Výskyt Podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen prijať ale ju aj odovzdávať. Musí obsahovať póry a pukliny väčšie ako kapilárne. Pohyb je vyvolaný výhradne gravitačnou silou. Prenáša hydrostatický tlak. Voda prirodzene preniká do väčšej hĺbky.

Vo vertikálnom smere rozlišujeme tri pásma:

  1. Vrchné pásmo - intenzívna výmena povrchovej a podzemnej hydrosféry. Voda je prevažne sladká, slabo mineralizovaná (prosté vody, hydrokarbonátové)
  2. Stredné pásmo - spomalená výmena vody, ktorá podmieňuje silnejšiu mineralizáciu pri pobyte v horninovom prostredí s vyššou teplotou (termálne vody sírnaté, resp. horké vody)
  3. Spodné pásmo - veľmi spomalená výmena vody, ktorá podmieňuje silnú mineralizáciu. Často sa v ňom vyskytujú slané a hypertermálne vody.

Z hľadiska podmienok zvodnenej vrstvy, v ktorej sa nachádza podzemná voda používame nasledujúcu klasifikáciu:

  1. Podzemná voda s voľnou hladinou – nadložná vrstva bezprostredne netlačí na hladinu podzemnej vody, môže kolísať pri normálnom tlaku.
  2. Podzemná voda s napätou hladinou (artézska voda) – nadložná vrstva vďaka prehnutiu tlačí na hladinu podzemnej vody, hladina je pod tlakom. Po narušení nadložnej vrstvy dochádza k výstupu vody nad úroveň hladiny podzemnej vody. V prípade, že voda dosiahne až zemský povrch hovoríme o pozitívnej výstupnej výške, v prípade, že voda povrch nedosiahne hovoríme o negatívnej výstupnej výške.

Podzemná voda vplýva na okolité prostredie prameňmi a hladinou podzemnej vody. Z tohto hľadiska má význam úroveň podzemnej vody, a rozkolísanosť jej hladiny. Stupeň rozkolísanosti sa hodnotí podľa Netopila (1984): r – miera rozkolísanosti, H10% - hladina prekročená priemerne v priebehu 10% dní v roku, H90% - hladina prekročená priemerne v priebehu 90% dní v roku.

Hydraulický gradient: kde H1, a H2 stí hodnoty nadmorskej výšky hladiny v dvoch pozorovacích objektoch a I je vzdialenosť medzi nimi.

Pramene

Prameň je sústredený alebo rozptýlený výtok podzemnej vody na zemský povrch. Pramene môžeme klasifikovať podlá rôznych kritérií.

Podľa trvania výronu vody rozlišujeme pramene.

  1. Stále
  2. Občasné (periodické)
  3. Epizodické

Podľa zmeny výdatnosti rozlišujeme pramene s:

  1. veľmi vyrovnanou
  2. priemerne vyrovnanou
  3. nevyrovananou výdatnosťou

Podľa spôsobu výstupu vody z podzemia rozdeľujeme pramene na:

  1. zostupné – podzemná voda vyteká pri jej zostupnom pohybe z oblasti infiltrácie do oblasti vyvierania (pramene roklinové, údolné, vrstevné, suťové)
  2. výstupné – voda vyteká pri výstupnom pohybe vplyvom tlaku vody v vo vodonosnej vrstve nachádzajúca sa medzi dvoma nepriepustnými vrstvami, ktoré sú zvrásnené alebo narušené zlomom. Okrem toho aj vplyvom teploty alebo vplyvom výstupu plynov
  3. pretekajúce (prelivné)

Krasové pramene (vyvieračky)

Ako vyvieračky označujeme krasové pramene, v ktorých podzemné vodné toky vytekajú zo skrasovaiených vápencových komplexov na povrch. Vyznačujú sa často veľou výdatnosťou, ktorá však v závisí od množstva zrážok značne kolíše. V prímorských krasových oblastiach sa môžu nachádzať aj pod morskou hladinou za predpokladu, že hydrostatický tlak krasovej podzemnej vody je vyšší ako tlak nadložného stĺpca morskej vody. Niektoré krasové pramene sú len občasné a obyčajne v suchších obdobiach vysychajú. Z iných zase môže voda vytekať v časové periodicky sa opakujúcich intervaloch (periodické vyvieračky).

