„Nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

V štyridsiatych rokoch dvadsiateho storočia si ľudia v Martine čoraz viac všímali mladého muža s rezkým energickým krokom. Jeho rýchle kroky smerovali do Matice slovenskej. Niekedy ho však zrazu nik dlho nevidel. Akoby sa stratil – niekedy na mesiac, niekedy i na dlhší čas. Bol to Jozef Cíger-Hronský a jeho zmiznutia a opätovné návraty znamenali, že odišiel na samotu v okolí Zvolena, kde sa zrodilo jeho nové umelecké dielo.

Životopis

Krátke zhrnutie života:

(literárne obdobie: medzivojnová literatúra)

Jozef Cíger-Hronský sa narodil v roku 1896 vo Zvolene. Študoval na učiteľskom ústave v Leviciach. Ako učiteľ kreslenia (pôvodne sa chcel stať maliarom) pôsobil na viacerých miestach – v Horných Mladoniciach, v Senohrade. V rokoch 1917-1918 sa zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Potom pôsobil ako učiteľ v Krupine.  Od r. 1927 bol učiteľom v Martine. V r. 1933 opustil učiteľské miesto a stal sa tajomníkom Matice slovenskej a neskôr aj jej správcom.  V r. 1945 emigroval, žil v Argentíne, kde aj zomrel v roku 1960.

Hronského život v podrobnostiach:

J.C. Hronský sa narodil vo Zvolene (v r. 1896). Toto miesto – jeho rodný kraj – bolo preňho inšpiratívne počas celého života. Tu vznikli mnohé z jeho dobre známych literárnych diel (napr. Pisár Gráč; Na Bukvovom dome).

V rokoch 1910-1914 študoval v Leviciach, kde aj zmaturoval, čo pripomína aj pamätná tabuľa na budove tejto školy. Ako učiteľ pôsobil v Horných Mladoniciach; a v školskom roku 1916/1917 bol jeho učiteľskou zastávkou Senohrad. Práve z prostredia Senohradu čerpal námety pre svoj literárny debut, knihu poviedok  U nás (1923).

Z hľadiska Hronského literárnej tvorby je dôležité aj to, že sa v rokoch 1917 – 1918 zúčastnil na vojenských operáciách na talianskom fronte. Z týchto zážitkov čerpal mnohé námety pre svoje diela s vojnovou tematikou – takým je napríklad dielo Svet na trasovisku (1960).

Ďalšou významnou zastávkou v rámci jeho učiteľskej profesie bola Krupina. Táto zastávka bola dôležitá najmä z literárneho hľadiska – tu sa totiž dočkal vydania debutu, knihy poviedok U nás (1923) a spoznal sa tu s Pavlom Bujnákom, s ktorým spoločne založili časopis Hontiansky Slovák.

Od r. 1927 pôsobil ako učiteľ v Martine, kde aj žil a býval na Hviezdoslavovej ulici. Hoci už v tomto období spolupracoval s Maticou slovenskou a Cígerovi spolupracovníci z Matice slovenskej vedeli o jeho neobyčajnom pisateľskom talente, naďalej istý čas pokračoval v učiteľskej profesii. Ešte ako učiteľ často chodieval do Heľpy, kde sa stretával s drevorubačom Jozefom Brondom. Na základe týchto stretnutí vyšla Hronského kniha Brondove rozprávky.

Zmena povolania, opustenie učiteľského miesta a nástup na post tajomníka Matice slovenskej – to všetko bolo tesne späté s vydaním jeho románu Jozef Mak. Po vydaní tohto románu Hronský získal nevídané literárne uznanie. Nečudo, že v tom istom roku opustil učiteľské miesto a stal sa tajomníkom Matice slovenskej. Túto inštitúciu priviedol na nebývalý stupeň rozvoja, priniesol do nej sviežu krv, a to najmä vo vydavateľsko-podnikateľskej oblasti.

Pre slovenskú literatúru je neuveriteľnou stratou, že oprávnené obavy z politickej perzekúcie donútili Hronského po skončení druhej svetovej vojny emigrovať do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny, kde žil v meste Luján, kde sa uplatnil ako návrhár látok v textilnej továrni.  Aj tu však zostal literárne aktívny a tiež sa postupne zapájal do kultúrneho života – bol zakladateľom zahraničnej Matice slovenskej, čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov i funkcionárom Slovenskej národnej rady v zahraničí. Zomrel v Lujáne 13. júla 1960. Po roku 1989 boli jeho pozostatky, ako aj pozostatky jeho manželky prevezené na Národný cintorín v Martine. Po páde komunizmu bola Hronského osobnosť rehabilitovaná a opätovne začali vychádzať jeho literárne diela.

