Proces budovania socializmu sa začiatkom 60. rokov v ČSSR dostával do morálnej a hospodárskej krízy. Ľudia prestali veriť sľubom o lepšom zajtrajšku a začali čoraz otvorenejšie prejavovať svoju nespokojnosť. Žiadali zrušiť cenzúru, obnoviť otvorenosť v kultúrnej sfére a zbaviť sa pretrvávajúceho dogmatizmu.

Čo sa týka Slovenska, tu sa prejavovala nespokojnosť s jeho postavením v rámci republiky. Vina sa prikladala štátnej centralizácii a likvidácii slovenských samosprávnych orgánov.

Napätie sa vyostrilo škandalóznym správaním sa Antonína Novotného, vedúceho tajomníka KSČ a prezidenta republiky, na oslavách 100. výročia založenia slovenského gymnázia v Martine, v auguste 1967. Jeho arogancia, protislovenské výroky a všeobecná ignorancia Slovákov ako národa viedli k ostrej kritike jeho metód na ÚV KSČ v októbri 1967, najmä Alexanderom Dudčekom, 1. tajomníkom KSS. Novotný bol ale rezistný voči akémukoľvek prejavu nesúhlasu s jeho činnosťou a dokonca pripravoval vojenský zásah na Slovensko.

Po tom, čo nedostal podporu z Moskvy, od útoku upustil. Jeho popularita však neustále klesala a v Bratislave sa v decembri 1967 konali študentské demonštrácie, ktorých symbolom sa stal plagát Novotného za mrežami.

V januári 1968 sa na zasadaní ÚV KSČ ocitli dva tábory: reformní komunisti a k nim opozícia, konzervatívni stranícki byrokrati. Výsledkom bolo odvolanie A. Novotného z funkcie tajomníka KSČ a na jeho miesto nastúpil, ako prvý Slovák vôbec, A. Dubček.

Tým sa odštartovala tzv. pražská jar, ktorá znamenala zmeny vo funkciách v strane, vo vláde a vo vedení parlamentu. Jozefa Lenárta vystriedal Oldřich Černík, predsedom parlamentu sa stal Josef Smrkovský a 1. tajomníkom KSS sa po Dubčekovi stal takisto reformný komunista, Vasiľ Biľak. Tlak zmien zlomil aj A. Novotného a 22.1. rezignoval z funkcie prezidenta. Jeho post zaujal Ludvik Svoboda.

Reformní komunisti ponúkali občanom tzv. socializmus s ľudskou tvárou, t.j. slobodu v prejave, oslabenú cenzúru tlače, väčšie možnosti vycestovať za hranice, ekonomickú reformu Ota Šika a E. Lobla. Svoje plány vypracovali v Akčnom programe.

Nebol však dôkladný a po kritike jeho nedostatkov, vypracoval V. Biľak (medzičasom sa odklonil od reformných a pridal ku konzervatívnym) svoj akčný program, ktorý naopak neprinášal v podstate žiadne nové zmeny. Spornou otázkou sa stal termín nasledujúceho zjazdu, ktorý konzervatívci schválne odďaľovali, pretože sa obávali vzrastajúceho vplyvu reformných komunistov. Vo februári 1968 začali opäť vychádzať Literárni noviny (teraz pod názvom Literárni Listy) a stali sa tribúnou reformných názorov. Na Sovensku to bol Kultúrny život.

Skončil sa policajný dozor nad obsahom v médiách, no až v júni bola oficiálne zrušená cenzúra. Novinárom sa tak dostalo nevýdaných možností. Vítanými témami boli politické procesy 50.rokov, činnosť Štb, ale aj okolnosti samovraždy Jána Masaryka v roku 1968. Sledovanosť médií bola v tej dobe vysoká. Len v mestách a v továrňach zostávali veci stále po starom. Zmeny však boli drvivou väčšinou obyvateľstva s nadšením vítané.

Priestor v médiách postupne dostávali aj strany s opačným názorom, aj keď ich názory boli stále prijímané s malou toleranciou. Za svoje názory nebol nikto stíhaný políciou ako tomu bolo predtým. Po 15 rokoch sa televízna publicistika a spravodajstvo dostali do celkom novej pozície – stali sa – bez ideologických zábran – objektívnym informátorom, urýchľovačom spoločenských zmien .Publicisti a spravodajci si ideologickú a mocenskú cenzúru zrušili už vo februári sami. A tak sa postupne stávali masmédiá a hlavne televízia výraznou mocenskou silou, ktorá poháňala spoločenský vývoj.

Vďaka uvoľnenému režimu vznikajú takisto organizácie mimo kontroly komunistov.  KAN – klub angažovaných nestraníkov, KLUB 231 – politicky odsúdení väzni podľa §231 za rozvracanie republiky so skryte proitkomunistickým smerovaním, Slovenská organizácia na obranu ľudských práv – E. Vidra.

No Moskva a okolité krajiny Varšavskej zmluvy sa na dianie v Československu prizerali s veľkou nevôľou. Moskva sa cítila ohrozená, pretože reformné hnutie nerozpracovávalo myšlienky KS ZSSR, ale bolo od Moskvy prakticky nezávislé.

