Tatranský národný park susedí na severe s poľským Tatranskym parkom narodowym, s ktorým tvorí bilaterálne cezhraničné chránené územie. Krása tatranskej prírody a jej neoceniteľná hodnota bola dôvodom pre zaradenie územia národného parku v roku 1993 rozhodnutím UNESCO do siete biosférických rezervácií v rámci programu MaB (Človek a biosféra). Najväčšie hodnoty tvoria sieť maloplošných chránených území, ktorú predstavuje 27 národných prírodných rezervácií, 23 prírodných rezervácií, 2 chránené areály, 1 národná prírodná pamiatka a 2 prírodné pamiatky s celkovou výmerou 37 551,53 ha čo je 50,7% územia národného parku.
Územie národného parku slúži okrem svojho hlavného poslania, ktorým je ochrana mimoriadnych prírodných hodnôt územia, aj pre potreby rekreácie, športu, poznávania, liečby a turistiky. Ročne navštívi národný park takmer 5 mil. návštevníkov, sieť turistických chodníkov má dĺžku cca 600 km. K najvážnejším problém treba zaradiť pomerne silný antropický tlak na územie ako aj nepriame antropogénne vplyvy, čo sa prejavuje o. i. úbytkom a vážnym ohrozením biologickej diverzity územia.
Tatranský národný park bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1948 Zb. o Tatranskom národnom parku zo dňa 18. decembra 1948 s účinnosťou od 1. januára 1949. Nariadením vlády SSR č. 12/1987 Zb. zo dňa 6. februára 1987 boli za súčasť TANAP-u vyhlásené Západné Tatry. Dňa 1. marca 2003 nadobudlo účinnosť Nariadenie vlády SR č. 58/2003 zo dňa 5. februára 2003, ktorým sa vyhlasuje Tatranský národný park na základe ktorého boli spresnené hranice národného parku a jeho ochranného pásma.
Tatranský národný park je najstarším národným parkom na Slovensku. Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku s najvyšším vrcholom - Gerlachovským štítom (2655 mn.m.). Člení sa na 2 základné podcelky - Východné Tatry (Vysoké a Belianske) a Západné Tatry. Dĺžka Vysokých Tatier je 26 km, Belianskych Tatier 14 km a Západných Tatier 37 km. Územie národného parku zaberá rozlohu 73 800 ha, jeho ochranné pásmo - 30 703 ha. Rozprestiera sa na území Žilinského a Prešovského kraja v okresoch Tvrdošín, Liptovský Mikuláš a Poprad.
Prírodné pomery
Flóra a fauna
Svojráznosť podnebia, pestrá geologická stavba a reliéf Tatier podmienili výskyt špecifických druhov a spoločenstiev rastlín a živočíchov.
Najmä u rastlinných spoločenstiev je charakteristické rozlíšenie do výškovo rozdielnych piatich vegetačných stupňov. Takmer 2/3 územia národného parku pokrývajú lesy, prevažne smrekové a jedľovo-smrekové. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, výrazný je tu výskyt borovice lesnej a limbovej, smrekovca opadavého a kosodreviny. Menšie zastúpenie majú listnaté lesy - bučiny a javoriny, ktoré sa vyskytujú najmä v Belianskych Tatrách. 1/4 územia tvoria skalné plochy, vysokohorské hole, vodné plochy a len malú časť tvorí poľnohospodárska pôda.
Geologické podmienky
Z geologického hľadiska 2/3 národného parku reprezentuje jadrová časť tvorená žulami a kryštalickými bridlicami a 1/3 zaberá obalová časť z vápencov a dolomitov (Belianske Tatry, Červené vrchy, Sivý vrch).
Tatry sú jedinečným fenoménom z hľadiska formovania svojho povrchu (najmä glaciálne, glacifluviálne a periglaciálne formy). Na tvorbe reliéfu sa najvýraznejšou mierou podieľali ľadovce, ktoré vymodelovali dlhé ľadovcové doliny so širokými kotlami, skalné hrebene, štíty a skalné steny. Z niekoľkých desiatok ľadovcov bol najväčší v Bielovodskej doline, mal dĺžku asi 14 km a hrúbku okolo 300m.
Eróznou a akumulačnou činnosťou ľadovcov boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami (Štrbské pleso), ale i plesá v karoch, či panvách - celkovo vyše 100 plies.
Z početných jaskýň je najznámejšia Belianska jaskyňa (objavená v roku 1881 s dĺžkou 1752 m), ktorá je počas celého roka sprístupnená verejnosti. Vysoká hodnota neživej prírody spočíva najmä v rozmanitosti veľmi atraktívnych tvarov povrchu a v ich sústredení na pomerne malom priestore.
