Za jednu z najperspektívnejších ciest k trvalo udržateľnému rozvoju väčšinou podrozvinutých prihraničných oblastí sa dnes považuje zakladanie cezhraničných regiónov. Význam cezhraničných regiónov v Európe narastá a reálna spolupráca medzi pôvodne marginálnymi oblasťami jednotlivých krajín prináša v rámci nich dobré výsledky. Rumunsko v cezhraničnej spolupráci istý potenciál má, avšak len za splnenia istých predpokladov. Limitujúcim faktorom v tvorbe euroregiónov je samotná poloha Rumunska a komplikované vzťahy s viacerými susednými štátmi.

Problémom môžu byť aj relatívne silno centralizované vlády ako v samotnom Rumunsku, tak aj v Srbsku, Bulharsku, Moldavsku a na Ukrajine, ktoré dávajú samosprávam v regiónoch iba malé kompetencie v otázke samostatného rozvoja. Napriek tomu sa v Rumunsku po roku 1996 vďaka miernej decentralizácií štátnej správy za vlády pravicového Emila Constaninesca, spolu s činnosťou subjektov v susedných štátoch, objavilo viacero iniciatív, ktoré k zakladaniu cezhraničných regiónov naozaj vedú (Wendt 2003). 

Euroregión Horný Prut považujú niektorí autori za sľubnú iniciatívu, niektorí však len za zbožné želanie. Mal by spájať dva kraje Rumunska (Suceava a Botosani), dva z Moldavska (Balti a Edineti) a ukrajinský kraj Chernovtsy. Zaberá rozlohu 28 900 km2, počet obyvateľov je 2,9 milióna. Iniciatíva si kladie za cieľ rozvoj ekonomickej spolupráce, zavádzanie nových technológií do výroby, ochranu životného prostredia, likvidáciu pozostatkov priemyselných nehôd, spoluprácu na poli vedy a vzdelávania, ochranu zdravia a rozvoj cestovného ruchu. Akokoľvek, plány zostávajú zatiaľ na papieri – dôkaz reálnej činnosti okrem moldavského projektu založenia Ekologického a vedecko-vzdelávacieho centra v prírodnej rezervácií Emil Racovita zatiaľ neexistuje. Situáciu komplikuje aj dvojitý spôsob financovania projektov – na rumunskej strane to je PHARE, na moldavskej strane program TACIS.

Existuje množstvo limitujúcich faktorov rozvoja tohto regiónu: región je to prevažne zaostalý a poľnohospodársky, mobilita obyvateľstva je nízka (v moldavskej časti pripadá na 1000 ľudí len 68 áut), veľké mestá ležia až 40-50 km od hraníc, pričom v blízkosti hraníc sú iba malé, demograficky upadajúce dediny. Podstatnou prekážkou sú však malé kompetencie regionálnych samospráv v otázke vlastného rozvoja a v prípade Moldavska aj komunistická vláda, ktorá má o cezhraničnú regionálnu spoluprácu pramalý záujem. Navyše, v súčasnosti relatívne ľahko priechodná hranica medzi Rumunskom a Moldavskom bude minulosťou po vstupe Rumunska do EÚ v r. 2007, podmienkou členstva je totiž zavedenie víz pre susedné Moldavsko.
Medzi týmito krajinami existuje v podstate jednosmerný tok návštevnosti: ročne príde do Rumunska viac ako 1 milión Moldavcov kvôli predaju svojich poľnohospodárskych produktov, návšteve známych či za turistikou do Karpát. Po vstupe Rumunska do EÚ sa tento tok podstatne zníži, čo môže zhoršiť vzťahy v oblasti a v konečnom dôsledku aj ohroziť fungovanie euroregiónu. Najzaostalejšia oblasť Rumunska takou pravdepodobne ostane a marginalita sa zrejme ešte zvýši (Skvortova 2004).

