Rovnako ako sú v politike dôležité symboly ako Che Guevara a Abimael Guzmán, je v Latinskej Amerike prirodzenou súčasťou politického života podplácanie a uplácanie – korupcia. A korupcia je teraz jedným z hlavných rysov politického života Latinskej Ameriky. Klasická definícia demokracie a Spojené štáty Americké, vzor, ktorým sa väčšina štátov na juh od Rio Grande snaží riadiť.

Ústavy jednotlivých štátov Lat. Ameriky sú všetkými možnými kombináciami opísanými zo základného zákona USA. Väčšina latinskoamerických štátov sa osamostatnila v prvej štvrtine 19. storočia. Už vtedy vznikli prvé problémy, ktoré položili základy súčasnému stavu politického myslenia subkontinentu. Juhoamerické republiky vznikli z túžby jednotlivých vodcov po ekonomickej samostatnosti, po podnikaní na vlastný účet. A tu sa niekde objavili zárodky štátov – pri zasadaniach mestských rád, ktoré boli zároveň predstaviteľkami určitých regiónov.

Keď sa koloniálna štruktúra rozpadla na prach, museli vodcovia hľadať novú formu usporiadania svojich útvarov. A tak sa pomaly zrodila nová, špecifická forma demokracie, založená na prevzatej modernej ústave a vlastných pravidlách. Tieto pravidlá a zvyky boli často s pôvodným modelom ústavy v protiklade. Dôležitými prvkami novej demokracie sa stala armáda = sila, charizmatický vodca = ideový základ a hospodárska sila = peniaze.

Najrenomovanejšia britská encyklopedická príručka píše, že demokracia je „doslova vláda ľudu (z gréckeho demos – ľud a kratos – vláda). Termín má niekoľko významov:

  1. Forma vlády, kde právo konať politické rozhodnutia má priamo orgán zložený zo všetkých obyvateľov, funguje na princípe väčšiny, známy ako priama demokracia;
  2. Forma vlády, v ktorej majú občania tie samé práva, ale volia svojich zástupcov, ktorí sú im zodpovedný, známa ako zastupiteľská demokracia;
  3. Forma vlády obyčajne ako zastupiteľská demokracia, kde sila väčšiny je zasadená do siete ústavných obmedzení, ktoré sú vytvorené pre garantovanie individuálnych a kolektívnych práv všetkých občanov, ako je sloboda prejavu či viery, známa ako liberálna či konštitučná demokracie.

Prvé demokratické voľby zažili mnohé tieto krajiny až na konci dvadsiateho storočia, takmer dvesto rokov po získaní nezávislosti. V Latinskej Amerike môže Európa vidieť samu seba pred niekoľko sto rokov. Zároveň je však neporovnateľné. „ Obe Ameriky, Severná i Latinská, boli vytvorené z túžby po modernej renesancii: nájsť utópiu, kde by sa mohli Európania očistiť z historickej viny. Európa teraz vidí ako vypadala roztrieštená kniežactvami Nemecka, Talianska, Španielska. Lenže v Latinskej Amerike sa modernosť kríži s archeologickými nálezmi, v amazonských pralesoch žijú skupiny Indiánov ako v dobe kamennej. Európa vidí samu seba, ako kedysi zachádzala „civilizácia“ s divochmi.

Päťsto rokov po sprístupnení kontinentu vojakmi, obchodníkmi, misionármi a inkvizíciou žije pôvodné obyvateľstvo pod hranicou znesiteľnosti. Utópiu Európania našťastie nenašli. Starý svet sa pokúsil očistiť, keď pred vyše desiatymi rokmi udelil Nobelovu cenu mieru predstaviteľke zdecimovaného kmeňa Mayov Rigoberte Menchúovej. Jej rodina sa v Guatemale stala obeťou „vodcovského“ poňatia demokracie – bola vyvraždená.
Demokracia, ako tvrdí vyššie opísaná definícia, sa skladá s predovšetkým z ľudí, z občanov, ktorí niekomu delegujú svoje právomoci.

Moderná forma je konštitučná demokracia so zástupcami. Ale ak chceme takým spôsobom vládnuť v krajinách, kde každý je uplatiteľný, viacej než hlasy voličov platí armáda a ústava je každou chvíľou prispôsobovaná potrebám vládcov. Tam niekde je jadro celého problému. Písané slovo áno, ale dodržiavať ho? Voľby áno, ale kto bude národ zastupovať? Voľby, ale viac už nič, taká je realita.

Referendum sa v poslednej dobe prejavuje ako moderný prvok. Masové médiá umožňujú účasť všetkých subjektov pri kampaniach. Pri referende, čiže priame hlasovanie - priama voľba sa nedá podplatiť polka národa, ale môžu sa sfalšovať výsledky. Zle sa ale falšujú výsledky ak funguje v zemi niekoľko politických strán a zúčastnia sa volieb či referenda zahraničný pozorovatelia. Osobné ambície, ktoré sú dôležitou zložkou politické boja, podliehajú regulárnosti.

