(literárne obdobie: klasicizmus)
„Ai, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled.
Neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.“
Nevedel hovoriť r a rebelsky ušiel ako šestnásťročný z domu. Hoci sa Ján Kollár narodil a žil už veľmi dávno, týmito vlastnosťami je ešte stále podobný mnohým terajším mladým študentom.
´A tie vrabce na tom tŕní štrnk brnk do borievča.´ Pomocou tejto vety sa Ján Kollár naučil hovoriť r. Áno, aj Ján Kollár mal svoje nedokonalosti. Bol významným predstaviteľom klasicizmu a preromantizmu, bol uznávaným básnikom a jeho osobnosť je dodnes vyzdvihovaná na piedestál, jeho diela sú doteraz citované a úryvky z nich sa stávajú heslami rôznych podujatí. Ale aj tento významný spisovateľ mal svoju nedokonalosť. V študentských časoch nevedel vyslovovať r. Ráčkoval. Píše o tom aj vo svojom diele Pamäti z mladších rokov života (1863):
„Deklamovanie bolo v Kremnici vo veľkej vážnosti. Tým väčšmi ma mrzelo, že som hlásku r už od detstva nečisto a nedokonale vyslovoval, že som ráčkoval. (...) Komáry rozprával nám často o Demostenovi, ako sa stal veľkým rečníkom, hoci hlásku r aj on zle vyslovoval. (...) Aby si napravil rečovú chybu, cvičil výslovnosť na brehu zuniaceho mora. (...) Ale keďže na blízku nebolo mora, chodieval som k vodopádom do kremnických dolín a hôr, alebo, ak som nemal veľmi kedy, aspoň k samým mlynom a k drvidlám, a tu som si cvičil niekoľko sto ráz vetu, ktorú mi poradil Komáry: ´A tie vrabce na tom tŕní štrnk brnk do borievča.´ Za krátky časti napravil som si výslovnosť do takej miery, že sa celá škola tomu čudovala.“
To sa udialo na začiatku jeho štúdií v Kremnici. Bola to jeho prvá cesta z rodiska za vzdelaním. A o tom, že to so vzdelávaním sa nemal ľahké, svedčí aj jeho životopis.
Životopis
Krátke zhrnutie života
Ján Kollár sa narodil v roku 1793 v Mošovciach. Študoval v Kremnici, Banskej Bystrici, Bratislave a teológiu v Jene. Po návrate z Jeny sa stal kňazom evanjelickej cirkvi v Pešti. Po revolúcii bol Kollár vymenovaný za profesora na viedenskej univerzite. Umrel vo Viedni v roku 1852.
Kollárov život v podrobnostiach
Ján Kollár sa narodil v roku 1793 v Mošovciach v roľnícko-remeselníckej rodine. Jeho otec bol hnevlivý a sebecký človek. Často a tvrdo syna trestal a dokonca nechcel, aby chodil do škôl a vzdelával sa. Chcel ho pripútať ku gazdovstvu. Kollár však túžil po vzdelaní. Začal študovať v Kremnici, odtiaľ ho však otec odviedol. Proti otcovej vôli Kollár odišiel ako šestnásťročný z domu. Bez rodičovskej pomoci študoval v Banskej Bystrici a v Bratislave. O svojom štúdiu v Bratislave a ťažkom pretĺkaní sa napísal aj v diele Pamäti z mladších rokov života (1863). Píše: „Chlieb a voda, to bola moja večera.“ V Banskej Bystrici získaval finančné prostriedky ako vychovávateľ v banskobystrickej rodine Kolbenhayerovcov. Peniaze potreboval na to, aby mohol v októbri 1817 odísť na univerzitu do nemeckého mesta Jena.
Potom študoval teológiu v Jene a tu dozrelo aj jeho národné uvedomenie. Ovplyvnili to najmä dojmy zo silného nemeckého nacionalizmu a z prednášok nemeckých profesorov, ktorí znevažovali a podceňovali iné národy. Práve tieto prednášky ho presvedčili, že nemecký výbojný nacionalizmus ohrozí predovšetkým slovanské národy. Jedinú záchranu videl v mohutnom ruskom národe, o ktorý by sa mohli oprieť ostatné slovanské národy (myšlienka slovanskej vzájomnosti). Počas prázdnin sa musel pretĺkať sám, keďže jeho zaťatý otec ešte stále neschvaľoval Kollárovo rozhodnutie o štúdiu. Kollár si teda hľadal rôzne prístrešia. Cez prázdniny v roku 1819 býval u svojho bratranca v Slovenskom Pravne. Mal vtedy za sebou už dva roky štúdií v Jene a stihol sa spoznať s jeho láskou, Friderikou Schmidtovou. Keď nadobro odchádzal z Jeny, musel sa s Friderikou rozlúčiť, pretože matka nechcela vydať dcéru tak ďaleko od seba. (Ani potom na ňu nemohol zabudnúť, ale Friderika neodpovedala na jeho listy).
