„A ty mor ho! – hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.“

Tieto veľmi známe slová z básne Mor ho! zazneli priamo z Chalupkových úst v roku 1868 v dome Juraja Čajdu v Martine na hlavnej ulici. Poslucháči vypukli vo veľký jasot. O tom, čo bolo počuť, sa nedá hovoriť o potlesku. Šlo skôr o búrlivé ovácie. Máloktorému básnikovi sa dostalo takejto pocty z očí do očí ešte počas jeho života. Samo Chalupka však túto poctu dostal a niet divu. Hrdinská báseň Mor ho! je jedným z najväčších vyjadrení odhodlania slovenského ľudu vybojovať si svoju národnú slobodu.

Životopis

Krátke zhrnutie života:

Samo Chalupka sa narodil v roku 1812 v Hornej Lehote v národne uvedomelej rodine evanjelického kňaza. Po štúdiách na gymnáziách začal v roku 1827 študovať filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu. Keď v roku 1830 vypuklo v Poľsku povstanie proti cárskemu Rusku, Chalupka odišiel zo štúdií a rozhodol sa ako dobrovoľník bojovať za slobodu Poliakov. V bojoch bol ranený. Po uzdravení dokončil štúdium teológie a stal sa kazateľom. Po smrti svojho otca nastúpil na jeho miesto v Hornej Lehote, kde zostal pôsobiť celý svoj život. Zomrel v Hornej Lehote v roku 1883.

Chalupkov život v podrobnostiach:

Samo Chalupka sa narodil v roku 1812 v Hornej Lehote a zomrel v roku 1883 taktiež v Hornej Lehote. Bol mladší bratom Jána Chalupku, významného dramatika. Prvé školské vedomosti získal v rodičovskom dome. Ako deväťročný odišiel na nižšie gymnázium do Gemera a v roku 1822 prešiel na lýceum do Kežmarku. V roku 1824 odišiel na gymnázium do Rožňavy, kde sa uňho prejavila láska k literatúre a rodnému jazyku. Zapôsobila naňho najmä Kollárova Slávy dcéra. V roku 1827 prišiel na bratislavské lýceum študovať filozofiu a teológiu. Keď r. 1830 vzbĺklo povstanie poľskej šľachty proti cárskemu režimu, Chalupka sa rozhodol vypomôcť ako dobrovoľník. Začiatkom roku 1831 sa dostal do bojov v Haliči a bol ranený. O tejto udalosti a o prevezení Chalupku do rodnej Hornej Lehoty prináša Jaroslav Rezník krátky príbeh:

„Do nočného ticha spiacej dediny zahrkotal voz. Vyrušil to spánku niektorých sedliakov, podaktorých aj z postele k oknám vytiahol, no márne hľadeli do tmy a hádali, kto z ich susedov sa vracia z furmanky v takú neskorú hodinu. Veď nám to starý Matej bude vedieť povedať, pomysleli si. Matej bol obecný hlásnik v Hornej Lehote. Už zďaleka počul hrkotanie voza a vyšiel mu oproti až na koniec dediny. Postavil sa koňom rovno do cesty.

  • Stoj! Kdeže idete, dobrí ľudia?
  • To si ty, Matej? – ozval sa povedomý hlas z košiny voza.
  • Vyskoč na voz, pomôžeš nám! – doložil hlas a starý Matej spoznal v ňom učiteľa Blázyho.

Pohonič troška spomalil a Matej vrtko vyskočil na voz.

  • Odkiaľže, pán učiteľ? – opýtal sa pošepky, lebo už vytušil, že len mimoriadna udalosť mohla prinútiť ich pána učiteľa vracať sa tak neskoro.

Učiteľ sa prisunul na predok voza a bokom si prisadol na kozlík.

  • Zďaleka, Matejko, veľmi zďaleka...
  • Odkiaľ? – zvedavo sa opýtal Matej.
  • Učiteľ sa usmial: - Až z Poľskej...
  • Fíha! – zatiahol prekvapene Matej a napravil si hlásnu trúbu na pleci.
  • Počuj, Matej, tebe to môžem prezradiť, ale... – učiteľ si priložil prst na ústa, - mikomu ani slovo! Nič si nevidel, nič si nepočul! Rozumieš mi?
  • Veď ma poznáte, pán učiteľ. Keď nikomu, tak nikomu. Pomlčím ako hrob!
  • Ideme z Poľskej a vezieme syna pána farára.
  • Samka?
  • Žije?
  • Žije, chvalabohu... Ale rana je hlboká.
  • A čože sa mu?
  • Zranili ho. bojoval v Poľsku. V povstaní. Ako dobrovoľník. Tam ho...

Tvár starého Mateja nevychádzala z úžasu. Potom potichu povedal: - Tak preto boli pán farár v posledné dni taký ustarostený...

