(literárne obdobie: realizmus)
„A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…“
Pavol Orzságh Hviezdoslav bol najvšestrannejším a najplodnejším básnikom realizmu.
Životopis
Život v skratke
Pavol Orzságh sa narodil v roku 1849 vo Vyšnom Kubíne. Absolvoval tri roky na gymnáziu v maďarskom Miškovci, kde začal tvoriť svoje prvé básne. V Miškovci býval u strýka. Po jeho smrti sa vrátil na Slovensko a študoval na gymnáziu v Kežmarku. Tu písal už aj nemecké básne. Postupne sa tu však začal národne uvedomovať a začal písať slovenské básne. Po maturite študoval na Právnickej akadémii v Prešove. Po skončení štúdií krátko pracoval na súde v Dolnom Kubíne. Oženil sa a spolu s manželkou sa presťahovali do Námestova, kde si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. Po dvadsiatich rokoch sa natrvalo vrátil do Dolného Kubína a venoval sa už iba literatúre. Zomrel v roku 1921 v Dolnom Kubíne.
Hviezdoslavov život v podrobnostiach
P.O. Hviezdoslav sa narodil 2.2.1849 vo Vyšnom Kubíne na Orave. Narodil sa v zemianskej rodine, ktorá sa však živili roľníckou prácou.
Hviezdoslav začal ako 13-ročný navštevovať maďarské gymnázium v Miškovci, kde býval u svojho strýka. Počas troch rokov štúdia v Miškovci nebol ani raz doma. V Miškovci sa Orzságh veľmi rýchlo zdokonalil v maďarčine a bol jedným z najlepších študentov. Orzságh si tu obľúbil poéziu maďarských básnikov Petőfiho a Aranya. Pod vplyvom ich poézie začal aj on sám tvoriť maďarské básne.
Po smrti svojho strýka sa Orzságh vrátil na Slovensko a pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Kežmarku. Tu začal okrem maďarských básní písať aj nemecké básne. Orzságh sa však začína národne uvedomovať. Na tom má zásluhu najmä učiteľ Adolf Medzihradský a štúrovec Janko Matúška. Orzságh číta diela slovenských spisovateľov, z ktorých naňho najviac zapôsobili básne Jána Kollára a Andreja Sládkoviča. Orzságh sa rozhodol byť výlučne slovenských básnikom. Toto rozhodnutie však plynulo z jeho vrúcnej lásky ku svojej mame a jej reči. Jaroslav Rezník opisuje túto situáciu takto: „Študent Hviezdoslav raz recitoval svoje po maďarsky písané verše pred rodičmi a blízkymi príbuznými. Vlastná matka mu však nerozumela a zaliali ju slzy. Syn to postrehol a v tej chvíli sa rozhodol básniť po celý život v materinskom jazyku.“ O tomto svojom rozhodnutí a o návrate k rodnej reči píše Hviezdoslav neskôr v básni Mňa kedys´ zvádzal svet:
„A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou vzkvitla túžba mládenecká,
a od tých čias, mať chem-li život rajom,
len rieknem: Na mňa, hunka slovenská!“
Ako 19-ročný vydal Orzságh svoju prvú básnickú zbierku Básnické prvsienky Jozefa Zbranského (1868), ktorú venoval Andrejovi Sládkovičovi.
Po maturite študoval Orzságh na Právnickej akadémii v Prešove. Tu vydal spolu s Kolomanom Banšellom almanach Napred, ktorý mal priam manifestačné poslanie. Tento almanach bol prvým nástupom realizmu vo slovenskej literatúre. Bolo to prvé spoločné vystúpenie mladej, poštúrovskej generácie. Nestretol sa však s pochopením u staršej generácie slovenských spisovateľov. Proti almanachu Napred rázne vystupoval napríklad Jozef Miloslav Hurban. Pavol Orzságh (vtedy ešte nepoužíval pseudonym Hviezdoslav) taktiež vyjadril svoje názory a oponoval Hurbanovi. V konečnom dôsledku ho však Hurbanova kritika tešila. Banšellovi o tom povedal takto: „Vieš, Koloman, nie je také dôležité, že nás nepochopili, dôležitejšie je, že nás zobrali na vedomie. Nás – i náš básnický program. A vôbec – najdôležitejšie je, že sa niečo deje, že sme pohýbali stojatými vodami!“
Po skončení právnických štúdií krátky čas pracoval na súde v Dolnom Kubíne.