Najväčšie potešenie pre opozičného politika je nájsť nejakú štrbinku v referende organizovaným na predĺženie mandátu vládnuceho prezidenta. Obrovské bolo sklamanie brazílskych voličov, keď zistili, že ich Fernando Collor de Mello je rovnaký ako všetci ostatní, trebaže sľúbil bojovať proti korupcii.

Vláda v Latinskej Amerike je tradične záležitosťou úzkych vrstiev spoločnosti. Následníctvo v diktatúrach nebolo a nieje nič neobvyklého. Len v poslednej dobe sa ľudia poučili a žiadajú väčší prístup k podielu na moci. Obrovskú a nezastupiteľnú rolu tu zohrala slobodná tlač a médiá, nerozdeliteľná súčasť demokracie.

Diktatúra tu bola až donedávna jediná forma vlády na celom kontinente. Mnohý ju taktiež považovali za istý druh demokracie. Ústavne malo mnoho zemí zakotvené v ústave to, čo je v konštitúcii Spojených štátov amerických, ale každý plukovník či generál, ktorý spôsobil prevrat, vedel ako to využiť vo svoj prospech. Boli i taký ako Alfredo Stroessner alebo Augusto Pinochet, ktorí sa udržali u moci dlhú dobu. Určite to nebolo kvôli tomu, že dodržovali zákony i ústavu, základnú podmienku demokratickej vlády. V tom spočíva jeden z rysov a základov latinskoamerického považovania demokracie, či vládnutia.

V Argentíne sa bojovalo o povolenie súčasnému prezidentovi druhý volebný mandát. Museli meniť ústavu, pôvodne referendum. Týždeň pred jeho konaním sa ale dvaja vodcovia dohodli na kompromise a referendum nebolo.

Brazílci sa znovu utápajú v korupčných škandáloch. Je to posledná črta, ktorá im na politickej scéne zostal z klasických čŕt latinskoamerickej demokracie. Brazílčanom sa podarilo ako prvej zemi na ich kontinente demokraticky odvolať prezidenta obvineného z korupcie.

Paraguaj sa bude dlho vyrovnávať s krvavou minulosťou. Zvolenie civilného prezidenta Juana Carlosa Wasmosyho odstránilo špecifický prvok – krv.

Peruánsky prezident musí byť kontrolovaný zo všetkých strán. Zatiaľ sa dobre vyrovnáva s realitou latinskoamerického politického života. Nejde o diktatúru, prezidenta podporuje nadpolovičnú časť obyvateľstva.

Bolívia a Ekvádor sú z diktatúr tak vyčerpané, že pomocou demokratických mechanizmov budujú svoje vlastné systémy.

V Kolumbii rovnako ako v Peru sa k tradičným prvkom juhoamerického politického systému pridružuje problém drog a partizánov-teroristov.

V Salvadore a Nikarague už došlo vo veľkej väčšine k dohode s ľavicovými partizánmi. Násilie aj tak pokračuje, ale už v menšej miere. Problém drog a s nimi spojených teroristických sietí sa zdá v najbližšej dobe neriešiteľné. Aspoň zatiaľ nikto nepredložil presný a cieľavedomý recept ako tento politicko-ekonomický fenomén zlikvidovať.

Guatemala spravila pred vyše desaťročím po pokuse o puč obrat o 180 stupňov a má veľkú šancu vyhrabať sa z bahna diktátorských rokov.

Mexiko má v dohode NAFTA historickú šancu odpútať sa od svojich južných súputníkov. Lenže od roku 1929 vládne v tejto zemi jediná strana, ktorá v podstate splynula so štátnym aparátom. Opäť komplikácie, nehľadiac na všadeprítomnú korupcii. Takže ani zem, ktorá má k USA do vzoru demokracie najbližšie, na tom nie je najlepšie.

Čo je vlastne demokracia v Latinskej Amerike?. Rozhodne to nie je demokracia klasická, podľa gréckeho vzoru, ani moderné, podľa vzoru napríklad britského. Ale spôsob a pravidlá, ktoré sú v jednotlivých zemiach formálne ustanovené a formálne dodržované, nemôžeme inak nazvať.

Latinská Amerika musí nájsť svoju formu demokracie len pomocou vlastnej skúsenosti, tak ako sa k tomu dopracovali Veľká Británia či USA. Prevzatie cudzieho modelu môže dopadnúť ako dobre mienená transplantácia – telo orgán nepríjme. Všetko chce čas. Dlho to trvalo v kolíske modernej demokracie, Anglicku a v Latinskej Amerike môže byť právotvorný proces urýchlený len ekonomickým rozvojom. Politický systém je úzko zviazaný s ekonomikou.