  • 23. marca (deň po abdikácii Novotného) sa vedúci predstavitelia krajín sovietskeho bloku stretli v Drážďanoch, kde svoje obavy vyjadrili.
  • 4. mája dostali česko-slovenskí delegáti v Moskve od Leonida Brežneva poučenie o nebezpečenstve kontrarevolúcie a hneď po ich odchode sa stretlo na rokovaní päť krajín Varšavskej zmluvy s najväčšími výhradami voči ČSR.
  • 15. júla poslalo päť krajín Varšavskej zmluvy list predstaviteľom ČSR, ktorým obviňujú vedenie strany a štátu za nečinnosť proti protisocialistickým a konrtarevolučným silám. Ústredné výbory KSČ a KSS obvinenia odmietajú a po zverejnení list vyvolal všeobecné rozhorčenie nad zásahom do vnútornej politiky štátu.
  • Začiatkom augusta 1968 bola prijatá Brežnevova doktrína, ktorá umožňovala intervenovať v krajinách Varšavskej zmluvy, kde bol ohrozený socializmus. Na nebezpečenstvo vojenskej invázie upozornil A. Dubčeka maďarský vedúci predstaviteľ János Kádar.

Okupácia Vojska piatich štátov Varšavskej zmluvy vstúpili na územie Československa 20. augusta 1968 o 23. hodine. 21. augusta krátko po 01.30 bol v rozhlase prednesený príhovor predsedníctva ÚV KSČ adresovaný všetkým obyvateľom ČSSR. V ňom bola vojenská akcia označená za nedodržanie základných noriem medzinárodného práva. Obyvatelia boli vyzvaní, aby zachovali kľud a nekládli postupujúcim vojskám odpor. Ani bezpečnostné zložky nedostali rozkaz k obrane krajiny. Boli odpojené všetky rozhlasové vysielače, ktoré nahradila vysielačka Vltava. Tá hneď začala šíriť sovietskú propagandu.

Táto ozbrojená akcia bola najväčšiou ozbrojenou akciou od konca 2. svetovej vojny. Zúčastnilo sa jej pol milióna vojakov v 27 divíziách, za pomoci 800 lietadiel, 6 300 tankov a 2 000 diel.

Dubček a poprední predstavitelia KSČ boli odvlečení najprv na Ukrajinu, neskôr do Moskvy. ÚV KSČ reagovalo na okupáciu vyhlásením 21. augusta, že vojenská akcia sa uskutočnila bez vedomia prezidenta a zodpovedných orgánov. Čs. armáda sa nemobilizovala, občania boli vyzvaní, aby zachovali pokoj. Tí ale protestovali mnohými demonštráciami, ktorým padli za obeť niekoľkí mŕtvi a zranení.

V Prahe–Vysočanoch sa odohral tajný XIV. zjazd KSČ, ktorý ostro odsúdil okupáciu a snažil sa danú situáciu urýchlene riešiť. Do Moskvy odišla delegácia na čele s Ludvikom Svobodom, ktorý stále veril, že ide o veľké nedorozumenie.

Avšak spolu s odvlečeným Dubčekom a ďalšími boli donútení podpísať „dohodu“ o konsolidácii, nato zrušiť platnosť XIV. zjazdu a prijať kroky k normalizácii.

Niektorí z tejto situácie vyťažili a zabezpečili si politickú kariéru. Gustáv Husák je vzorový príklad, v apríli 1969 preberá po Dubčekovi post tajomníka ÚV KSČ, neskôr v r. 1957 sa stáva prezidentom.

  • 31. augusta bol ÚV KSČ schválený Moskovský protokol.
  • 13.septembra boli urýchlene schválené nové zákony:
    • 126/1968 – obmedzoval zhromažďovacie právo
    • 127/1968 – zaviedol kontrolu tlače – cenzúru.
    • 128/1968 – zmluva o pobyte vojsk v ČSSR
  • 28. septembra sa ČSR stalo federálnym štátom. Týmto spôsobom mali byť vyriešené všetky problémy, ktoré pretrvávali od založenia štátu v r 1918.

Aj keď Dubček vo funkcii ešte zotrval, jeho reformný vplyv oslabil v súvislosti so zaujatím pozícií odporcami reforiem. Postupne sa upúšťa od jednej reformy k druhej.

Vo výbore vzniká akési nové krídlo „realistov“, t. j. reformných komunistov, ktorý sa podriadili diktátu, aby si zachovali svoje funkcie. Vzniká Byro ÚV KSČ, vedené realistom L. Štrougalom dohliadajúce na riadenie straníckej práce v českých krajinách.

Federalizácia Československa v Akčnom programe reformných komunistov bola zahrnutá aj požiadavka na rovnoprávne postavenie Slovenska v štáte. Tá sa splnila koncom októbra 1968 vytvorením federácie, avšak len „papierovej“. Poučenie pre celé Československo bolo, že nie je možné dať socializmu ľudskú tvár, pretože socializmus v podaní Moskvy žiadnu ľudskú črtu nemá.

Hoci od Pražskej jari uplynulo už 38 rokov, spory pri jej hodnotení pokračujú dodnes. Najmä po páde komunistického režimu nastala diferenciácia názorov.

Bola Pražská jar pokusom o spoločenskú reformu, alebo išlo iba o frakčné boje komunistov? Akú úlohu zohral A. Dubček, symbol obrodného procesu? Bolo možné vyhnúť sa intervencii? Nezaplatili sme príliš vysokú daň za niekoľko mesiacov slobodnejšieho života, keď normalizácia trvala 20 rokov?

To je iba torzo otázok, s ktorými sa môžeme stretnúť nielen v odborných kruhoch, ale aj v širšej verejnosti.