Po návrate z Jeny sa Kollár stal kňazom evanjelickej cirkvi v Pešti. Tam prežil 30 rokov práce. Po takmer 15 rokoch, čo sa so svojou láskou Friderikou od seba odlúčili, sa s ňou napokon oženil. S jeho Mínou, ako ju nazval v Slávy dcére. Po smrti Friderikinej matky totiž vyšlo najavo, že práve ona ukrývala pred dcérou Kollárove listy.
Po revolúcii bol Kollár vymenovaný za profesora na viedenskej univerzite.
Kollár, hoci nechcene, no predsa nepriamo podnietil vznik spisovnej slovenčiny. Svojimi dvoma zväzkami Národných spievaniek priniesol obraz jazykového bohatstva jednoduchého slovenského ľudu. Tým tento malý prostý slovenský ľud predstavil kultúrnemu svetu. Týmto počinom dal podnet štúrovcom k hľadaniu nových zdrojov spisovnej slovenčiny práve v reči obyčajného ľudu. Taktiež začal vo Viedni so súhlasom vlády vydávať Slovenské noviny v staroslovenčine, čiže v slovakizovanej češtine. Takúto slovenčinu rázne odmietala väčšina slovenských vzdelancov na čele so štúrovcami. Tých to však zároveň podnietilo urýchlene doriešiť niektoré čiastkové otázky spisovnej slovenčiny. Preto sa v októbri 1851 v Bratislave zišla porada. Jedným z dôležitých záverov porady bolo uznesenie poveriť niekoho zostavením novej slovenskej gramatiky.
Kollár bol autorom myšlienky slovanskej vzájomnosti. Počas svojho života bol vždy veľmi znepokojený nemeckým nacionalizmom a neskôr i pomaďarčovaním slovenského ľudu. Svedčia o tom aj slová, ktoré napísal pre švajčiarsky časopis Aarau dva roky po dokončení štúdií už ako vysvätený evanjelický kňaz: „Nemeckí spisovatelia tiež radi zvysoka rozprávajú o Slovanoch a zriedka sa niektorý z nich dostane k slušnosti Herdera alebo Schlotzera.“ Pomery v Uhorsku vystihol slovami: „Žiaden kvet neprehovorí k druhému, musíš voňať tak ako ja!“ Tieto slová napísal o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku. Neskôr vo svojej kritike voči pomaďarčovaniu pritvrdil: „Kým Maďar zhromažďuje rečové nástroje na vyslovenie svojho ,orom', čisto vokálna Slovenka už vyspievala pesničku.“
Začiatkom roka 1852 Ján Kollár stráca sily. Poslednú prednášku na univerzite už nedokázal uskutočniť. Povedal: „Páni moji! Nie som v stave pokračovať!“ Básnik Ján Kollár zomrel vo Viedni 24. januára 1852. Ako príčinu lekári uviedli pľúcnu porážku.
Tvorba
Charakteristika tvorby
Kollár písal po česky, preto je jeho dielo súčasťou slovenskej i českej literatúry a kultúry. Základnou osou jeho tvorby sa stala myšlienka slovanskej vzájomnosti.
O spôsobe praktického uskutočnenia slovanskej vzájomnosti napísal Ján Kollár v spise O literární vzájemnosti mezi kmeny a nárečími slavskými (1836). Svoju myšlienku vzájomnosti zakladal predovšetkým na výmene kultúrnych hodnôt. Popieral a odmietal názory, že by jeho myšlienka slovanskej vzájomnosti bola politickou silou. Aj tak bol však spis vysvetľovaný politicky. Videli v ňom napomáhanie myšlienky zjednotiť Slovanov pod vedením cárskeho Ruska (panslavizmus). Kollár uznával štyri hlavné spisovné slovanské reči: ruskú, poľskú, československú a srbochorvátsku. Ostatné slovanské jazyky mali podľa neho zostať len hovorenými nárečiami.
Kollár bol zástancom toho, že Slováci by mali ako spisovný jazyk používať češtinu. Aj svoje diela preto napísal v češtine. Postavil sa aj proti Štúrovi, keď sa snažil o uzákonenie spisovnej slovenskej reči. Paradoxom je, že práve jeho literárne počiny ešte viac presvedčili štúrovcov o tom, že je potrebné hľadať spisovnú reč medzi obyčajným, jednoduchým ľudom. Ján Kollár bol totiž aj zberateľom slovenskej ľudovej poézie. Dlhé roky si zapisoval ľudové piesne a neskôr ich vydal knižne pod názvom Národnie zpievanky (1834-1835). Táto zbierka poukázala na nesmierne bohatstvo, krásu a ľubozvučnosť ľudovej reči. Tým Kollár presvedčil štúrovcov, že ľudová reč je hodna byť spisovným jazykom. Tak sa sám Ján Kollár pričinil o uzákonenie spisovnej slovenčiny, hoci sa neskôr proti nej ostro postavil.
