Rumunsko dneška je krajinou hlbokých, priam zásadných zmien. Krajina, ktorá zažívala desiatky rokov autoritatívneho režimu, kultu osobnosti, byrokracie, umelo kontrolovanej reprodukcie, násilného premiestňovania vidieckeho obyvateľstva do miest, nezmyselných technokratických projektov, prídelového systému potravín, masívnej industrializácie, to všetko pod rúškom stalinisticko-nacionalisticko-monarchistického systému vládnutia Nicola Ceausescua so svojou manželkou Elenou, je v období výraznej transformácie politického systému, ekonomiky aj spoločnosti.

Od roku 1920, kedy bolo vytvorené „Veľké Rumunsko“ po pripojení Besarábie, Bukoviny a Sedmohradska, až do konca druhej svetovej vojny sa na rumunskej politickej scéne vystriedali desiatky nestabilných nacionalistických a roľníckych vlád, často skorumpovaných a manipulujúcich voľby.

Po roku 1945 sa postupne dostávala k moci komunistická strana, ktorá sa vyvinula z priam undergroundovej skupiny s pár tisíc členmi v 30. rokoch. Následne došlo k masívnej kolektivizácií, znárodneniu priemyslu, väzneniu roľníkov, politickému teroru, likvidácií uniatskej cirkvi a stavbe „Kanálu smrti“ (Dunajsko-čiernomorský kanál), pri ktorej zahynulo viac ako 100 000 ľudí.

Spomedzi viacerých komunistických krídiel sa v roku 1952 dostali k moci väznení komunisti na čele s Gheorghe Gheorghiu-Dejom, ktorý bol zástancom pravoverného stalinizmu aj po smrti samotného Stalina, kedy sa v ostatných socialistických krajinách objavili náznaky reformných trendov. Po konflikte so Sovietskym zväzom o územie Besarábie sa nadobro odvrátil od Moskvy, čo na jednej strane bolo veľkým domácim úspechom, na strane druhej tým podporil prúd populárneho nacionalizmu, ktorý po Dejovej smrti v roku 1965 využil jeho nástupca Nicolae Ceausescu.

Nicolae Ceausescu bol dovtedy málo známym politikom, ale do roku 1969 sa dokázal obratne zbaviť svojich súperov a ustanoviť pre seba neobmedzenú moc v krajine. Spočiatku bol naozaj populárnym na domácej aj zahranično-politickej scéne, čo si vyslúžil dodávkami potravín a spotrebného tovaru do obchodov, podporou rumunského umenia, ale najmä odsúdením invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, ako aj invázie sovietskych vojsk do Afganistanu v roku 1979.

Pre Rumunsko získal povesť nekonformného štátu východného bloku, čo mu vydláždilo cestu do GATT, IMF aj Svetovej banky. Napriek tomu situácia vo vnútri štátu sa postupne blížila katastrofe. Ceausescu sa totiž veľmi rýchlo vrátil k praktikám kontroly, obchody sa vyprázdnili, životná úroveň rapídne klesala. Program industrializácie v 70. rokoch pohltil 30 % HNP krajiny a 10 mld.$ zo zahraničných pôžičiek. Naopak, v 80. rokoch bol Ceausescu priam posadnutý splácaním dlhov, samozrejme na úkor bežných občanov. Všetky potraviny s výnimkou úplného minima šli na export, pre domácich bol zavedený prídelový systém potravín, ľudia museli pracovať dlhšie za menej peňazí, v mnohých továrňach bol zavedený sedemdňový pracovný týždeň. Okrem toho sa stále našli finančné zdroje na výstavbu monštruózneho Paláca ľudu - Centru Civic, dnes druhej najväčšej budovy na svete po Pentagone, ktorá si vyžiadala totálnu demoláciu polovice starej Bukurešti.

