Georeliéf je plošné rozhranie medzi pevnými geosférami (litosférou, respektíve pedosférou) na jednej strane a tekutými geosférami (atmosférou alebo hydrosférou) na strane druhej. Je to jedno z najdôležitejších rozhraní krajinnej sféry, v okolí ktorého vzniká oblasť najintenzívnejšej interakcie jednotlivých prvkov krajiny. Táto oblasť, v ktorej prebieha väčšina geomorfologických procesov, sa označuje ako geomorfosféra.
Georeliéf má tvarové – geometrické (morfometrické a morfografické), morfogenetické, morfochronologické a morfodynamické vlastnosti. Genéza (spôsob vzniku) a vek podmieňujú vznik geometrických vlastností georeliéfu, geometrické vlastnosti zasa podmieňujú určité vlastnosti v súčasnosti prebiehajúcich geomorfologických procesov (morfodynamiky). Genéza georeliéfu je určená okolnosťami, za ktorých dochádza k vzniku danej časti georeliéfu. Tieto okolnosti možno vyjadriť pomocou kategórií geomorfologický činiteľ, geomorfologické podmienky a geomorfologický proces.
Geomorfologický činiteľ
Geomorfologický činiteľ je hmotný objekt, ktorého časť celkovej energie je využitá počas geomorfologického procesu na zmenu georeliéfu. Je teda bezprostredným látkovým a energetickým nositeľom geomorfologického procesu (napr. vzduch, voda v rôznych skupenstvách a formách so svojou kinetickou, tepelnou a chemickou energiou, horniny so svojou potenciálnou (gravitačnou) a kinetickou energiou, magma s tepelnou a kinetickou energiou a pod.).
Geomorfologické podmienky
Geomorfologické podmienky sú stavové veličiny (vlastnosti) geomorfosféry, ktoré bezprostredne ovplyvňujú:
- vznik geomorfologických činiteľov (tieto nazveme činiteľotvornými geomorfologickými podmienkami),
- vznik vnútorne homogénnych skupín geomorfologických procesov (tieto nazveme procesotvornými geomorfologickými podmienkami), ako i konkrétny priebeh procesov, ktorý predurčuje vznik istej formy georeliéfu (tieto nazveme formotvornými geomorfologickými podmienkami).
Činiteľotvorné geomorfologické podmienky sú takto dané prostredím, v ktorom vzniká činiteľ, procesotvorné podmienky sú dané prostredím, v ktorom prebieha proces a formotvorné podmienky prostredím, v ktorom vzniká element georeliéfu. (Tá istá stavová veličina môže byť zároveň činiteľotvornou, procesotvornou i formotvornou podmienkou.)
Geomorfologický proces
Geomorfologický proces je taký proces (dej), ktorý je bezprostredne spätý so zmenami v priebehu georeliéfu.
Morfograficko-morfometrická typizácia georeliéfu
Georeliéf, hoci má v podstate spojitý charakter (je to do seba uzavretá zvlnená plocha), môžeme členiť na menšie priestorové časti (indivíduá), ktoré oproti svojmu okoliu vykazujú istú vnútornú homogenitu. Takýmito základnými najjednoduchšími jednotkami georeliéfu sú elementárne formy (nazývané tiež geneticky rovnorodé povrchy, elementárne povrchy alebo v najpodrobnejšej mierke morfotopy), ktoré majú jednoduchý a homogénny geometrický tvar podmienený rovnorodou genézou formy. Morfograficky sú to najčastejšie rôzne svahy, resp. časti svahov (lineárne, konvexné, konkávne) a plošiny, ale aj kužele, klenby či panvy. Často však činiteľ utvára geometricky zložitejšie formy - zložené formy, ktoré sa skladajú z aspoň dvoch elementárnych foriem (napríklad terasa, dolina, kotlina, hrebeň, brázda). Vnútorne najzložitejšími geomorfologickými indivíduami sú typy georeliéfu – väčšie časti georeliéfu, ktoré obsahujú súbor elementárnych a zložených foriem podobných vlastností.
Prvé typizácie georeliéfu sa objavili v geomorfológii práve v morfografických pojmoch (napr. rovina, pahorkatina, nížina, pohorie). V ďalšom vývoji sa upresňoval obsah a vzájomné vzťahy týchto pojmov, čo viedlo k utvoreniu dvoch základných (vzájomne priamo nesúvisiacich!), dnes široko používaných morfograficko-morfometrických klasifikácií georeliéfu, pre ktoré sa vžilo označenie morfografické typy a výškové stupne georeliéfu.
Morfografické typy georeliéfu
Rovina, pahorkatina, vrchovina, hornatina a veľhornatina sú základné typy georeliéfu, ktoré sa objavujú už v najstarších morfografických klasifikáciách. Základným rozlišovacím kritériom pre definovanie týchto pojmov bol celkový vzhľad povrchu územia, ktorý je najviac ovplyvňovaný práve mierou a spôsobom jeho rozčlenenia. Preto i obsahové spresnenia morfografických typov georeliéfu boli definované pomocou mier členitosti (predovšetkým vertikálnej členitosti) georeliéfu.
Pre jednotlivé morfografické typy georeliéfu sa hľadali intervalové hodnoty vertikálnej členitosti georeliéfu, ktoré by najvýstižnejšie charakterizovali daný typ. Zisťovalo sa, aké sú prevažujúce hodnoty vertikálnej členitosti v oblastiach tradične označovaných ako rovina, pahorkatina či hornatina, pričom za hraničné hodnoty sa brala členitosť s čo najmenším rozšírením (hraničné hodnoty tak zaberajú čo najmenšie plochy – je teda minimum území prechodného charakteru a hranice intervalov sa stávajú objektívnejšími).
