Ťažkosti súvisiace so skombinovaním silikónovej gumy s typickým hydrogel-formujúcim monomerom predstavovali prvú závažnejšiu prekážku v rozvoji silikón-hydrogelových kontaktných šošoviek. Prvá možnosť, ktorá zíde na myseľ je kombinácia HEMA s TRIS, monomerom používaným pri príprave RGP materiálov určených na výrobu šošoviek. Avšak kombinácia hydrofóbneho TRIS-u s hydrofilnou HEM-ou a následná hydratácia produktu predstavuje rovnaké ťažkosti ako pokusy skombinovať olej s vodou v snahe vytvoriť opticky čistý produkt.
Kyoichi Tanaka a štyria ďalší vynálezcovia udelili najskoršie patenty spoločnosti Toyo, ktorá sa zaoberá kontaktnými šošovkami, v roku 1979. Avšak až od polovice deväťdesiatych rokov sa začali patenty venovať výlučne otázke vývinu šošoviek.
Prvé komerčne dostupné silikón-hydrogelové kontaktné šošovky prijali dva rôzne postoje. Prvý postoj od Bausch & Lomb bol založený na logickom rozšírení vývoja silikónových monomerov so zvýšenou kompatibilitou v hydrofilných hydrogel-formujúcich monomeroch. Druhý postoj od Ciba Vision bol založený na rozvoji siloxánových makromerov, ktoré obsahujú zložky hydrofilného polyetylénového oxidu a polysiloxánové zložky prepúšťajúce kyslík. Polyetylénové oxidy, známejšie ako polyetylénové glykoly alebo PEG-y, sú veľmi hydrofilné materiály a vo veľkej miere sú využívané ako zložky detergentov, potravín a rôznych biomateriálov.
Do polovice devaťdesiatych rokov sa tri merateľné vlastnosti materiálov kontaktných šošoviek zakladali na zmáčacích vlastnostiach, mechanických vlastnostiach a priepustnosti kyslíka za účelom predvídať minimálne prijateľný základný účinok. Uverejnenie Ciba Vision patentu v roku 1996 pod názvom “Predĺžené nosenie očnej šošovky” súviselo s navrhom štvrtej merateľnej vlastnosti, ktorá sa týka pohybu šošovky v oku - hydraulická a iónová priepustnosť - a demonštruje, že dvojfázové materiály predstavujú spôsob ako úspešne vyvážiť tieto vlastnosti.