Ak vám je život tohto spisovateľa blízky, môžete na vlastnej koži zakúsiť kúsok jeho životnej púte – Hronského rodný dom totiž stojí v Martine dodnes. Je v ňom zriadené Literárne múzeum Jozefa Cígera-Hronského. Pamiatku na Jozefa Cígera-Hronského nájdete i v jeho rodnom Zvolene v podobe pomníka uprostred parku na námestí.

Tvorba

Charakteristika tvorby

„Okolo spisovateľov robieva sa mnoho kriku, ale – verte – škoda rečí. Knihu napísať – to je veľmi ľahučká vec, trochu atramentu, trochu fantázie a trochu trpezlivosti. To je všetko.“

Tento Hronského výrok je, samozrejme, veľmi ironický, pretože on sám najlepšie vedel, koľko úsilia, tvrdej práce a prebdených nocí stojí za napísaním hodnotného literárneho diela. Hronského irónia je veľmi osobitá a nachádzame ju v celej jeho tvorbe.

Jozef Cíger-Hronský vstúpil do literatúry v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Jeho prvé knihy poviedok U nás (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929) nadväzujú na realistické tradície a sú ešte pokračovaním kukučínovského úsmevného a láskyplného pohľadu na slovenskú dedinu. Ide o humoristicky ladené poviedky z dedinského prostredia. Podobný charakter má aj Hronského prvý román Žltý dom v Klokočí (1927) – autor stále nadväzuje na realistické tradície. V ďalšej tvorbe však upustil od realistickej metódy zobrazovania skutočnosti – prechádza od klasického realizmu k realizmu so silnými expresionistickými prvkami.  Hronský sa v týchto ďalších dielach snažil expresionistickým, zveličeným pohľadom zvýrazniť negatívne, pochmúrne stránky života dedinského človeka. Takéhoto dedinského človeka vykresľuje ako človeka neustále ubíjaného biedou, hladom, vojnou, či osobným nešťastím. Zároveň však v tomto ubitom dedinskom človeku videl nezničiteľnú prapodstatu ľudskej spoločnosti. Také sú jeho romány Proroctvo doktora Stankovského (1930), Chlieb (1931), a najmä Jozef Mak (1933).

Obdobie tridsiatych rokov bolo pre Hronského veľmi úspešné – v tomto období vyšli jeho najvýznamnejšie diela. Okrem vyššie spomenutých románov to boli aj zbierky poviedok Podpolianske rozprávky (1932), Tomčíkovci (1933) a Sedem sŕdc (1934). Týmito dielami sa už úplne vzdialil od realistických tendencií a týmito dielami sa stal prvým autorom, ktorý vniesol do prózy lyrické prvky. Považuje sa preto za predchodcu a priekopníka lyrizovanej prózy (naturizmu).

Podpoliansky kraj bol Hronského srdcu veľmi blízky. Vracal sa k nemu nielen vo svojich dielach, ale i v skutočnosti. Často vyhľadával starých ľudových rozprávačov, počúval ich a zapisoval si ich rozprávky. Tak vznikli knihy Kremnické povesti (1925), Zakopaný meč (1931), Brondove rozprávky (1932), Budatínsky Frgáčovci (1939), i historická novela Sokoliar Tomáš (1932). To všetko sú diela pre staršiu mládež.

Hronský sa však veľmi rád venoval aj tvorbe pre deti. V dielach Smelý zajko (1930), Budkáčik a Dubkáčik (1932) a Tri múdre kozliatka (1940) ukázal, že deti má nielen rád, ale im aj ako učiteľ veľmi dobre rozumie. Tieto diela boli spočiatku uverejňované v časopise Slniečko a neskôr vyšli i ako samostatné knižky. Knihami Zábavky strýca Kurkovského (1932) a Strýcovo vrtieľko (1935) podnecoval deti k pracovitosti a technickej zručnosti.

Počas vojny napísal Hronský dva romány – experimentálny román s témou prvej svetovej vojny Pisár Gráč (1940) a román z dedinského prostredia Na Bukvovom dvore (1944).  

