Zákonom o kolóniách z roku 1930 priniesol významné zmeny vo vývoji postavenia Angoly. Tento zákon čiastočne oživil angolské hospodárstvo, ale tým, že Portugalsko aplikovalo na Angolu prísnu ekonomickú kontrolu, obmedzilo snahy o jej politickú autonómiu.

Politika Portugalska voči Angole v 30-tych a 40-tych rokoch bola založená na princípe národnej integrácie (hospodárskej, sociálnej a politickej) - krajina sa mala stať integrálnou súčasťou portugalského národa (mestá boli pomenované podľa portugalských hrdinov, angolská mena angolar bola nahradená escudom, biele obyvateľstvo malo privilegované postavenie). Koloniálne vedenie striktne presadzovalo asimiláciu, čo znamenalo degradáciu postavenia pôvodných obyvateľov Angoly.

V tomto období sa nespokojnosť obyvateľstva zvyšovala (najmä v provinciách susediacich s belgickým Kongom a v Luande), vytvorili sa rôzne asociácie, ktoré potom pripravili pôdu pre oslobodzovacie hnutia v 60-tych rokoch. Koncom 50-tych rokov sa vplyvom rozdelenia obyvateľstva podľa postavenia a etnickej príslušnosti vytvorili tri hlavné zdroje angolského nacionalizmu (Mbundu - Luanda a okolie, mestské elitné vedenie, Bakongo a Ovimbundu - vidiecka orientácia). Z týchto troch skupín vznikli hlavné povstalecké národnooslobodzovacie hnutia - MPLA (Movimento Popular de Libertação de Angola - Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly), FNLA (Frente Nacional de Libertação de Angola - Národný front oslobodenia Angoly) a UNITA (União Nacional para a Independência Total de Angola - Národný zväz za plnú nezávislosť Angoly) - každé z nich si osvojovalo právo reprezentovať celý angolský národ.

Po roku 1960 (ktorý je známy aj ako Rok Afriky) sa situácia mení aj v Angole. Nespokojnosť prerástla do povstania. V roku 1962 FNLA vyhlásila Revolučnú vládu Angoly v exile (Governo Revolucionário de Angola no Exílio - GRAE), prezident FNLA/GRAE - Holden Roberto vyhlásil svoju vládu za jedinú autoritu v boji proti portugalským vojskám. Na čelo MPLA, so sídlom v Brazzaville, sa postavil Agostinho Neto, ktorý sa snažil o spoluprácu s FNLA, ale zo strany H. Roberta sa stretol s odmietnutím.

V roku 1965 sa však povstanie dostáva do slepej uličky, pretože nedostatok financií, neschopnosť konkurovať dobre vybavenej portugalskej armáde a vzájomné nezhody medzi MPLA a FNLA oslabovali pozíciu povstalcov, ktorú získali v začiatkoch povstania (1961-62).

Roku 1966 na povstaleckú scénu vstúpilo hnutie UNITA na čele s Jonasom Savimbim (bývalý minister zahraničných vecí a hlavný predstaviteľ Ovimbundu vo FNLA/GRAE, r.1964 odstúpil). Postupne sa tomuto hnutiu podarilo získať širokú podporu obyvateľstva, orientovalo sa najmä na čierne vidiecke obyvateľstvo, ale začiatkom 70-tych rokov začína UNITA prenikať aj do väčších centier smerom na západ a juh.

Portugalsko, ktoré pokračovalo v bojoch najmä z ekonomických dôvodov (Angola je bohatá na nerastné suroviny, najmä ropu a diamanty), začalo uplatňovať novú taktiku - presídľovanie veľkých skupín obyvateľstva, čím sa snažilo oslabiť povstalcov. Ale začiatkom 70-tych rokov vojny v kolóniách (Angola, Mozambik, Guinea-Bissau) Portugalsko finančne vyčerpávali, slabla aj podpora portugalského obyvateľstva (do roku 1974 stratili Portugalci v Afrike 11 000 vojakov). Po tom ako sa 25. apríla 1974 zmenil v Portugalsku režim, gen. António de Spínola vyhovel snahám o udelenie nezávislosti portugalským kolóniám v Afrike. Koncom júla gen. Spínola vymenoval admirála Rosa Coutinho na čelo vojenkej rady, ktorá sa mala zaoberať prípravami na vyhlásenie nezávislosti Angoly.