Ponory a hltače

Ponory sú miesta, kde sa povrchová voda stráca do podzemia. K tomu môže dochádzať pozvoľne, keď sa voda povrchového toku postupne stráca v sieti puklín a trhlín, alebo náhle, keď celý povrchový tok mizne do podzemia otvorenými chodbami (prepadanie). Ponory sa vyskytujú predovšetkým na dne krasových údolí, najmä na úpätí strmých vápencových stien. Často k tomu dochádza aj na obvode krasových území, najmä na styku vápencov s ich nepriepustným podložím, kde dochádza k strácaniu vody, ale i celých povrchových tokov pritekajúcich z nekrasových území.

Hltače odvádzajú predovšetkým prívalovú zrážkovú vodu na dne suchých údolí. Ich názov je odvodený od toho, že voda sa v nich stráca vefmi rýchlo, doslova ako by bola do podzemia hltaná, čo sa na povrchu prejavuje vytváraním výrazných vodných vírov. Vyskytujú sa aj vo väčších závrtoch, ktoiých dno môže byť v prípade výdatných zrážok dočasne zaplavené. Voda sa takými hltačmi vody dostáva pomerne rýchlo do skrasovateného podložia, a preto po skončení výdatnejších zrážok obyčajne zanikajú.

Závrty vo vápencových horninách na dne údolí sú často prekryté riečnymi nánosmi a prívalová voda sa obyčajne najprv stráca v týchto nánosoch. Príkladom je tok Demänovky v Demänovskej doline, kde sa v jej hornom toku značná časť vody stráca v glacifluviálnych štrkoch uložených na skrasovatených vápencoch.

Minerálne a termálne podzemné vody

Podľa chemického zloženia v najširšom zmysle, môžeme podzemné vody rozdeliť na:

  • obyčajné
  • minerálne

Minerálne vody sa od obyčajných líšia množstvom a druhom rozpustených minerálnych látok, plynov a teplotou. Rozoznávame:

  • prírodné minerálne vody - sú to vody v prírodných prameňoch i umelých objektoch, ktoré v mieste výveru majú obsah rozpustných pevných látok viac ako 1 000 mg v 1 litri, resp. viac ako 1 000 mg CO, v 1 litri.
  • prírodné minerálne vody liečivé - sú to vody, ktoré svojim chemickým zložením a fyzikálnymi vlastnosťami majú vedecky dokázané liečivé účinky na ľudský organizmus.
  • prírodné minerálne vody stolové - sú vhodné ako osviežujúce nápoje. Obsah rozpusteného CO, musí byť v nich väčší ako 1000 mg.l-1, obsah rozpustených pevných látok menší ako 5 000 mg.1-1, pri čom jednotlivé zložky ani samostatne, spolu nemajú výrazné farmakologické účinky.

Samostatnou skupinou sú mineralizované vody. Týmto pojmom označujeme minerálne vody, ktoré majú na ľudský organizmus prevažne nepriaznivý fyziologický účinok. Rozdeľujeme ich do 2 skupín:

  1. Do prvej skupiny zaraďujeme tie, ktoré cirkulujú v horninách podobne ako obyčajné podzemné vody, avšak sa vo väčšej miere obohacujú niektorými látkami. Sú to najmä vody s vyšším obsahom Fe4+, alebo vody s vysokou síranovou tvrdosťou.
  2. Vody druhej skupiny získavajú zvláštnu mineralizáciu v styku s ložiskami rúd, úžitkových minerálov a hornín a dosahujú veľmi vysokú mineralizáciu. Sem patria napríklad síranové vody, ktoré vznikajú v styku s ložiskami sulfítických rúd, alebo metánové vody naftových ložísk.