Takýmto spôsobom boli pre územie Slovenska na základe frekvenčnej krivky vertikálnej členitosti georeliéfu definované morfografické typy georeliéfu nasledovne):
Morfografický typ georeliéfu Vertikálna členitosť [m] (Morfografické typy georeliéfu na území Slovenska, Lukniš 1972)
- rovina 0 – 30 m
- pahorkatina 31 – 100 m
- nižšia vrchovina 101 – 180 m
- vyššia vrchovina 181 – 310 m
- nižšia hornatina 311 – 470 m
- vyššia hornatina 471 – 640 m
- veľhornatina nad 641 m
Vertikálna členitosť bola určená na základe relatívnych výškových rozdielov na plochách kruhov s polomerom 2 km. Platnosť predchádzajúcej tebuľky sa obmedzuje na územie Slovenska. V medzinárodnej mierke sa najviac používa definícia morfografických typov georeliéfu prijatá Medzinárodnou geografickou úniou (nasledujúca tabuľka).
Morfografický typ georeliéfu Vertikálna členitosť [m] (Morfografické typy georeliéfu podľa členenia IGU)
- rovina 0 – 30 m
- plochá pahorkatina 31 – 75 m
- členitá pahorkatina 76 –150 m
- plochá vrchovina 151 – 200 m
- členitá vrchovina 201 – 300 m
- plochá hornatina 301 – 450 m
- členitá hornatina 451 – 600 m
- veľhornatiny viac ako 600 m
Výškové stupne georeliéfu
Morfografické typy georeliéfu opísané vyššie môžu ležať v rôznych nadmorských výškach. Polohu územia vo vzťahu k hlavnej eróznej báze – hladine svetového oceánu, vyjadrujú hlavne dva iné zaužívané morfografické pojmy: nížina a vysočina.
Pre odlíšenie nížin a vysočín sa vo svete zaužívala výšková hranica 200 m n. m., menej často (hlavne vo vnútrozemských štátoch) hranica 300 m n. m., ktorá sa používa i u nás. Podrobnejším rozlíšením vysočín (nízke vysočiny, stredovysočiny a vysoké vysočiny) sa potom utvára ďalšia morfograficko-morfometrická klasifikácia (typizácia) výškových stupňov, ktorá je nezávislá od vyššie definovaných morfografických typov georeliéfu.
Výškový stupeň georeliéfu Nadmorská výška [m n. m.] (Výškové stupne povrchu Slovenska - Lukniš 1972)
- nížiny 95 – 300 m
- nízke vysočiny 301 – 800 m
- stredovysočiny 801 – 1 500 m
- vysoké vysočiny 1 501 – 2 655 m
Vzťah medzi výškovými stupňami a morfografickými typmi je len voľný. Nemožno stotožňovať nížiny a roviny! Možno však povedať, že nížiny sú tvorené spravidla rovinami a pahorkatinami. V rámci vysočín sa môžu potom vyskytovať roviny i pahorkatiny, v nižších vysočinách však prevládajú u nás vrchoviny, v stredovysočinách prevládajú hornatiny a vo vysokých vrchovinách veľhornatiny. (Tento vzťah však neplatí globálne. Napríklad na vysoko položených plošinách, Tibetskej, Coloradskej, Altiplano a pod., ktoré výškovo presahujú aj našu kategóriu vysokých vysočín, prevládajú často roviny, pahorkatiny až vrchoviny.)
Termíny rovina, pahorkatina, vrchovina, hornatina, nížina a vysočina sa často vyskytujú i v názvoch konkrétnych geomorfologických regiónov (napr. Podunajská rovina, Nitrianska pahorkatina, Revúcka vrchovina, Železnorudská hornatina, Záhorská nížina, Česká vysočina). V takýchto individuálnych regiónoch nemusí celé územie regiónu zaberať morfografický typ či výškový stupeň, ktorý má v názve, avšak tento typ či stupeň by mal v danom regióne prevládať. Hranice individuálnych geomorfologických regiónov sa zo zásady nevedú podľa určitej vrstevnice či izočiary vertikálnej členitosti, ale spravidla po významných čiarach na georeliéfe – hlavne úpätniciach a údolniciach. Preto napríklad Podunajská nížina zasahuje na južnom úpätí Malých Karpát len do nadmorských výšok okolo 150 m n. m., na úpätí Pohronského Inovca však prekračuje i hranicu 300 m n. m. V rámci Východoslovenskej roviny zas síce jednoznačne prevládajú roviny, jej malé časti však majú charakter pahorkatiny až nižšej vrchoviny.
Profily formami georeliéfu
Profil formou georeliéfu je vlastne grafickým zobrazením rezu touto formou vo vertikálnej rovine (kolmej na zobrazovaciu rovinu – rovinu mapy) vedený po ľubovoľnej línii na georeliéfe. Profil vyjadruje pohľad „zboku“ na prierez formou, ktorý je pre nás prirodzenejší a teda i názornejší. Profily sa najčastejšie tvoria s využitím topografickej mapy, do ktorej sa nakreslí línia na georeliéfe, ktorú chceme profilom zobraziť, tzv. profilová čiara. Profilovú čiaru potom zobrazíme ako profil vo zvislej rovine, kde vodorovná os reprezentuje dĺžku profilovej čiary v mape a na zvislú os sa nanášajú hodnoty nadmorskej výšky zobrazovaných vhodne zvolených bodov profilovej čiary.