V roku 1874 však musel nedobrovoľne odísť do Senice. Bolo to v čase, keď sa uhorská vláda vyhrážala, že zruší slovenské gymnáziá i Maticu slovenskú. Vtedy Hviezdoslav na zhromaždení v Dolnom Kubíne verejne vystúpil proti národnostnému útlaku v Uhorsku. Za tento prejav ho vyšetroval a prenasledoval oravský župan. Hviezdoslav preto opustil miesto praktikanta na dolnokubínskom súde a odišiel do Senice. Z korešpondencie s Hviezdoslavovou budúcou manželkou Ilonou Novákovou vyplýva, že práve v tomto čase sa Orzságh rozhodol pre básnický pseudonym Hviezdoslav.
Roku 1875 zložil v Budapešti advokátsku skúšku a vrátil sa zo Senice na rodnú Oravu.
Pavol Orzságh Hviezdoslav sa oženil s Ilonou Novákovou a spolu sa v roku 1879 presťahovali do Námestova, kde si otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu. Dvadsať rokov života prežil práve v Námestove. Keď sem Hviezdoslav prišiel, veľmi sa tešil, že sa mu podarilo zbaviť štátnej služby na súde v Dolnom Kubíne. Sám Hviezdoslav o tejto radosti píše takto: „Vzduch iný, čo duše smäd mi hasí, / to iný van, čo vlas mi odvial z čela. / Oj, vravte, nuž ja voľný, voľný zasi! / Ja slobodný? Ó, to je veľa, veľa!“ Vďaka tejto slobode mal však Hviezdoslav viac času na nové poznávanie sociálnych rozdielov vtedajšej spoločnosti. Venoval sa svojej tvorbe a pod vplyvom nových poznaní zo sociálnych nerovností prostredníctvom tvorby bojoval o lepší a spravodlivejší svet. To sa prejavilo i v básni K vám urodzeným, veľkomožným. V Námestove vznikli aj jeho vrcholné diela.
Po dvadsiatich rokoch sa natrvalo vrátil do Dolného Kubína a venoval sa už iba literatúre. Zriadil si dom na námestí, rovno oproti knižnici, ktorá je dnes jeho múzeom. V ňom žil a tvoril od roku 1900 až do svojho skonu. Tam teda vznikla veľká časť jeho básnickej tvorby. Vzniklo tu aj jeho vrcholné lyrické dielo Krvavé sonety, dramatické dielo Herodes a Herodias i preklady Puškina, Goetheho, Schillera, Mickiewicza, Petofiho a Lermontova. V tomto dome sa Hviezdoslav dožil i najkrajšej chvíle svojho života – konca vojny, vzniku Československej republiky a národného oslobodenia Slovákov.
Zomrel 8.11.1921 v Dolnom Kubíne, kde je i pochovaný a kde má i múzeum.
Tvorba
Charakteristika tvorby
Rozsiahle literárne dielo Pavla Orzságha Hviezdoslava pre lepšiu prehľadnosť rozdelíme na 4 časti: lyrika, epika, dráma, preklady.
Lyrika:
Hviezdoslavova básnická reč je bohatá, ale aj veľmi náročná pre čitateľov – typické pre Hviezdoslava je časté používanie archaizmov, neologizmov, výrazov z oravského nárečia, biblizmov, slov prevzatých z latinčiny, inverzií, symbolov, hyperbol, gradácií, metafor, prívlastkov, prirovnaní. Hviezdoslav bol priekopníkom sylabotonickej prozódie v slovenskej poézii.
Hviezdoslav svoje básne spájal do väčších cyklov, ktoré mali svoju ústrednú spoločnú myšlienku. Vydal osem väčších cyklov: Sonety, Žalmy a hymny, Letorosty, Prechádzky jarom, Prechádzky letom, Stesky, Dozvuky a Krvavé sonety. K hlavným motívom týchto cyklov patria motívy dotýkajúce sa vzťahu človeka a vesmíru, človeka a Boha, ďalej motívy dotýkajúce sa zmyslu života, národa, ľudu, práce, kritiky, spoločnosti, filozofických otázok, oravskej prírody, vlastných duševných a životných kríz.
