Ekologická stabilita ako schopnosť ekologických systémov vyrovnávať vonkajšie rušivé vplyvy vlastnými funkčnými mechanizmami bez vkladov dodatkovej energie (t.j. bez ľudskej práce cestou „biologickej automatizácie“) sa stala súčasťou mnohých politických dialógov a zákonov, aj keď základný výskum stabilizačných mechanizmov zostane ešte dlho skúmaný (MÍCHAL, 1992).

Hodnotenie ekologickej stability krajiny sa považuje za základ hodnotenia všetkých podmienok a predpokladov využívania krajiny. Jej hodnotenie tvorí dôležitú súčasť viacerých územno-plánovacích a krajinnoekologických dokumentácií, ako je napríklad Koncepcia územného systému ekologickej stability, alebo Správa o hodnotení a Záverečné zhrnutie v rámci Zákona NR SR č. 127/1994 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Chápanie a definície ekologickej stability

Problematika ekologickej stability krajiny predstavuje veľmi zložitý problém, a preto jej definície a názory na ňu sa rôznia, hoci majú spoločné znaky. MARKS a kol. (1989) chápe stabilitu ekosystému ako jeho schopnosť zachovať rovnováhu, alebo zakrátko sa regenerovať pri pôsobení rušivých prirodzených alebo antropogénnych vplyvov. NIEMANN (1998) charakterizuje stabilitu krajiny podobne. Podľa neho úzko súvisí s rovnováhou a všeobecne ňou rozumie schopnosť systému udržať alebo v definovanom čase obnoviť daný stav v rámci istých hraníc cestou spätných väzieb a priebehov „odrážania“.

HABER (1979) rozlišuje dva typy stability. Prvým typom je perzistentná stabilita (odolnosť) a elastickú stabilitu (pružnosť, rezlienciu). FORMAN, GODRON (1993) chápu stabilitu biologického systému ako metastabilitu. Metastabilný systém je v rovnováhe, osciluje okolo ústrednej polohy a môže prejsť do inej rovnovážnej polohy. NAVEH, LIEBERMANN (1994) chápu ekologickú stabilitu ako schopnosť systému vrátiť sa do rovnovážneho stavu po dočasných poruchách. MÍCHAL (1992) rozlišuje ekologickú stabilitu a ekologickú labilitu.

Čo je to ekologická stabilita?

Ekologická stabilita je schopnosť ekologického systému pretrvávať aj počas pôsobenia rušivého vplyvu a v podmienkach narušovania zvonku reprodukovať svoje podstatné charakteristiky. Táto schopnosť sa prejavuje: minimálnou zmenou počas pôsobenia rušivého vplyvu alebo spontánnym návratom do východiskového stavu. Ekologická stabilita je neschopnosť ekologického systému pretrvávať počas pôsobenia „cudzieho“ vplyvu zvonku, alebo neschopnosť vrátiť sa po prípadnej zmene do východiskového stavu.

Na Slovensku MIKLÓS in ŠTEFFEK (1993) zaviedol pojem priestorovej ekologickej stability. Je to dynamická schopnosť krajinnej štruktúry zachovať priestorové ekologické vzťahy medzi individuálnymi ekosystémami (na zabezpečenie výmeny hmoty, energie a informácií) pre dynamickú variabilitu podmienok aj foriem života, a to aj za predpokladu, že krajiny je tvorená lokálne ekosystémami s rôznym – aj nízkym – stupňom vnútornej ekologickej stability.

Hodnotenie ekologickej stability krajiny

Hodnotenie ekologickej stability krajiny sa zvykne realizovať rôznym spôsobom. Často sa uskutočňuje na základe prehodnotenia len reálnej vegetácie (MŽP SR, 1993), prípadne súčasnej krajinnej štruktúry a terciárnej krajinnej štruktúry (ZÁKON NR SR č. 543/2002). Iný komplexnejší spôsob je založený na porovnávaní prírodných podmienok a spôsobu využitia územia (TREMBOŠ, 2001 in MINÁR a kol., 2001), prípadne na hodnotení vlastností krajiny podporujúcich, ochraňujúcich a znižujúcich jej ekologickú stabilitu (RUŽIČKA, HRNČIAROVÁ, 1998), alebo zhodnotením informácií o ohrození stability abiokomplexov, súčasného stavu využitia územia a jeho zaťaženia znečistením (TREMBOŠ, 1998).

Ďalší postup je založený na primárnej diferenciácii krajiny na antropogénne silne, stredne a slabo tranformovanú a sekundárnom vyčlenení ekologicky relatívne najmenej, stredne a najviac stabilných plôch v každom type krajiny zvlášť (TREMBOŠ, 1999). Každý prístup má svoje výhody i nevýhody, na ktoré poukazujú vo svojej práci DURILOVÁ a SAKSA, 2003.

Vybrané metodické postupy hodnotenia ekologickej stability krajiny na Slovensku

Ministerstvo životného prostredia SR, 1993.

  • 6 - stupňové hodnotenie ES na základe jednotlivých typov reálnej vegetácie.