Slávy dcéra
Slávy dcéra je Kollárovým najvýznamnejším a najznámejším dielom. Práve v básnickej skladbe Slávy dcéra najúčinnejšie zobrazil a predstavil myšlienku slovanskej vzájomnosti. Slávy dcéra je básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti. Bola inšpirovaná láskou autora k Friderike Schmidtovej, ktorú stretol počas štúdií v Jene (v Nemecku).
Slávy dcéra vyšla v dvoch vydaniach. V prvom vydaní, v roku 1824, mala skladba tri spevy: Sála, Labe, Dunaj. Kollár skladbu neskôr rozšíril a v roku 1832, v druhom vydaní, mala Slávy dcéra 5 spevov – 1. Sála 2. Labe, Rén, Vltava 3.Dunaj 4. Léthe 5. Acheron.
Celá skladba sa začína Předzpěvom, ktorý je jednou z najkrajších a najznámejších častí Slávy dcéry. Předzpěv je napísaný časomierou v elegickom distichu. Básnik v Předzpěve žiali nad osudom ponemčeného slovanského kmeňa Lužických Srbov. Ich zem, ktorá je teraz už úplne nemecká, charakterizuje slovami „někdy kolébka, nyní národu mého rakev“. Má obavy, že rovnaký (alebo podobný) osud zastihne aj Slovensko. Ako jediná záchrana sa mu javí Rusko. Vyzýva Slovákov, aby hľadali ochranu v tomto mocnom „dubisku“. Ďalej v Předzpěve odsudzuje všetky krajiny, ktoré viedli vojny proti iným národom.
Nasledujúcich päť spevov Slávy dcéry je spojených iba slabou epickou osnovou, a tou je cesta básnika z Nemecka cez Čechy domov na Slovensko.
Prvý spev – Sála: Kollár v tomto speve ospevuje svoju milú. Zo svojej milej utvoril ideál slovanskej devy, vybájenú dcéru bohyne Slávy, Mínu. Na otázku, či miluje vlasť, alebo Mínu, odpovedá: „...srdce vyrvu, na dvě rozlomím:/ „Na“, řku, „jednu vlasti půlku, druhou Míně.“ Na konci spevu sa s Mínou lúči, sľubuje jej vernosť a necháva ju v tejto krajine. (Friderikina matka nechcela dcéru vydať tak ďaleko, preto jej nedovolila s Kollárom odísť.)
V druhom speve – Labe, Rén, Vltava – básnik prechádza územiami, kde kedysi žili Slovania. Žiali nad ich osudom a obáva sa, že podobný osud postihne aj Slovensko. Spomína na Mínu so zármutkom, pretože je od nej už veľmi ďaleko.
V treťom speve – Dunaj – sa básnik vracia na Slovensko, kde nachádza iba biedu, krivdy a utrpenie. Zjavuje sa mu mŕtva Mína a on túži umrieť.
V štvrtom a piatom speve – Léthé a Acheron – sa Mína mení na vílu a sprevádza autora po slovanskom nebi a pekle. Do neba umiestnil Kollár všetkých vynikajúcich slovanských dejateľov a do pekla odrodilcov a neprajníkov Slovanov.
Reakcie na Kollárovu básnickú skladbu Slávy dcéra boli a stále sú veľmi pozitívne. Kollárovi súčasníci Slávy dcéru vyhlasovali za poklad, odpisovali si ju, učili sa ju naspamäť a recitovali ju na študentských schôdzkach a národných slávnostiach.
Cyril Kraus sa o tejto Kollárovej skladbe vyjadril takto: „Nik pred Kollárom nezobrazil tak sugestívne svoje ľúbostné city ako on, jeho sugestívnosť je porovnateľná so sugestívnosťou „romantického“ básnika. Zreteľne sa to zračí predovšetkým v zobrazení Míny; Mína je básnikova „osudová láska, prechováva k nej vrúcne city, ľúbi ju, jej výzor je krásny, niet na ňom nijakej poškvrny, no rovnako sú krásne - ak nie aj krajšie – jej duchovné kvality. Mína je ideál i idol, čo Kollár zobrazuje v rozličných polohách a podobách, je anjelom, bohyňou, ale - na rozdiel od romantického ponímania - aj „normálnou“ devou žijúcou v „normálnom“ svete..“.
Karol Rosenbaum ju taktiež vyzdvihol slovami: „Týmto dielom vstúpil novodobý človek, živý človek do literatúry.“
ZAUJÍMAVOSTI:
Ján Kollár chcel, aby sa hlavným mestom Horného Uhorska, čiže Slovenska, stala Nitra.
(Zdroje: Karol Rosenbaum: Encyklopédia slovenských spisovateľov, Príručka slovenskej literatúry, Jaroslav Rezník: Túry do literatúry, https://encyklopedia.sme.sk/c/4351169/kollar-jan.html, http://www.rtvs.org/media/a542/file/item/sk/0001/kollar_jan.4vNt.pdf)