Cyklus Sonety sa skladá z 21 básní. Básnik v nich uvažuje o vesmíre, o spoločnosti, jej dejinách, zamýšľa sa nad životom a smrťou, a nad poslaním svojho vlastného života.
Cyklus Žalmy a hymny sa skladá z básní inšpirovaných cirkevnými sviatkami. Ide vlastne o Hviezdoslavove „hovory s Bohom“.
Cyklus Letorosty je najrozsiahlejšou Hviezdoslavovou lyrickou skladbou. Skladá sa z troch častí. V prvej časti vyslovuje kritiku spoločnosti a ľudských vzťahov. V druhej časti prevažuje smútok, plynúci z tragických udalostí v živote básnika. Hviezdoslav v tom čase totiž stratil matku, otca i brata. (Po bratovi zostali dve deti – tieto siroty si k sebe zobrali Hviezdoslav s manželkou, ktorí nemali vlastné deti. V starobe musel Hviezdoslav čeliť ďalšej tragédii – smrti oboch týchto svojich nevlastných detí). So smrťou týchto svojich najbližších sa vyrovnáva v básni Čierny rok. V tretej časti znovu prechádza od týchto osobných tragédií, bolestí a spomienok k problémom života celého slovenského ľudu. V básni K vám urodzeným, veľkomožným odsudzuje panskú spoločnosť. V tomto cykle sa nachádza i známa báseň Ó, mládež naša..., v ktorej sa obracia k mládeži, vyslovuje jej dôveru a spolieha sa na ňu, že práve ona zabezpečí slovenskému ľudu lepšiu budúcnosť.
Cykly Prechádzky jarom a Prechádzky letom venoval krásnej oravskej prírode, ktorá sa stala básnikovým druhým domovom. Nachádza v nej pocit harmónie, uspokojenia, pokoja a mieru.
Cykly Stesky a Dozvuky napísal Hviezdoslav v staršom veku. Charakter týchto svoch cyklov je tým aj výrazne poznačený. Básnik tu uvažuje o svojom živote, o starobe, o smrti, hodnotí svoju doterajšiu prácu, rozmýšľa nad tým, či jeho tvorba mala vôbec nejaký zmysel. V Dozvukoch už celkom prevažujú motívy starnutia a myšlienky na blížiacu sa smrť. Básnik sa lúči so svojou prácou i so životom.
Aj keď sa Hviezdoslav v cykle Dozvuky rozlúčil so svojou tvorbou, čitateľmi i so svojím životom, po vypuknutí 1. svetovej vojny nedokázal mlčať. Takto vznikol jeho posledný cyklus Krvavé sonety (1914, knižne až 1919). Táto skladba sa skladá z 32 sonetov, ktorú sú ostrým protivojnovým protestom.
Epika
Hviezdoslav čerpal námety pre svoje epické básnické skladby predovšetkým zo života ľudu a zemanov. Jeho najrozsiahlejšími epickými skladbami sú Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský a Gábor Vlkolinský.
Hájnikova žena
Hájovňa opísaná v tejto lyricko-epickej skladbe skutočne existuje a aj teraz si môžeme sadnúť pod lipu blízko hájovne neďaleko Oravskej Polhory, kde Hviezdoslav tvoril toto dielo.
„Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!“ Hviezdoslav svoju lásku ku krásnej oravskej prírode vyjadruje nielen vo svojich poetických skladbách, ale aj v rozsiahlej lyricko-epickej skladbe Hájnikova žena. Uvedený citát pochádza z Pozdravu na začiatku Hájnikovej ženy. Tento Pozdrav, vyznanie oravskej prírode, jej horám a dolinám je už na papieri, no básnik ešte potrebuje príbeh. Pozdrav nestačí. A tak chodí po stráňach a dolinách Babej hory a hľadá námet. Priatelia ho upozornili, že existuje jedna hájovňa - Na podvrší. Hviezdoslav hneď vedel, že práve toto hľadá pre svoj tvorivý zámer. Táto hájovňa tu stojí dodnes. Tak si môžeme aj dnes sadnúť na lavičku pod lipou pred hájovňou a porovnávať: „Jak hniezdo v skrytu parutí, / tak chalupa v hôr zákutí, / uprostred zeleného lázku, / rozvitom sťaby na obrázku...“ Ak by sme tak urobili, zistili by sme, že všetko sedí, všetko je rovnaké. V hájovni Na podvrší blízko Oravskej Polhory sa v súčasnosti dokonca nachádza i pamätná izba, ktorá pripomína zrod veľdiela Hájnikova žena.