Hydrologické pomery
Typickou súčasťou Tatier sú aj jazerá, ktoré sú pozostatkom ľadových dôb. V Západných Tatrách sa nachádza 20 plies, vo Vysokých Tatrách 85. Tatranské jazerá (plesá) vznikli buď vyhĺbením erozívnou modelačnou činnosťou ľadovca (karové plesá) alebo akumuláciou morénového materiálu (hradené – morénové plesá). Väčšina však vznikla obidvoma spôsobmi, kedy ľadovcom vyhĺbená panva bola zahradená morénovými nánosmi. Plesá podliehajú prirodzenej dynamike, čím dochádza k postupnému zarastaniu, zanášaniu usadeninami, prípadne zasypávaniu sutinovými kužeľmi a porušovaniu tesnosti morény. Medzi najväčšie plesá v Tatranskom národnom parku patria Veľké Hincovo pleso (plocha 20,08 ha, hĺbka 53 m), Štrbské pleso (plocha 19,76, hĺbka 20 m) a Nižné Temnosmrečianske pleso (plocha 12 ha, hĺbka 38 m). (Vološčuk a kol., 1994)
Biosférická rezervácia Tatry
Biosférické rezervácie (BR) sú územia suchozemských, pobrežných, či morských ekosystémov, alebo ich kombináciou, ktoré sú medzinárodne uznané v rámci Programu UNESCO Človek a biosféra (MAB). Každá biosférická rezervácia má spĺňať tri základné a vzájomne sa doplňujúce funkcie:
- ochrannú funkciu, t. j. zachovanie genetickej, druhovej, ekosystémovej a krajinnej rozmanitosti
- rozvojovú funkciu, t. j. podpora hospodárskeho a ľudského rozvoja, ktorý je spoločensko-kultúrne a ekologicky trvalo udržateľný
- podpornú logistickú funkciu, t. j. podpora názorných ukážkových projektov, environmentálneho vzdelávania a výchovy, výskumu a monitorovania vo vzťahu k miestnym, štátnym, regionálnym a svetovým problémom ochrany a trvalo udržateľného rozvoja.
Biosférická rezervácia Tatry bola zapísaná do svetovej siete biosférických rezervácií dňa 15. februára 1993 s celkovou výmerou 113 221 ha. Ide o bilaterálnu biosféricku rezerváciu, ktorá pozostáva z TANAP- u a jeho ochranného pásma, na území Slovenskej republiky a TPN, na území Poľska. (Vološčuk a kol. 1994)
Členenie biosférickej rezervácie
Podľa smerníc Komisie MAB pre výber, by každá BR mala obsahovať :
- reprezentatívnu ukážku hlavného binómu, ktorý je charakteristický pre príslušnú oblasť alebo zemepisnú zónu,
- ukážky výnimočných alebo ojedinelých ekosystémov, alebo rastlinných či živočíšnych populácií,
- ukážky harmonického využívania prírodných zdrojov miestnym obyvateľstvom,
- ukážky degradovanej prírody, ktorá si vyžaduje rehabilitáciu.
Tieto požiadavky boli podkladom pre členenie BR na jadrové územie, nárazníkovú zónu a prechodné územie. Uvedená diferenciácia územia by mala podporovať nielen prísne ochranárske činnosti, ale aj aktivity smerujúce k rehabilitácii narušených častí a k trvalo udržateľnému využívaniu územia.
Jadrovú zónu v BR Tatry predstavujú prevažne územia národných prírodných rezervácií, ktoré sú prísne chránené podľa národnej legislatívy. Slúžia ochrane biodiverzity, nedeštrukčnému výskumu a inému málo zaťažujúcemu využitiu.
- výmera 49 663 ha (44 % z výmery BR Tatry)
- nadmorská výška 125O - 2655 m
- horské a vysokohorské lesy smrekového vegetačného stupňa a spoločenstvá kosodrevinového, alpínskeho a subniválneho stupňa
Nárazníkovú zónu predstavujú lesné spoločenstvá okolo intravilánu tatranských osád, kúpeľných, liečebných a turisticko-športových stredísk Uprednostňovanými aktivitami v tejto zóne sú environmentálne vzdelávanie, rekreácia, ekoturistika ako aj základný výskum
- výmera 23 744 ha (21 % z výmery BR Tatry)
- nadmorská výška 800 - 1250 m
- lesy podhorského stupňa a parkové priestory v intravilánoch tatranských osád
Prechodnú (rozvojovú) zónu predstavuje celé ochranné pásmo TANAP- u. Táto zóna umožňuje rozmanité využívanie územia v súlade s princípmi trvalo udržateľného rozvoja miestnych zdrojov.
- výmera 39 844 ha (35 % z výmery BR Tatry)
- nadmorské výšky približne do 750 - 850 m
- poľnohospodárska a lesná krajina ochranného pásma TANAP- u s historicky vzniknutými podtatranskými obcami a mestami
Interakcie medzi človekom a prírodou
Osídlenie územia
Podtatranská kotlina, ktorú tvorí Liptovská kotlina na západe a Popradská kotlina na východe, je významným priestorom, v ktorom sa uplatňujú sídelné, poľnohospodárske a priemyselné aktivity. Časť územia predstavuje bezprostredné predpolie Západných a Východných Tatier, ktoré je súčasťou rozvojovej zóny biosférickej rezervácie Tatry. Z toho vyplýva už spomínané funkčné využívanie daného územia v zmysle trvalo udržateľného rozvoja a budúcnosti.