V záujme priemyselného rozvoja a zvýšenia počtu pracovných síl boli od roku 1966 zakázané potraty a antikoncepcia, bezdetné páry boli zaťažené vyššími daňami. Výsledky vidno ešte aj dnes v podobe tisícov nežiadúcich žobrajúcich detí na uliciach a v sirotčincoch s otrasnými podmienkami. Týmto však negatívne dôsledky Ceausescovej vlády nekončia. V záujme budovania etnicky čistého Rumunska boli národnostné menšiny diskriminované a nútené k asimilácií. Represie tajnej polície Securitate vytvárali atmosféru nedôvery dokonca medzi členmi rodiny. Systematizačný program pre rozvoj poľnohospodárstva viedol k násilnému vyľudneniu desiatok vidieckych obcí a budovaniu monofunkčných sídlisk v malých mestách. Každý písací stroj musel byť povinne zaregistrovaný. Pravdou je, že takáto forma dynasticko-nacionalistického stalinizmu v spojení s kultom osobnosti nemá v Európe 20. storočia obdobu.

Na konci roku 1989, v súvislosti s totálnym krachom ekonomiky, ako aj revolučnou vlnou vo východnej Európe, bola situácia pre vodcu neudržateľná, hoci on sám si to do poslednej chvíli nepripúšťal. Po známom úteku Ceausesca a jeho manželky helikoptérou zo strechy Ústredného výboru strany a ich následnej poprave na Štedrý deň roku 1989 vypukli po celej krajine demonštrácie a pouličné boje. Revolúcia to „nežná“ zďaleka nebola, uvádza sa asi 1000 obetí. Paradoxom je, že najkrvavejšia revolúcia východnej Európy viedla k najmenším reálnym politickým zmenám. Komunistická strana FSN na čele s Ionom Iliescom upevnila svoju moc aj naverbovaním 10 000 oklamaných baníkov z údolia Jiu, ktorí mali v Bukurešti udržiavať poriadok medzi protestujúcimi študentami, keďže policajné orgány už neboli Iliescovi celkom lojálne. V máji 1990 Ion Iliescu, hoci bývalý blízky spolupracovník Ceausesca ale stelesnenie kontinuity a stability, a jeho strana vyhrali voľby, čo sa zopakovalo aj v roku 1992. Skončila sa éra prídelov potravín, systematizácie, zákazov potratov a antikoncepcie či iných výstrelkov minulej éry.

V roku 1993 bola dosiahnutá dohoda o pridružení k EÚ a Rumunsko sa ako posledný štát východného bloku stal členom Rady Európy. V období rokov 1996 až 2000 bol hlavou štátu liberálne orientovaný Emil Constaninescu, ktorý však svojimi vlažnými reformami voličov nepresvedčil natoľko, aby nedali na nasledujúce štyri roky prednosť opäť Ionovi Iliescovi (Tismaneanu 2003). V nedávnych voľbách ku koncu roka 2004 tesne nad bývalým postkomunistickým premiérom Adrianom Nastasem zvíťazil pravicový primátor Bukurešti Traian Basescu, ktorého silne proreformná politika skutočne môže Rumunsku pripraviť v EÚ otvorenú náruč.

Tento zložitý vývoj demokracie v Rumunsku sa ešte neskončil. V súvislosti s plánovaným vstupom krajiny do EÚ je Rumunsku stále vyčítaná vysoká miera netransparentnosti a korupcie. Občianska spoločnosť a angažovanosť obyvateľov je stále nízka, hoci za posledné roky významne stúpol počet mimovládnych organizácií a občianskych iniciatív, často financovaných zo zahraničných zdrojov. Tieto aktivity sú nevyhnutnou podmienkou trvalo udržateľného rozvoja krajiny aj v oblasti cestovného ruchu, ktoré však predpokladajú istú úroveň informovanosti a zapojenia občanov spolu s decentralizáciou verejnej správy, ktorých úroveň je v Rumunsku nedostatočná. Napriek tomu je týmto subjektom čoraz otvorenejšia aj skostnatelá štátna správa a objavujú sa aj prvé projekty spolupráce týchto dvoch strán.

Vzhľadom na enormné množstvo sociálnych, ekonomických a environmentálnych problémov ako dedičstva minulej éry, ale aj dôsledkom ťažkej a skorumpovanej fázy transformácie politického systému, je otázka vyváženého rozvoja, berúceho ohľad nielen na ekonomické, ale aj sociálne a environmentálne aspekty, v Rumunsku nanajvýš aktuálna. „Roky svetla“ treba nahradiť tlmenejšími, ale trvalo udržateľnými.