Výskyt podzemnej vody je podmienený existenciou takej horniny, ktorá má schopnosť vodu nielen prijať ale aj odovzdávať. Musí obsahovať póry a pukliny väčšie ako kapilárne. Podzemnú vodu rozdeľujeme podľa toho, kde sa pohybuje, na pórovú a puklinovú. Pórová voda sa premiestňuje v póroch hornín filtráciou. Týmto pomalým pohybom (len niekoľko cm za deň) sa dokonale prečisťuje. Môže však aj rozpúšťať niektoré min. látky, čím sa mineralizuje.

Rozsah medzi nepriepustným nadložím a podložím nám určuje mocnosť zvisle. Voľná hladina vzniká ak sa voda môže voľne pohybovať smerom nahor. Ak podzemnú vodu zhora obklopuje nepriepustné nadložie tlak vody stúpa. Pri navŕtaní otvoru do takéhoto nadložia voda vystúpi. Vtedy hovoríme o výstupnej výške. (negatívna, ak ostane pod úrovňou terénu, alebo pozitívna, ak voda z otvoru vyteká.).

DRUHY PODZEMNEJ VODY

Zvláštnym druhom pórovej vody s napätou hladinou je artézska voda. Je to voda, ktorá je vo väčších hĺbkach a pod väčším tlakom. Pri prirodzenom narušení nadložia, alebo pri vyvŕtaní otvoru na povrch vyteká, dokonca až vystrekuje.

Puklinová voda sa pohybuje gravitáciou, ak vyplňuje pukliny z časti, alebo účinkami hydrostatického tlaku, ak ich vyplňuje úplne. Voda sa pri takomto pohybe nedokáže zbaviť nečistôt, preto môže na povrch vytekať ako závadná. Mineralizuje sa len minimálne, preto je mäkká.

Hladina môže byť aj na krátkych vzdialenostiach v rozdielnej výške, ak nie sú pukliny prepojené. Krasové vody sa vyskytujú na území vápencov a dolomitov. Tu nevzniká jednotný systém krasových vôd, ale komplikovaný systém oddelených tokov, ktoré majú svoje vlastné povodia.

Pri minerálnych vodách je dôležitý chemizmus horninového prostredia, cez ktoré podzemná voda preteká.

Podľa úložných pomerov a tektoniky sa podzemná voda delí na základe dĺžky obehu na podzemnú vodu s krátkym obehom (obyčajná podzemná voda) a s dlhým obehom (ohrieva sa, prípadne i mineralizuje). Výver podzemných vôd sa viaže na tektonické poruchy ako zlomy, rôzne pukliny a pod. 

Najdôležitejšie vlastnosti horninového prostredia vzhľadom k podzemným vodám (podľa Trizna 2004):

  • priepustnosť (schopnosť horninového prostredia prepúšťať tekutinu)
  • pórovitosť (vlastnosť horninového prostredia súvisiaca s priepustnosťou)
  • prietočnosť
  • vodná kapacita horninového prostredia (schopnosť hornín prijať a udržať určité množstvo vody)

Litosféra a pôdne typy

Väzba horninového podložia a pôdnych typov:

  • spraše – černozeme, luvizeme, hnedozeme (+sprašové hliny)
  • nepriepustné podložie (íl..) – pseudogleje, gleje
  • silikátové (nekarbonátové) podložie (žuly, kryštalické bridlice, andezity, pieskovce, viate piesky) – kambizeme, podzoly (vyžadujú aj priepustné podložie), rankre
  • karbonátové podložie (vápence, dolomity, sliene..) – rendzina
  • silikátovo-karbonátové podložie – pararendziny, litozeme, regozeme (+piesky)
  • štrkopiesky (fluviálne sedimenty) – fluvizeme, čiernice,

Odporúča sa vychádzať aj z pedogenetických procesov a z charakteristík pôdnych typov.

Litosféra a formy georeliéfu

Formy reliéfu sú závislé nielen od geomorfologického činiteľa, ale i od geologického prostredia. Túto závislosť si popíšeme na vybraných morfoštruktútnych typoch reliéfu.

Reliéf na vonkajšom flyši

Formy reliéfu na flyšových horninách sú najviac ovplyvnené rôznou geomorfologickou hodnotou jednotlivých vrstiev hornín a súvrství. Táto odolnosť sa v reliéfe prejavuje viac ako tektonika. Na miestach ílovcového flyša sa viažu sústavy eróznych brázd, a naopak na odolnejšie pieskovce pásma vypreparovaných chrbtov. Častá je inverzia reliéfu (väzba horských pásiem na synklinály s pieskovcovým flyšom a eróznych brázd na antiklinály s mäkkými ílovcami). Výskyt zosuvmi vytvorených foriem.

Reliéf bradlového pásma

Výrazný prejav dvoch typov hornín s rôznou odolnosťou – odolné vápence (jadrá vrás) a plastické sliene (obal jadier). Keďže prevládali mäkšie sliene, výsledkom erózie je dnes úzka výrazná erózna brázda (oddeľujúca flyšové pásmo od pohorí Centrálnych Karpát). Z brázdy vystupujú odolné vápence, ktoré na mnohých miestach tvoria pestré formy reliéfu ako kozie chrbty, tvrdoše, osamotené skalné kryhy a pod.

Reliéf na kryštaliniku

Hlavnú horninovú stavbu tvoria kryštalické horniny (granity, granodiority, kryštalické bridlice). Granodiority obvykle vytvárajú mohutné masívy s prevažne pretiahnutými chrbátmi. Na zlomové línie, sa často viažu mylonitové zóny, ktoré vznikli tlakovou deformáciou pohybujúcich sa krýh a nasúvajúcich sa príkrovov.

Na ich líniach boli vyerodované sedlá, dolinové zárezy a úvaliny. Ostré formy hrebeňov, skalných veží a žľabov vznikli pôsobením ľadovcovej erózie vo vysokých žuľových pohoriach. V porovnaní s reliéfom na granodioritoch je reliéf na kryštalických bridliciach celkove hladší. Výraznejšie formy sa nachádzajú v miestach výskytu odolnejších hornín.

Reliéf na druhohorných sedimentoch

Je ovplyvnený vápencami, dolomitmi a pod. Viaže sa na ne krasový reliéf s množstvom krasových foriem (škrapy, závrty...). Časté sú výskyty príkrovových trosiek, ktoré predstavujú zvyšky chočského príkrovu s odolných hornín (dolomity). Krížňanský príkrov je budovaný zväčša mäkšími slieňami a slienitými bridlicami, čím poníma predovšetkým hladko modelované svahy, širšie doliny.