Hájnikova žena je lyricko-epická básnická skladba zložená z pätnástich kapitol. Jej dej sa odohráva v krásnej oravskej prírode. Hlavnými nositeľmi deja sú hájnik Michal Čajka, jeho žena Hanka a šľachtic Artuš Villáni. Prostredníctvom týchto postáv tu Hviezdoslav stavia proti sebe dva svety – ľudový a panský. V postave Artuša odsudzuje morálku pánov, ich zhýralosť, príživníctvo a pýchu. Básnik však stojí na strane jednoduchého ľudu, ktorý tu reprezentujú Hanka a Michal. Hviezdoslav vyzdvihuje ich morálnu čistotu, pracovitosť a čestnosť – charakterizujúce vlastnosti jednoduchého slovenského ľudu.
Dej je často prerušovaný úvahami, v ktorých sa básnik zamýšľa nad rozdielmi medzi svetom pánov a ľudu. Úvod i záver skladby sú oslavou prírody.
Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský
Námety zo zemianskeho prostredia spracoval Hviezdoslav v týchto dvoch rozsiahlych dielach. Dej oboch epických skladieb tvorí vzťah zemianstva k ľudu. Zemania zostávajú aj napriek svojmu úpadku veľmi pyšní, arogantní, a opovrhujú sedliackym ľudom. Ešte stále nechcú uznať, že doba už pokročila. Hviezdoslav správne predpovedá, že zemania sa napokon budú musieť vzdať svojej pýchy a splynú s jednoduchým prostým ľudom.
Dramatická tvorba
Najvýznamnejšou Hviezdoslavovou drámou je tragédia Herodes a Herodias (1909), ktorá sa skladá z piatich dejstiev. Hviezdoslav v nej spracoval biblický námet, ale zároveň tu zakomponoval aj svoje kritické názory na spoločnosť.
Preklady
Hviezdoslavova prekladateľská činnosť je veľmi bohatá a nie je správne ju prehliadať. Hviezdoslav preložil niektorá diela Schillera, Goetheho, Shakespearea, Petőfiho. Svojimi prekladmi dokázal, že slovenčina je natoľko bohatým jazykom, že do nej možno preložiť aj najväčšie skvosty svetovej literatúry.
ZAUJÍMAVOSTI
- Hviezdoslav údajne trpel chorobou hrdla, ktorú mu až neskôr identifikoval krakovský profesor – malo ísť o divertikul, ktorý mu veľmi sťažoval prehĺtanie jedál. Navyše sa mu na krku aj vizuálne zračili dôsledky tohto ochorenia a kvôli tomu nosil na krku veľkú mašľu, ktorá sa neskôr už stala samozrejmou súčasťou jeho imidžu.
- Ako sme spomínali v charakteristike Hviezdoslavovej tvorby, básnická reč tohto velikána je mimoriadne bohatá, ale i náročná. Preto recitovať Hviezdoslavove diela je mimoriadne náročné a iba málo interpretov sa tejto úlohy ujme a ešte menej to aj skutočne dokáže. Najlepším a pravdepodobne neprekonateľným recitátorom Hviezdoslavových básní bol herec Viliam Záborský.
- Inšpiráciou pre Hájnikovu ženu bola aj horáreň Na podvrší neďaleko Oravskej Polhory, ktorá doteraz stojí na svojom mieste a je v nej zriadená pamätná izba.
- Hviezdoslav so svojou ženou Ilonou Novákovou nemali svoje vlastné deti. Po smrti Hviezdoslavovho brata sa starali o jeho dve siroty. Hviezdoslav však v starobe musel čeliť veľkej rane – smrti týchto dvoch svojich zverencov.
Použitá literatúra
- litcentrum.sk
- Imrich Sedlák a kol,: Dejiny slovenskej literatúry
- Jaroslav Rezník: Túry do literatúry
- Príručka slovenskej literatúry
- http://www.snk.sk/sk/o-kniznici/media/co-najdete-v-digitalnej-kniznici-snk/1280-hviezdoslav-muz-mnohych-masli.html