Vznik minerálnych vôd

Podľa pôvodu vodnej zložky a chemickej zložky:

Vodná zložka – kontinentálne, vytvára sa hlavne infiltráciou atmosférickej vody do hornín (vadózna voda), v menšej miere juvenilný pôvod. Vodná zložka môže byť aj morského pôvodu, ide o zachovanú vodu z morského prostredia zachytenú nepriepustnou vrstvou – reliktné minerálne vody.

Chemická zložka – je v úzkom vzťahu s mineralogicko-petrografickými vlastnosťami horninového prostredia v ktorom sa voda pohybuje. Podľa chemického obsahu sa rozlišujú:

  • Petrogenné
  • MMarinogenné
  • Zmiešané

Klasifikácia minerálnych a termálnych vôd

Minerálne a termálne podzemné vody možno triediť z hľadiska rôznych kritérií

  • chemických
  • geochemických
  • balneologických
  • hydrogeologických

Na území Západných Karpát rozdelili Franko a kol. (1975) minerálne a termálne vody nasledovne:

Podľa hydrologických štruktúr

Hydrologickú štruktúru definujú ako geologicko-tektonicky a hydrologicky vymedzenú jednotku, na ktorú je viazaná podzemná voda s jej vlastnými podmienkami pohybu a tvorby.

Podľa výdatnosti

Vo svetovej literatúre je klasifikácia podľa výdatnosti prameňov, resp. vrtov minerálnych vôd rôzna. Závisí to odpočtu prameňov, ich výdatnosti, veľkosti územia a pod.

Podľa teploty vody

Minerálne vody s teplotou menšou ako 15 °C označujeme ako studené, s teplotou 15 - 40 °C ako termálne, s teplotou 41 - 100 °C ako hypertermálne, a s teplotou viac ako 100 °C prehriate minerálne vody.

Pri detailnejšej klasifikácii sa termálne vody členia na:

  • teplice s teplotou: 15 - 20 °C
  • veľmi nízkotermálne vody: 20-30 °C
  • nízko termálne vody: 30 - 40 °C

Hypertermálne vody sa podrobnejšie rozdeľujú:

  • na stredne termálne s teplotou: 40 - 70 °C
  • vysoko termálne vody s teplotou: 70 -100 °C.

Podľa chemického zloženia

Doteraz neexistuje klasifikácia, ktorá by vo všeobecnej a jednoduchej forme vyjadrovala zákonitosti zmien a priestorového rozloženie chemizmu vôd. Väčšina klasifikácií vychádza s princípu prevládajúcich iónov, alebo z princípu hypotetických solí. Klasifikácie podľa chemizmu sú najkomplikovanejšie a najrozmanitejšie. Treba si však uvedomovať, že chemické zloženie minerálnych vôd je ich hlavným klasifikačným znakom. Ako jedno z kritérií sa užíva zastúpenie 6 hlavných iónov minerálnych vôd: Cl-, SO42- , HC03-, Na+, Ca2+, Mg2+.

Podlá obsahu rozpustených pevných látok rozlišujeme

  • veľmi slabo mineralizované 0-1 mg.l-1
  • slabo mineralizované 1-5 mg. l-1
  • stredne mineralizované 5-10 mg. l-1
  • silno mineralizované 10-35 mg. l-1
  • veľmi silno mineralizované 35 - 50 mg. l-1
  • soľanky (rôsoly, ropy) nad50mg. l-1

Podľa plynov

Podľa plynov sa berú úvahy C02 a H2S. Minerálne vody, ktoré obsahujú v litri aspoň 1 g CO2, sú vody uhličité - kyselky, ktoré v 1l obsahujú 1 mg H2S sú sírne. Pre vody liečivé je významný obsah biologicky a farmakologicky účinných prvkov, napríklad síra, jód, železo, arzén. Tieto sa tiež berú do úvahy pri klasifikácií a názvosloví. Významným kritériom je aj rádioaktivita minerálnych vôd.