  • Preto, - potvrdil učiteľ.
  • Už rozumiem, pán učiteľ. Pán farár by mohli mať opletačky s vrchnosťou, pravda?
  • Múdry si ty chlap, Matej! – povedal učiteľ, položil mu ruku na plece a dodal:
  • Najlepší a najmúdrejší hlásnik na celom Horehroní. Veď ťa nám závidia v inách dedinách...

Matej spokojne pokýval hlavou. Chcel ešte niečo povedať, ale povoz práve zastal pred domom. Z prítmia bráničky vybehla postava.

  • Živý je?
  • Živý, pán farár! Rana je hlboká, ale nie smrteľná. O dva-tri týždne bude zasa chlap.
  • Chvalabohu, chvalabohu...! - šepkal otec a silno stískal synovu ruku, ktorá sa k nemu natiahla z prútenej košiny. Starý hlásnik Matej odvrátil a krajom kabanice si rýchlo utrel oči.

Keď sa o Chalupkových zraneniach dozvedel jeho otec, poslal poňho miestneho učiteľa Blázyho. Po strastiplnej ceste nakoniec šťastlivo došli do Hornej Lehoty. Samo Chalupka tak dokázal, že literatúra, nebola preňho len mŕtvym slovom, ale aj príkazom k činu (inšpirovaný bol najmä Kollárovou Slávy dcérou).

Samo Chalupka po vyliečení z týchto zranení zložil kandidátske skúšky a začas pôsobil ako vychovávateľ v rodine Maximiliána Kubínyiho v Demänovej. Roku 1833 odišiel na evanjelickú teologickú fakultu do Viedne.

Roku 1834 počas štúdia Sama Tomášika v Berlíne nastúpil na jeho miesto v Chyžnom. Po Tomášikovom návrate prešiel r. 1834 za farára do Jelšavskej Teplice (teraz Gemerské Teplice). Z pobytu v tomto malebnom kraji čerpal inšpiráciu pre hrdinskú báseň Boj pri Jelšave.

Po otcovej smrti r. 1840 si Sama Chalupku vyžiadali rodáci z Hornej Lehoty od cirkevnej vrchnosti, lebo v ňom vytušili rovnako statočného človeka, akým bol jeho otec.  Samo teda zaujal jeho miesto na Hornej Lehote, kde pôsobil až do smrti (1883).

Tvorba

Charakteristika tvorby

Samo Chalupka bol priekopníkom romantickej poézie v slovenskej literatúre. Bol tvorcom národnej a hrdinskej epiky, ktorá najviac prenikla do širokých vrstiev. Jeho poézia odráža hlboké vlastenecké cítenie a nadšenie pre boj za národnú slobodu. Aj keď básnického dielo Sama Chalupku nie je rozsiahle (napísal asi 36 básní), jeho tvorba najlepšie napĺňa umelecké požiadavky celej generácie. V duchu ľudovej slovesnosti stvoril novú hrdinskú poéziu. Písal balady, romance, piesne a hrdinské spevy. Formálne aj obsahovo vychádzal z ľudovej slovesnosti (jeho básne majú jednoduchý slabičný verš a združený rým).

Samo Chalupka začal písať v bibličtine počas štúdia na bratislavskom lýceu. Z roku 1829 sa zachoval jeho rukopis Repertorium Dispositionum s veršami, v ktorých vychádzal z antickej básnickej kultúry. Platí to aj o jeho básňach uverejnených v almanachu Plody (1836). Už v týchto veršoch sa objavuje obraz slovenskej prírody, Slovenska a jeho krajov. Ide najmä o básne Večer pod Tatrou, Při návratu do vlasti, Smutek, Toužba po vlasti, Má vlast. Ukazuje sa tu Chalupkovo slovenské vlastenectvo, vernosť rodnému kraju a ľudu, uvedomenie si jeho neslobodného postavenia.

Prvé Chalupkove básne vyšli v roku 1834 v kalendári Gašpara Fejérpataky-Belopotockého. Tieto básne mali charakter ľudovej piesne. V čase klasicistickej poézie boli básne svojím príklonom k ľudovej poézii veľkou zvláštnosťou. Chalupka vo svojej tvorbe až do obdobia uzákonenia spisovnej slovenčiny písal v duchu poézie Kollára a Hollého časomerné verše po česky. Keď začal pôsobiť medzi ľuďmi, presvedčil sa o nepopulárnosti a malej životnosti klasicistickej poézie a češtiny. Uvedomil si, že iba využívaním reči ľudu môže poéziu priblížiť tým, ktorým bola určená – bežným ľuďom.  Preto začal študovať hovorovú reč, zbieral príslovia a porekadlá, ľudové slová a výrazy.

K Chalupkovým obľúbeným témam patril jánošíkovský motív a motív ľudového odboja proti Turkom. Z prvého obdobia Chalupkovej tvorby (hovoríme o období do roku 1848) sú najznámejšie básne Likavský väzeň, Junák a Kráľoholská. Po roku 1848 sa Chalupka odmlčal. Opätovne sa k tvorbe vrátil až v 60-tych rokoch, v matičných rokoch. Z tohto obdobia sú známe básne Mor ho!, Boj pri Jelšave, Turčín Poničan, Branko. Vyšli v zbierke básní Spevy Sama Chalupku (1868), ktorá zaznamenala veľký ohlas najmä medzi mládežou.