Karpatský euroregión vznikol už roku 1993 v Maďarsku, kde predstavitelia piatich krajín (Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko a Ukrajina) podpísali dohodu o vzájomnej spolupráci na vládnej úrovni. Tým sa stal prvým spoločenstvom svojho druhu v strednej a východnej Európe, podporovaný Inštitútom Východ Západ. Čoskoro sa však objavila potreba inštitúcie, ktorá by koordinovala a podporovala spoluprácu medzi občanmi v rámci tretieho sektora. Pri hľadaní riešenia vládnych predstaviteľov zaujal model multietnickej regionálnej komunitnej nadácie, na ktorú nadácia Charles Stewart Mott Foundation poskytla základný grant vo výške 4 milióny USD na obdobie piatich rokov.
Karpatský euroregión má rozlohu 141 485 km2 s počtom obyvateľov necelých 15 miliónov, pričom rumunská časť má 27 104 km2 s 2,2 milióna obyvateľmi.
Konkrétny pozitívny dopad tohto euroregiónu sa prejavuje v oblasti Maramureš, ktorá bola po stáročia jednotným regiónom s vlastnou kultúrou, sociálnymi a hospodárskymi väzbami. Po udalostiach prvej svetovej vojny, keď bol Maramureš rozdelený medzi rumunskú a ukrajinskú časť, sa región dostal do dlhodobej krízy, ktorá sa postupom času ešte prehlbovala a svoj vrchol dosiahla za Ceausescovej éry. V dôsledku Ceausescovej politiky izolácie sa hranica medzi oboma časťami stala nepreniknuteľnou bariérou. Dnes, po desaťročiach izolovaného vývoja, sa obnovujú cestné a železničné spojenia, ako aj obchodné kontakty. Problémom ostávajú siete ukrajinskej mafie, živelné odlesňovanie a znečisťovanie prostredia ťažkými kovmi. Naopak, za príležitosti rozvoja sa považuje zachovaná sídelná sieť vidieka spolu s vysokým turistickým potenciálom (Boar 2003).

Euroregión Ruse - Giurgiu založený na jar 2002 využíva polohu dvoch hraničných miest na Dunaji, ktoré spája jediný most medzi Rumunskom a Bulharskom. Dôležitosť miest ako dopravnej križovatke zvyšuje samotná vodná cesta Dunaj, významné železničné spojenie a blízkosť letiska v Bukurešti. Iniciatíva opäť vychádza z miestnych univerzít, ktoré výrazne spolupracujú: štúdium obchodnej informatiky v Giurgiu a európskej integrácie v Ruse v angličtine je prístupné pre študentov z celej juhovýchodnej Európy (Popescu 2003).

Euroregión Dunaj-Kris-Mureš-Tisa (DKMT) bol založený roku 1997 vďaka spolupráci Rumunska, Maďarska a Juhoslávie. Zaberá rozlohu asi 77 000 km2 a žije v ňom 6 miliónov obyvateľov. Na rumunskej strane zahŕňa kraje Arad, Timis, Hunedoara a Caras-Severin, na maďarskej strane okresy Bács-Kiskun, Csongrád, Békés a Jász-Nagykun. Do euroregiónu patrí taktiež celé územie Vojvodiny. Vyčlenený priestor spája spoločná história dlhá niekoľko storočí, kedy celé územie bolo súčasťou Uhorska. Z toho pramenia príbuzné kultúrne zvyklosti, ale aj nezvyčajná miera multietnicity: zmiešané obyvateľstvo tvorili Maďari, Rumuni, Srbi, Švábski Nemci, Židia, ale aj Chorváti, Česi a Slováci. Hoci v priebehu 20. storočia sa obyvateľstvo v jednotlivých štátoch postupne etnicky homogenizovalo, kultúrna spätosť viditeľná v mestách ako Timisoara, Szeged, či Novi Sad je neodškriepiteľná.
Za konkrétnu perspektívnu aktivitu v rámci euroregiónu DKMT sa považuje kultúrna turistika organizovaná adekvátne vyškolenými organizáciami či cestovnými kanceláriami v prípade komerčného využitia, alebo priamo regionálnymi univerzitami v prípade edukačného využitia pre žiakov a študentov rôznych vekových kategórií. Keďže región nemá potenciál ani ambíciu stať sa masívne navštevovanou turistickou destináciou, dôraz sa kladie na nízku a rovnomernú koncentráciu ľudí a objektov zapojených do procesov cestovného ruchu.
Potenciál regiónu spočíva v zachovalých kultúrno-historických objektoch. Zisky z rozvoja turistiky majú zaistiť ochranu a zachovanie týchto objektov a zaistenie slušnej životnej úrovne miestnej populácie. Konkrétnu iniciatívu v zavádzaní náučnej exkurzie pre študentov už vyvinula Fakulta prírodných vied Univerzity v Novom Sade.
Exkurzie majú dvojaký charakter: niektoré sa zameriavajú špecificky na vybraný aspekt štúdia (geografia, biológia, história, prípadne čiastkové problémy týchto disciplín), niektoré sú poňaté komplexne. Navrhovaná dĺžka exkurzie je 5 dní, počas ktorých študenti navštívia najzaujímavejšie lokality regiónu – riečne terasy a záplavové lúky Dunaja, sprašové tabule, staroveké opevnenie Bac, farmy v Salaszi, mestá Szeged, Szolnok, Bekecsaba, Arad, Deva, Hunedoara, Timisoara, vinohrady v okolí Vrsac, stredoveký kláštor Mesic, prírodný unikát Banatska pescara, zbytky rímskeho osídlenia Sirmium, NP Fruska gora a ďalšie (Romelic et al. 2003).