Počas tohto obdobia UNITA a MPLA podpísali s Portugalskom dohody o prímerí, FNLA sa k nim tiež neskôr pridala. Portugalsko zohralo významnú úlohu pri zmierovaní troch oslobodzovacích hnutí a aj na naliehanie Organizácie africkej jednoty (OAJ), Neto, Roberto a Savimbi podnikli niekoľko krokov k vytvoreniu spoločného frontu. V januári 1975 na stretnutí v Keni navzájom uznali svoje strany.

Následne, 10. januára 1975 v Alvore, Portugalsko, lisabonská vláda a národné hnutia podpísali dohodu (Tratado de Alvor - Zmluva z Alvoru), ktorá stanovila vyhlásenie nezávislosti Angoly na 11. novembra 1975. Aj napriek tomu, že bola vytvorená prechodná vláda zo zástupcov MPLA, FNLA a UNITA, na čele ktorej stál vysoký komisár menovaný portugalskou stranou, v Angole stále vládol nepokoj. MPLA neskôr ohlásila vytvorenie vlastnej vlády v Luande a vyhlásila Angolskú ľudovú republiku (prvým prezidentom sa stal Agostinho Neto a po ňom v roku 1979 nasledoval José Eduardo dos Santos).MPLA sa vyhlásila za jedinú vládnu stranu. To bolo umožnené aj vďaka masívnej podpore so strany Sovitskeho zväzu a celého východného bloku. FNLA a UNITA vyhlásili oddelený režim so sídlom v južnom meste Huambo a založili Angolskú ľudovo-demokratickú republiku, ale pre vzájomné nezhody sa im až do decembra 1975 nepodarilo vytvoriť vládu.

Nezávislosť Angoly

Napriek dohode vypukla v Angole občianska vojna, v ktorej MPLA pod vedením Agostina Neta podporovalo ZSSR a Kuba, FNLA pod vedením Holdena Roberta Zair a UNITA na čele s Jinasom Savimbim USA a Južná Afrika. 11. novembra 1975 MPLA vyhlásilo ľudovú republiku, FNLA a UNITA Angolskú demokratickú ľudovú republiku. Do roku 1976 MPLA spolu s kubánskymi expedičnými zbormi získalo kontrolu nad veľkou časťou krajiny. V roku 1978 bola uzavretá mierová zmluva so Zairom.

Výdavky na vojnu s UNITA predstavovali 50% národného dôchodku, preto sa vláda snažila o dialóg s Južnou Afrikou, ktorá bola podporovateľom UNITA. V dohode pri ktorej úlohu sprostredkovateľa USA , Kuba prisľúbila stiahnutie vojsk a Južná Afrika prisľúbila nezávislosť Angoly. Po štrnásť rokov trvajúcej vojne vstúpila 23. júna do platnosti zmluva o prímerí. Nástupcom A. Neta, ktorý zomrel v roku 1979 sa stal Eduardo dos Santos, ktorý je zároveň hlavným predstaviteľom MPLA. V roku 1991 bola uzavretá mierová zmluva medzi MPLA a UNITA podľa ktorej sa majú ukončiť boje a demobilizovať 200 000 vojakov. O rok neskôr UNITA požiadalo u uznanie ako politická strana. Po dlhotrvajúcich bojoch v roku1994 podpísali obe angolské politické strany Lusacký protokol o vytvorení vlády jednoty a národného zmierenia. Krátko nato však občianska vojna pokračovala. V roku 1999 armáda uskutočnila masívnu ofenzívu, ktoá významne podlomila pozíciu UNITA.

Vojna sa skončila až v roku 2002, kedy vo februári vládne vojská zastrelili vodcu hnutia UNITA Jonasa Savimbiho. O šesť mesiacov neskôr, 4. apríla, obe bojujúce strany podpísali prímerie a v Angole tak po prvý krát od vyhlásenia nezávislosti svitla nádej na mier.