  • V básni Likavský väzeň opisuje Jánošíka vo väzení a jeho túžbu po slobode. Jánošíkovskému motívu sa venuje aj báseň Kráľoholská.
  • Básne BrankoJunák sú oslavou ľudového odboja proti Turkom. Báseň Branko je napísaná podľa ľudovej povesti, v ktorej bol Branko postrachom pánov a žil dávno pred Jánošíkom. Branko bol pre Chalupku hrdinom, ktorý bojoval proti všetkým, ktorí páchali krivdy. Snažili sa ho chytiť, ale Branko bojoval proti presile a jedine zrada spôsobila to, že ho premohli.  Vyvrcholením básne sú verše, ktorými sa Branko lúčil so životom:

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som.

  • Najznámejšou Chalupkovou básňou je zveršovaná povesť Turčín Poničan. Zachytil v nej príbeh poturčenca, ktorý zajal v Ponikách vlastnú matku a odvliekol ju ako otrokyňu do Turecka. Tá v ňom spoznala svojho vlastného syna. Syn žiadal matku, aby zostala pri ňom. Matka sa však chce vrátiť do svojej vlasti, lebo tá je pre ňu drahšia, ako zlato, ktoré jej ponúka syn.
  • Vrcholným dielom Sama Chalupku je hrdinská báseň Mor ho! Námet k tejto básni našiel u Šafárika v Dejinách slovanskej reči a literatúry. Šafárik tu hovorí o panónskom kmeni Limigantov, ktorí sa postavili na odpor rímskemu cisárovi Konštantínovi a vrhli sa na neho s výkrikom mar ha!. Ich bojový výkrik Chalupka pokladá za slovenské: mor ho!.

Chalupkovým  cieľom v básni Mor ho! nebolo verné zobrazenie histórie, ale vyjadrenie hlbokého vlasteneckého cítenia.

Charakteristickými znakmi básne sú: dramatický spád deja, pátos, idea slobody, humanizmu a demokracie.

Dej básne je stručný. Odohráva sa v 4. storočí na rovinách pri Dunaji pod Devínom. Rímsky cisár sa tu utáboril so svojím vojskom a má v úmysle podmaniť si Slovanov. Skupina slovenských junákov prichádza k cisárovi v mieri s chlebom a soľou. Keď cisár odmieta ich pozdrav a vyhlási, že si zotročí celý národ, skupina junákov sa vrhne na Rimanov s výkrikom: Mor ho! Všetci členovia družiny padnú v boji proti presile. Zvolili si radšej smrť ako porobu. Báseň sa končí odsúdením vrahov a výzvou do boja za slobodu.

Chalupka sa nezameriava na opis boja, ale vyzdvihuje hrdosť a smelosť junákov, ich túžbu po mieri a slobode, odsudzuje násilie a zotročovanie. Zdôrazňuje rovnosť človeka s človekom, národa s národom.

ZAUJÍMAVOSTI

Slová na náhrobnom kameni

Posledné verše z básne Branko (Pravde žil som, krivdu bil som, / verne národ môj ľúbil som.)  sú na Chalupkovu žiadosť vytesané na jeho hrobe. Charakterizujú jeho tvorbu a ideály, za ktoré bojoval.

Námet básní

Látku k básňam si Chalupka vždy starostlivo pripravoval. Preto študoval rôzne archívy, letopisy, historické diela a zachovalo sa mnoho jeho záznamov ústnych podaní, ľudových piesní a povestí.

Prečo je na všetkých obrazoch so šálom na krku?

Ako sme uviedli v Chalupkovom životopise, Chalupka mal z boja v Poľsku ťažké zranenie. Toto zranenie sa nachádzalo práve na krku a stopy, či následky po ňom sa ozývali už až do konca jeho života.  

Skrývanie sa v peci

Od sprievodkyne po Pamätnej izbe Sama Chalupku sa možno dozvedieť i o ťažkostiach, ktoré mal Chalupka s prenasledovaním. Chalupka v kostole kázal zásadne po slovensky a ostro vystupoval proti maďarizácii. Často ho preto prenasledovali a chodili za ním neželané návštevy. Keďže u ľudí mal veľkú obľubu, vždy mu pomohli a varovali ho dopredu. Raz ho schovali do veľkej pece, inokedy sa vraj prezliekol za ženu.

Použitá literatúra

  • Karol Rosenbaum - Encyklopédia slovenských spisovateľov,
  • Jaroslav Rezník – Túry do literatúry,
  • Príručka slovenskej literatúry,
  • Imrich Sedlák a kol. – Dejiny slovenskej literatúry