Najstaršie známky osídlenia Podtatranskej kotliny sú známe z Gánoviec a Hôrky, ležiacich v bezprostrednej blízkosti C zóny biosférickej rezervácie, z čoho možno usudzovať, že už aktivity neandertálskeho človeka ovplyvňovali danú oblasť. Predpokladá sa tiež, že liptovský región sa relatívne husto osídlil až 800 - 400 r. pr. Kr. Od vtedy sa začína postupný proces hustnúceho a ustaľujúceho sa osídľovania so stupňujúcim sa poľnohospodárskym, pasienkarským, baníckym, lesníckym a neskôr aj priemyselným využívaním územia.
Za začiatok osídlenia tatranského podhoria a Ždiarskej brázdy môžeme pokladať prelom kresťanského letopočtu. Z neho pochádzajú pozostatky stabilnejšieho obývania lokality Žltá stena pri dnešnej Tatranskej Polianke, ktorá bola strategicky dôležitým výšinným sídlom ľudu púchovskej kultúry. Ďalej vznikajúce podtatranské osady sa zväčša zameriavali na exploatáciu prírodných bohatstiev.
Urbanizácia územia
Rozloženie osídlenia v podhorí Západných a Východných Tatier vyplýva z makroreliéfu terénu a tiež využívania prírodného bohatstva a uplatňovania ekonomických aktivít obyvateľstva. Urbanistickú osnovu tvoria osady, obce a mestá, ktoré vznikali v bodoch styku riek so starodávnymi cestnými trasami. Takýchto sídelných útvarov je v podtatranskom regióne viac ako päťdesiat. Jednotlivé typy sídel sa vyznačujú osobitnou architektúrou. V podhorskej poľnohospodárskej krajine prevládajú vidiecke osídlenia gravitujúce do mestských centier. Pásmo lesa predstavovalo priestor pre vznik hutníckych, lesníckych a drevárskych osád, ktoré neskôr nahradili strediská liečby, turistiky a rekreácie. Najprimitívnejšie urbanizačné prvky ako prístrešky, koliby, zruby, turistické útulné a chaty sú typické pre alpínsky stupeň.
Využívanie územia
Územie terajšej C zóny BR TATRY bolo už v minulosti osadníkmi extenzívne využívané. Jednak ťažbovými aktivitami, ktoré zaznamenali mohutný rozmach hlavne príchodom nemeckých kolonistov. V Tatrách sa uplatňovala ťažba vzácnych kovov (meď, striebro, miestami zlato), ale aj štrkov, pieskov, kameňa a tiež aj rašeliny v neskoršom období. Uvedené činnosti však výrazne negatívne zasahovali do krajinného rázu a celkového prírodného bohatstva územia, čo nevyhnutne viedlo k ich regulácii.
Z poľnohospodárskych aktivít to bolo hlavne vysokohorské pastierstvo, rozvíjajúce sa od čias valašskej kolonizácie, ktoré najnegatívnejšie a na najdlhší čas pôsobilo na tatranskú prírodu. Celkovú nepriaznivú situáciu sa podarilo vyriešiť až legislatívnou cestou, uzákonením Tatranského národného parku.
Aj využívanie tatranských lesov, zaberajúcich prevažnú časť územia, ktoré sa menilo s vyvíjajúcimi sa vzťahmi k nim, znamenalo častokrát bezohľadnú exploatáciu. V súčasnej dobe lesy TANAP-u patria do štátneho, urbárskeho, mestského , obecného vlastníctva, do vlastníctva drobných cirkevných a iných pozemkov. Prioritnými úlohami v starostlivosti o ne sú:
- zabrániť poškodzovaniu lesa a lesných pôd,
- regulovať vodohospodársky režim lesov,
- zabezpečiť ich estetické a kultúrne pôsobenie,
- podporiť klimatoterapický, liečebný účinok lesných porastov,
- poskytovať možnosť štúdia prírodných zákonitostí,
- produkcia lesa bez narušenia plnenia jeho verejnoprospešných funkcií.
Veľmi dôležité a nezanedbateľné miesto vo využívaní územia majú turistické, športové, rekreačné a liečebné aktivity, s ktorými súvisí i rozvoj a skvalitňovanie zodpovedajúcej infraštruktúry.
Ako vyplýva z funkcií biosférickej rezervácie, jej C alebo rozvojová zóna, predstavuje priestor na uplatnenie rôznorodých ľudských aktivít. Tie je však potrebné vykonávať cestou harmonického využívania, aby neznamenali deštrukciu prírodných osobitostí, ale naopak ich podporu a cestu k trvalo udržateľnej budúcnosti.
Použitá literatúra
- ŠTEFÍK, M.: Rozvoj cestovného ruchu v chránených oblastiach. Ekonomická univerzita v Bratislave. 2006
- www.sopsr.sk
- VOLOŠČUK, I. a kol.: Tatranský národný park: Biosférická rezervácia. Martin: GRADUS. 1994. 551 s. ISBN 80-901392-4-8