Vďaka obrovskej rôznorodosti a ekologickej plasticite organizmy obsadzujú všetky priestory, kde prostredie umožňuje ich existenciu. Vlastnosť organickej zložky krajiny plodiť jedince, do určitej miery ekologicky odlišné od tradičných, poskytuje možnosti obsadzovať novo vzniknuté priestory geosféry alebo miesta, kde boli organizmy úplne zničené prírodnou katastrofou alebo prirodzeným vývojom geosféry. Celkové hrubé priestorové usporiadanie biosféry formuje prísun slnečnej energie, ktorá je zásadne rozdielne modifikovaná súšou a oceánom.

Prísun energie, pravidelne dopadajúcej na geosféru v štrkovom smere, aj keď diferencovaným vplyvom oceánu a súše, vtláča pečať klimaticko-vegetačným pomerom na Zemi pozdĺž rovnobežiek, vytvárajúc horizontálne bioklimatické zóny na súši ako aj v oceáne. Ich diferenciácia na súši prebieha na nižšej úrovni vplyvom odlišných makroklimatických rozdielov, spôsobených oceánskymi a kontinentálnymi klímami a ešte na nižšej systémovej úrovni na základe hydrogeografických a pôdnych pomerov.

BIOCYKLY

Zásadne odlišné prostredie, v ktorom sa odohráva organický život, životné cykly jedincov, taxónov a ich zoskupení, tvorí voda a súš. Obidve sa líšia prísunom energie, teplotnými pomermi, najmä však prítomnosťou vody, ktorá ako primárny činiteľ rozdeľuje organizmy na vodné a suchozemské. Preto na základe elementárnych životných procesov, ekologických vzťahov, vonkajších foriem a ďalších základných znakov možno rozlíšiť vodný a suchozemský biocyklus.

Vodný možno rozdeliť na morský so slanou vodou a sladkovodný biocyklus. Suchozemský biocyklus je jednoznačný. Vyznačuje sa veľkými teplotnými a vlhkostnými rozdielmi, ktoré ho veľmi zmnohotvárňujú. Naproti tomu rozdiely biocyklov medzi slanými morskými a sladkovodnými pevninskými sú menej výrazné. Spôsobujú to najmä menšie teplotné rozdiely ako spoločný menovateľ vplyvu vody, ale aj obsah soli ako limitujúci faktor.

Morský biocyklus

Svetový oceán poskytuje obrovský priestor pre organizmy, a to najmä plošne, ale aj vertikálne. Zásadne odlišné je priestorové rozloženie rastlinstva, živočíšstva, aj keď obidvoje sa vyznačujú malými, v hĺbkach takmer žiadnymi teplotnými výkyvmi, vyvolanými aj veľkými klimatickými zmenami. Rozdiely medzi ich areálmi spôsobuje len slabý pasívny pohyb morského rastlinstva a aktívny pohyb podstatnej časti morských organizmov, najmä však prísun svetla.

Rastlinstvo potrebuje svetlo na fotosyntézu. S hĺbkou vody svetla ubúda. Rastliny závislé od slnečnej energie siahajú zhruba do 300 metrov, najhustejšie sú zastúpené do hĺbky 50 - 150 metrov (pri pobrežiach aj hlbšie). Pobrežná časť oceánu sa nazýva litorál a šíromorská biogeografická oblasť sa označuje ako pelagiál. Líšia sa ekologicky, a teda i druhovým zastúpením.

Litorál ako aj pelagiál sa hĺbkovo, vertikálne diferencujú. V pobrežných oblastiach morská voda prílivom a odlivom odlišne ovplyvňuje biocenózy, ktoré sú v priebehu 24 hodín raz nad vodou a raz pod vodou. Táto časť sa označuje ako horný litorál (supralitorál). Poniže litorálu asi po hĺbku 200 metrov sa tiahne sublitorál. Na šírom mori sa táto povrchová oblasť nazýva epipelagiál.

Hlbšie, od 200 do 2 000 m sa rozprestiera batyál a poniže neho až do najväčších hĺbok abysál, osídlený len živočíšstvom. Studené moria vysokých zemepisných šírok vysokým obsahom O2 a CO2 umožňujú bohatý obsah najmä planktónu ako potravy pre vyššie živočíšstvo. Studené moria sa vyznačujú vysokým zastúpením jedincov určitého druhu pri menšom počte druhov. Naproti tomu teplé moria sú nápadné zvýšeným druhovým bohatstvom s menej početnými populáciami.

Biocyklus pevninských vôd

Určujúcim faktorom je sladká voda (s výnimkou slaných vôd suchých teplých bezodtokových oblastí). K výrazným činiteľom, ktoré regionálne vplývajú na biotu vôd je kolísanie teploty podľa kontinentality a oceanity územia a zemepisnej šírky. Životné procesy aj v chladnejších oceánskych oblastiach biocyklu prebiehajú (okrem vysychavých plytkých vôd) po celý rok, ale v silno kontinentálnych územiach plytšie vody premŕzajú až na dno, čo zásadne ovplyvňuje druhové a populačné zložky vodného rastlinstva a živočíšstva.

Z ekologického, ale aj morfotvorného hľadiska pozorujeme značné rozdiely v biote tečúcich a stojatých vôd. Tečúce vody sú viac prevzdušnené a organizmy, bežne označované ako reofilné v nich sú vystavené rôznym prekážkam, spôsobeným pohybom vody. Pre udržanie priaznivej polohy rastliny sú nútené vytvárať pevnejšie podporné pletivá. Živočíchy nadobúdajú pre zmenšený odpor trenia tečúcej vody štíhle pretiahnuté formy tela, kým v stojatých vodách obyčajne majú zavalité alebo ploské, z bokov stlačené formy tela. Organizmy v stojatých vodách sa nazývajú limnifilné.

Suchozemský biocyklus

Suchozemské prostredie v porovnaní s vodným poskytuje veľmi rôznorodé životné prostredie organizmov, čo podstatne zvyšuje biodiverzitu, druhové bohatstvo a pestrosť rastlinnej a živočíšnej zložky biosféry. Oveľa viac ako vo vode sa na súši uplatňujú teplotné rozdiely. V porovnaní s vodným prostredím oveľa väčšiu ekologickú diferenciáciu spôsobujú substrátovo-pôdne podmienky.

Najväčší rozdiel medzi porovnávanými biocyklami spočíva vo vlhkosti, v nárokoch organizmov na vodu, ktorá na súši vo veľkej miere má veľmi významnú, často limitujúcu úlohu, kým vo vodnom prostredí odpadá. Zásadne odlišný je aj vzájomný vzťah rastlinnej a živočíšnej zložky biosféry. Kým na súši rastlinný kryt zásadne ovplyvňuje život živočíchov, poskytujúc im okrem potravy aj úkryt, nocľah a ďalšie životné potreby, vplyv vodného rastlinstva na živočíšstvo je redukovaný.

Pri veľkej časti suchozemského živočíšstva ráz vegetácie určuje spôsob jeho života a tvary tela, ktoré vplývajú na pohybové a zmyslové orgány.

Rastlinnú zložku biosféry ovplyvňujú v zásade bioklimatické podmienky, diferencované v horizontálnom ako aj výškovom smere. V priaznivých podmienkach teploty, vlhkosti, ale aj pôdnej výživy dominujú dreviny. Predstavujú vládnuci prvok vegetačnej pokrývky. V diferenciácii drevinných porastov najvyššiu mocenskú polohu predstavuje les, ktorý má rôzne stvárnenie podľa ekologických podmienok.