje, krajina, prírodné prostredie a pod.), čo v klasickom chápaní prírody je zbytočné.

Prírodné zdroje

Prírodné zdroje sa chápu ako prírodou poskytované surovinové zdroje. Tradične sa delia (z antropocentrického hľadiska) na nevyčerpateľné (slnečná energia, voda, ovzdušie), vyčerpateľné obnoviteľné (pôda, krajina, recyklovateľné nerastné suroviny, biomasa) a neobnoviteľné (pôvodná krajina, genofond, nerecyklovateľné nerastné suroviny). Ochrana prírody hodnotí prírodné zdroje ako garantov fungovania prírodných ekosystémov a obnovy prírodných procesov a nie ako materiálové vstupy ľudských aktivít.

Prírodné prostredie

Prírodné prostredie je v súčasnosti globálne poznačené antropogénnym vplyvom. Prírodný charakter najprv stratilo obytné, neskôr i pracovné a rekreačné prostredie. Každé prostredie je však z hľadiska fungovania prírodným, pretože v ňom platia prírodné zákony a z hľadiska svojho pôvodu je tiež prírodným (aj človekom vytvorené umelé prostredie je odvodené z prírodného a formuje ho prírodný tvor za využitia prírodných zdrojov).

V tomto význame výraz tvorba prostredia je konvenciou, lebo v skutočnosti ide o postupné pretváranie prostredia a vznik nového, pre človeka prijateľného prostredia, ktoré potrebuje pre svoj život a ktoré ho chráni (pred nepriateľom, hladom, chorobou, počasím). Výraz ochrana prostredia teda znamená, že človek chráni nie prostredie samo o sebe, ale svoje záujmy v ňom, pretože rozumne a účelne premenené prostredie napokon chráni človeka. Používanie výrazu prírodné prostredie miesto príroda je v uvedenom kontexte nelogické (Vološčuk 2003, s. 57).

Ekológia a ochrana prírody

Pri snahe ekológie pochopiť vzájomné vzťahy medzi organizmami a ich prostredím a medzi organizmami navzájom nemožno zabudnúť, že rôzne druhy organizmov nie sú v rôznych prostrediach rozdelené náhodne, ale že tu existuje systémový súlad. Ak skúmame povahu súladu medzi organizmami a ich prostredím, nemôžeme uvažovať o organizmoch bez ich prostredia, ale môžeme uvažovať o prostredí bez organizmov.

Do prostredia organizmov, vrátane ľudskej spoločnosti, v ostatných storočiach výrazne negatívne až deštrukčné zasiahol človek. Len človek je schopný skúmať vzťahy medzi organizmami a ich prostredím a len on môže zastaviť súčasný negatívny trend ovplyvňovania prostredia organizmov. Len človek je schopný uvažovať o potrebe ochrany prostredia organizmov, vrátane človeka.

Ekológia tvorí vedecký základ, nosný pilier ochrany prírody. Nechýbajú, pravda, pokusy vybudovať takto orientovanú aplikovanú ekológiu ako samostatnú disciplínu (sozológia, sociekológia a pod.). Ekológia však nemôže byť pre ochranu prírody monopolným a jediným teoretickým podkladom.

Rast poznania viedol v počiatočnej fáze rozvoja ľudskej spoločnosti k nekritickému rastu sebavedomia, odrazom ktorého je doteraz pretrvávajúci antropocentrizmus, podceňujúci tvorivé schopnosti a tým aj hodnotu "neľudskej" prírody. Bieda minulej, súčasnej a zrejme i budúcej ekológie spočíva v nedostatku presvedčivých argumentov dokazujúcich osudovú nutnosť harmonického začlenenia ľudskej spoločnosti do prírody a v nedostatočnom pochopení jej vývoja.

Doznievajúce jednostranné tendencie o konzerváciu prírody so snahou vylúčiť človeka z prírody vedie k úsiliu o konzerváciu ľudskej spoločnosti aj s jej systémovými nedostatkami, ktoré narúšajú prírodnú rovnováhu. Ide o neúplný bludný kruh v rámci vývojovej špirály ľudskej spoločnosti. Od konzervačnej ochrany prírody sa na základe ekologických poznatkov o fungovaní ekosystémov v súčasnosti prechádza k aktívnej, diferencovanej, ale účinnej starostlivosti o ekosystémy (prírodné systémy s ich vonkajším prostredím), založenej na vedeckých ekologických poznatkoch o kauzalite škodlivých vplyvov na prírodné systémy, ale aj na životné prostredie človeka (Vološčuk 2003, s. 59).