V emigrácii vydal novelu Predavač talizmanov Liberius Gaius (1947). Ide o príbeh zo starého Ríma, z čias prenasledovania prvých kresťanov. Významnými dielami, ktoré vydal taktiež v emigrácii boli romány Andreas Búr Majster (1948), ktorý sa odohráva na bojnickom panstve; a  Svet na trasovisku (1960), kde vyjadril svoje negatívne stanovisko k SNP. Podľa Hronského SNP spôsobilo zánik prvého samostatného štátu Slovákov – Slovenskej republiky. Bojové akcie vníma ako nezmyselný bratovražedný boj, ktorý nemôže prospieť slovenskému národu a Slovensku.  Román bol v čase socializmu na tzv. čiernej listine. Bol to zároveň jeho posledný román.

Prehľad tvorby v chronologickom poradí

U nás (1923)
Domov (1925)
Kremnické povesti (1925)
Žltý dom v Klokočí (1927)
Medové srdce (1929)
Proroctvo doktora Stankovského
(1930)
Smelý zajko (1930)
Zakopaný meč (1931)
Chlieb (1931)
Budkáčik a Dubkáčik (1932)
Podpolianske rozprávky (1932)
Brondove rozprávky (1932
Sokoliar Tomáš (1932)
Zábavky strýca Kurkovského (1932)
Jozef Mak (1933)
Tomčíkovci (1933)
Sedem sŕdc (1934)
Strýcovo vrtieľko (1935)
Budatínsky Frgáčovci
(1939)
Tri múdre kozliatka (1940)
Pisár Gráč
(1940)
Na Bukvovom dvore (1944) 
Predavač talizmanov Liberius Gaius (1947)
Andreas Búr Majster (1948)
Svet na trasovisku (1960)

Zaujímavosti zo života (ALEBO: čo v učebnici nenájdete)

Zdroj príjmov v emigrácii

Po emigrácii do zahraničia bolo pre Hronského mimoriadne náročné uživiť sa. Hoci sa za miesto jeho pobytu počas emigrácie označuje Argentína, Hronský najskôr prešiel cez viacero štátov. So skupinou spolupracovníkov prešiel Rakúskom, Bavorskom, až do Talianska. Tu sa pre Hronského stal umeleckou inšpiráciou Rím, a to najmä po výtvarnej stránke. Zachovalo sa mnoho náčrtov, či akvarelov zachytávajúcich nádherné rímske sakrálne stavby, námestia a uličky. Práve tieto kresby boli v tomto čase pre Hronského hlavným prostriedkom na prežitie. Súviselo to najmä s tým, že v literárnej tvorbe sa musel obmedziť a žiť v ústraní – predstavitelia československých orgánov totiž opakovane žiadali taliansku vládu o Hronského vydanie.

Pobyt vo väznici a odchod do Argentíny

25.januára 1948 bol Hronský zatknutý talianskou políciou. Do 8. februára sedel v rímskej väznici v Regina Coeli. Z väznice sa dostal vďaka Karolovi Sidorovi, exvyslancovi pri Vatikáne, čo ho zachránilo pred vydaním do Československa. Hronský potom urýchlene odišiel do Argentíny, ktorá v tom čase ochotne prijímala cudzincov (jeho pôvodným zámerom bolo odísť do USA, no pod vplyvom vyššie spomenutých okolností bol nútený svoje plány zmeniť).

Hronského výtvarné úspechy v Argentíne

V polovici januára 1949 začal Hronský pracovať v textilnej fabrike Algondonera Flandria. Jeho pracovnou náplňou spočiatku bolo kresliť dekoratívne návrhy na textílie, vreckovky, záclony a gobelíny. Postupne sa však vypracoval a začal vyhotovovať nákresy na úpravy fabrických stavieb. Neskôr navrhoval a projektoval stavebné dekoratívne objekty a zabezpečoval ich realizáciu. K jeho veľkým úspechom v tejto oblasti patrí najmä súkromná kaplnka majiteľa fabriky, ktorú navrhol, výtvarne riešil jej interiér a vitráže na okná. Obdivuhodné je i to, že v meste Jauregui dodnes funguje cintorín vybudovaný podľa Hronského projektu.  

Použitá literatúra

  • Jaroslav Rezník – Túry do literatúry
  • litcentrum.sk
  • Príručka slovenskej literatúry
  • vedatechnika.sk

Odporúčané weby