Estónsko je parlamentnou republikou. Výkonná moc je vykonávaná Radou vlády na čele s premiérom. Zákonodarná moc je zaistená aj vládou, aj parlamentom. Súdna moc je nezávislá od výkonnej a legislatívnej moci. Na základe ústavy Estónska, najvyššia moc je v rukách ľudí, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom parlamentu- Riigikogu. Parlament má 101 členov.
Všetky zákony musia byť schválené najprv parlamentom, parlament vymenováva premiéra, najvyššieho sudcu a volí prezidenta. Parlamentné voľby sa konajú každé štyri roky. Politická strana musí získať najmenej 5 % hlasov, aby získala miesto v parlamente. Volieb sa môžu zúčastniť iba občania Estónska.
Prezident je volený parlamentom na päť ročné volebné obdobie. Ak nezíska dve tretiny hlasov po troch kolách volieb, potom volebné zhromaždenie volí prezidenta spomedzi dvoch kandidátov, ktorí získali najviac hlasov. Prezident môže byť v úrade iba počas dvoch volebných období.
Štátne symboly
Estónska republika má tri štátne symboly :
Štátna vlajka Estónska sa skladá z troch pozdĺžnych pruhov – modrého, čierneho a bieleho, rovnakej šírky, usporiadaných pod sebou. Pomer strán štátnej vlajky je 11 : 7. Prvý krát bola použitá ako národný symbol v 80-tych rokoch 19.storočia počas éry obrodenia. Takisto zohrala úlohu národného symbolu počas „spievajúcej“ revolúcie.
Zákonom bola prijatá za štátny symbol 6.4.1993. V Estónsku je prezývaná „sinimustvalge“, doslova „modrá- čierna –biela“. Farby reprezentujú nasledovné: modrá - nebo, jazerá a more Estónska a symbolizuje lojalitu k národným ideám; čierna je farba materskej zeme; biela symbolizuje túžbu ľudí po šťastí a slobode.
Štátny znak Estónska má dve podoby. Jeden veľký, ktorý má troch modrých levov na zlatom štíte. Okolo štítu je veniec zo zlatých dubových ratolestí. Symbolizuje silu, vytrvalosť a odolnosť štátu. Ratolesti chýbajú na druhej podobe znaku, na malom štátnom znaku.
Štátna hymna „Moja rodná zem...“ bola zložená fínskym skladateľom, Frederikom Paciusom v roku 1834. Na popularite získala počas éry obrodenia na festivaloch. Melódia sa udomácnila aj vo Fínsku, aj v Estónsku. Stala sa štátnou hymnou oboch krajín už po prvej svetovej vojne. Po tom, ako Estónsko stratilo svoju nezávislosť, bola pieseň zakázaná. Ľudia boli dokonca posielaní na Sibír, ak si ju spievali. Po získaní nezávislosti sa opäť stala štátnou hymnou.