Ružička, Hrnčiarová, 1995.

  • klasifikácia ES územia je uskutočnená na základe priestorovej syntézy 3 druhov kritérií:
    • vlastností podporujúcich ekologickú stabilitu územia,
    • faktorov ochraňujúcich a rozvíjajúcich ekologickú stabilitu územia,
    • faktorov znižujúcich alebo narúšajúcich ekologickú stabilitu územia.

Tremboš, 1998.

  • miera ohrozenia ESK vyplýva z vlastností abiokomplexov a súčasného stavu jej narušenia človekom a jeho aktivitami, ktoré sú do krajiny premietnutú ako určitý spôsob jej využitia.
    • abiokomplexy vs. využitie územia


Vyhláška MŽP SR č. 218/1998 Z. z.

  • metodika vychádza z Pasportu plôch z hľadiska ESK. Ide o areály SKŠ a TKŠ, ktoré sa rozdelili na: plochy ekologicky nestabilné, plochy ekologicky stredne stabilné, plochy ekologicky stabilné.

Tremboš, 1999.

  • primárna diferenciácia krajiny: antropogénne silne, stredne a slabo tranformovanú,
  • sekundárna diferenciácia krajiny: ekologicky najmenej, stredne a najviac stabilných plôch.
    • na základe využitia územia, antropogénneho zaťaženia a vlastností abiokomplexov.

Tremboš, 2001.

  • regionalizácia územia podľa ES bola vykonaná syntézami a klasifikáciami priestorových databáz o abiokomplexoch, negatívnych stresových faktoroch a SKŠ.

Šindlerová, 2002.

  • najprv diferenciácia krajiny podľa SKŠ do kategórii na základe predpokladanej veľkosti negatívneho vplyvu na ES, potom sa v každej kategórii hodnotí predpokladaná miera citlivosti abiokomplexov na intenzifikáciu natropogénnych funkcií.
    • vstupy: abiokomplexy, SKŠ, súčasné geomorfologické procesy.

Diskusia

Cieľom hodnotenia ekologickej stability je vyčlenenie plôch s približne rovnakým stupňom ekologickej stability krajiny, čo následne umožňuje stanoviť hierarchiu potrieb ochrany a využitia územia. Väčšina autorov, ktorý sa zaoberajú touto problematikou najčastejšie operuje s pojmom stabilita ekosystémov. V súvislosti s týmto sa dostáva do popredia otázka – či je možné uvažovať o ekologickej stabilite, alebo ju hodnotiť v územiach, v ktorých došlo k úplnému odstráneniu pôvodných ekosystémov a ekologických väzieb (napr. zastavané územie alebo orná pôda). Preto zastávame názor, že takto široko chápaná ekologická stabilita by sa mohla nahradiť pojmom krajinná stabilita a jej súčasťou je aj ekologická stabilita, čiže stabilita ktorá sa zameriava iba na ekosystémy.

Ďalším problémom je význam alebo dôvod hodnotenia ekologickej stability. Otázka znie – či je možné hodnotiť ekologickú stabilitu ako takú, alebo len vzhľadom k nejakému konkrétnemu vplyvu. Napríklad NIEMANN (1988) podotýka, že nejestvuje žiadna ekologická stabilita ako taká, ale vždy len s ohľadom na nejaký cieľový stav, pričom rozhodujúcu úlohu hrajú rôzne, čiastočne aj spoločensky podmienené kritéria a hranice tolerancie (t.j. zaťažiteľnosti, resp. únosnosti) (DRDOŠ, 1999).

Ďalším problematickým bodom pri riešení problematiky ekologickej stability je otázka topického a chórického aspektu. Len jedna z vyššie uvedených metodík rieši chórické vzťahy medzi jednotlivými areálmi s rôznym stupňom ekologickej stability. Jedná sa o metodický postup podľa práce TREMBOŠ (1998), ktorý pozostáva zo siedmich základných krokov, pričom v šiestom kroku ide o zaradenie plôch podľa miery ohrozenia ekologickej stability na základe logických vzťahov a v siedmom kroku je celý hodnotený priestor na základe zastúpenia a priestorového usporiadania (štruktúry a horizontálnych väzieb) jednotlivých typov areálov ohrozenia ekologickej stability rozčlenený do regiónov (typov krajín) s veľmi vysokou až veľmi nízkou ekologickou stabilitou.

Pri hodnotení ekologickej stability by sa podľa nášho názoru malo brať do úvahy i chórické hľadisko, čiže horizontálne vzťahy medzi jednotlivými areálmi, pretože hodnotenie krajiny iba z topického hľadiska predstavuje krajinu ako nespojitý systém. Potom sú jednotlivé areály s rôznym stupňom ekologickej stability hodnotené ako samostatné segmenty, bez ohľadu na ich horizontálne vzťahy so susednými areálmi. Práve horizontálne vzťahy veľkou mierou ovplyvňujú (častejšie v negatívnom zmysle) mieru ekologickej stability areálu.